17 sekúnd slávy - 1996


Obhliadnutie sa za dvoma dekádami slávy.


Pri jednom pokece s kamošom som sa dozvedel, že MTV sa ťa spýtala, čo by si dal na svoj "hobby" album, čo mi príde trochu príliš absurdná otázka, pretože obyčajne robíš len to, čo ťa baví.
Presne, práve preto stále hráme. Trochu ma iritujú myšlienky typu "Toto nie je náš veľmi vydarený album." To mi príde ako vyhýbanie, viete, ako "Ak sa vám to nepáči, asi to nie je to pravé." Ja si však myslím, že keď idete nahrávať, tak to je to pravé, veď preto to idete robiť, nie? Ak chceme, aby to ľudia počúvali, je predsa jedno, ako sa to bude volať. Ak si to ľudia kúpia a počúvajú to, potom je to tak ako má byť; je to proste vonku a je to váš album. Ťažko sa mi chápe rozdiel medzi "skutočne pravým" albumom a tým "nevydareným".

Ide o nový spôsob vyjadrovania (odkaz na román 1984 od George Orwella).
Ak by každý z nás pripravil vlastný album, tak každý z nich by bol absolútne odlišný od albumu Cure. Teda, čo robí The Cure tým, čím sú, je naša spoločná práca ako skupiny. Individuálne má každý z nás rád iný druh hudby. Napríklad Jasonov album by bol podla mňa absolútne nezvyčajný.

Hrá iným štýlom ako doterajší bubeníci skupiny?
Pred pár rokmi urobil film s chlapíkom menom Oliver Krause, išlo o čierno - biely animovaný snímok, videl som to a poviem vám, je to fakt skvelé. A Jason k tomu skomponoval impozantnú orchestrálnu hudbu. Je to trochu divné, ale to je to, čo sa mi na ňom páči. Boris Williams mal podobný cit pre hudbu, teda nevnímal hudbu len z pohľadu bubeníka, čo je fakt úžasné. Mám rád vedľa seba muzikantsky založených bubeníkov.

Zdá sa, že k sebe priťahuješ bubeníkov, ktorí zvládnu hru aj na iné nástroje, nie? (prvý bubeník, Lol Tolhurst, neskôr presedlal na klávesy).
No, je to zvláštne, Boris sa bol na nás minulú noc pozrieť, a bolo to po prvýkrát, čo nás videl hrať bez jeho účasti v skupine. Bol to trochu emocionálny koncert. Na konci sa nám tlačili do očí slzy.

To musela byť fakt sila.
Asi tak nejak. Myslím, že si hrýzol do pier a pýtal sám seba, "Prečo som len odišiel?". Ono, to, do čoho sa potom pustil, vôbec nefungovalo, nakoniec asi ani po komerčnej stránke. Bolo na ňom vidieť, že s tým nie je veľmi spokojný. Možno sa mýlim, neviem. Bol tam so svojou priateľkou, takže si nemyslím, že by sa s tým mohol pred ňou priznať:)

Nebol unavený z koncertovania? Neodišiel zo skupiny práve kvôli tomu? Pretože ja sám som bol členom rockovej bandy, ktorá pred dvoma rokmi koncertovala, no a v Houstone, či v Las Vegas, som dosiahol bol, kedy som si pomyslel, "Do šlaka, veď aj tu vôbec nechcem byť. Chcem byť doma so svojou priateľkou." A vy ste na cestách celý rok, ak nie dva! A to my sme boli len sedem týždňov.
No, ja väčšinou beriem moju manželku Mary všade so sebou. Snažíme sa vytvoriť v skupine priateľskú atmosféru a prostredie. Pretože, keď koncertujeme, tak koncertujeme, keď nahrávame, tak nahrávame. Existuje však akési nepísané pravidlo, že každý sa musí sám rozhodnúť, kedy to zabalí a odíde. V minulosti inak aj na mňa pôsobili turné psychicky, hlavne to neustále cestovanie a izolácia. Sám vieš, že to nie je až taká sranda. Chvíľu som to tak vnímal, lenže neskôr som šiel ku dnu, choval som sa ako idiot. Lenže toto turné už nie je pre nás ako bežná rutina dňa, je to čosi viac. Hlavne nám to lezie do peňazí, lenže tie skúsenosti, ktoré tým získavame majú väčšiu hodnotu, pretože všetko, čo robím je presne také, aké chcem aby to bolo, a je to úplne iné, ako keď nás dirigoval niekto cudzí. Vyžaduje to síce viac úsilia, ale konečný výsledok za to stojí.

Jedna z nedocenených vecí popovej histórie sú skupiny ako The Beatles, alebo naposledy R.E.M, ktoré dosiahli bod, kedy predali dostatočné množstvo nahrávok na to, aby sa už umelecky nemuseli nikomu a ničomu podriaďovať, hlavne nie ich nahrávacím spoločnostiam; jednoducho si robia čo sami chcú, nie čo chce niekto iný. Vďaka tejto slobode tvoria jedinečné veci, ktoré ich menia aj osobne, hoci na druhej strane čelia otázke, či bude ich tvorba akceptovaná aj po komerčnej stránke. A ako sa zdá, vaša skupina niečo také v skutočnosti dosiahla až po 12 rokoch od momentu, čo ste sa objavili na scéne.
No áno. Je zopár vecí, ktoré by som rád vrátil späť a urobil inak. Hlavne z osobných dôvodov. Už vtedy mi niektoré rozhodnutia neboli veľmi po chuti. Urobili sme zopár vecí, aby som bol úprimný, len aby sme niekomu urobili radosť; byť členom našej skupiny je pre niekoho veľmi lákavá predstava. A pekne som sa zopár krát nechal oblbnúť, ale také veci sa dajú očakávať. V hlave si však strážim nápady o tom, ako by sa skupina mohla prezentovať, na rozdiel od toho, čo v skutočnosti robí. No odhliadnuc od toho si môžeme robiť fakt čo uznáme za vhodné. Takže tá predstava, súvisiac s otázkou, prečo niektoré veci robíme inak, ako by bolo u nás zvykom, je oprávnená. A k The Beatles, myslím, že oni nezvádzali v Británií taký boj s médiami, ako my. Oni si vypestovali perfektný rešpekt a odstup od médií. Anglickí novinári si nikdy neboli istí, či im pokladajú správne otázky. Viete, my ako súčasná anglická skupina sme neustále "mlátení" britskými médiami, nie často nám vzdávajú taký hold ako v týchto dňoch. Poväčšine by boli najradšej, aby sme už niekam zaliezli a zdochli.

To áno, považujú za najlepšie práve tie skupiny, za ktorými veľa práce nevidno, čo mi príde pekne odporné.
Hmm, novodobé elitárstvo, čo? Hudobné snobstvo. Musím pripustiť, že veľakrát je to naozaj tak. A zasa je kopa umelcov, ktorý pokračujú v nahrávaní, hoci by už radšej nemali. Ľudia, ktorých obdivujem sú tí, ktorí si uvedomia moment, kedy stratia iskru. Veľakrát je to len preto, že majú strach vymeniť ľudí, s ktorými spolupracujú, a hlavne sa boja zmeniť spôsob doterajšej práce. Prekvapili ma spomínaní R.E.M, hoci nie som ich veľkým fanúšikom, nepáči sa mi morálka, ktorú ako skupina prezentujú. A ani ich hudbu veľmi nemusím. Po prvýkrát som ich stretol minulý rok. A choval som sa k nim fakt hrozne, bol som totiž trochu pod parou a mal som bojovú náladu...

A ku komu konkrétne, k Michaelovi Stipeovi?
Áno. Skončil som pri ňom, bol som dosť výrečný, čo je u mňa veľmi nezvyčajné, pretože taký v skutočnosti nie som, ale vynútil som si s ním stretnutie a dosť ma urážalo, že sa im v bare prikladala taká vážnosť, čo ma len v naštvatosti posilňovalo. Kristepane, veď je to len skupina! Ale na jeho obranu musím zasa povedať, že si uvedomil, čo sa ma tak dotklo. On si zasa myslel, že sa mala úcta vzdávať mne, ale to ja predsa vôbec nepotrebujem.

zdroj: bigtakeover.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi