Výroky Roberta Smitha


Ako vieme, Robert je nielen výborný hudobník, ale jeho myšlienky z neho robia hotového filozofa.


Pre pár rokmi sme sa vybrali do Eurodisneylandu. Všetko tam bolo v pohode, až na jednu nepríjemnosť, keď ku mne podišiel Mickey Mouse a vypýtal si autogram.

No ale každý, koho poznám, raz zažil chvíľu, kedy hodil rukou a na chvíľu sa rozbesnel, viete, nik nepozná svoje hranice. Ja som sa len pokúšal nájsť sám seba.

Vždy keď hrám a spievam, tak to vyzerá viac ako skutočne.

Dospel som extrémnym spôsobom. Nedávno som triedil nejaké staré fotografie a pritom naďabil na ďalšie.

Ak by bol na mňa vyvíjaný nátlak, v pohode by som dokázal napísať také príšerné skladby ako majú Wham, ale o čom by to bolo?

V podstate naozaj pracujem, naozaj milujem a ešte sa pritom zabávam. Ľudia si myslia, že pokiaľ si nesťažujete na prácu, tak nie ste dospelý.

Odteraz už nemám o smrti žiadne romantické predstavy.

Nechápem to šialenstvo ohľadne vydávania albumov. No to sme dopadli! Akoby svet so zatajeným dychom čakal na ďalší album The Cure. Tak to naozaj nie je.

Príležitostne chodím po poľných cestách a opitý sa nocou motám po poliach.

Momentálne zarputilo počúvam naše staré nahrávky, lenže už keď raz boli tie skladby nahraté a vydané na vinyloch, príde mi to tak, ako by ich prezentoval niekto iný, nie ja.

Neznášam Madonnu! Ona vyzerá ako keby smrdela!

Mám plnú tašku textov a keď niekto z nás príde s vydareným kúskom melódie, zalovím v nej, či sa k nej nehodia niektoré z tých slov. Ak nič vhodné nenájdem, tak si sadnem a skúsim na papier opísať pocity, ktoré vo mne tá melódia vyvolala; len veľmi ojedinele zopár slov inšpiruje vznik melódie.

Vážne, nevnímajte ma ako textára. V mojom pase mám napísané "hudobník". To je omnoho zábavnejšie.

Nikdy neotváram, keď niekto klope na naše dvere a moje telefónne číslo majú len chalani zo skupiny a manažér. Z nejakého dôvodu môj telefón nezvoní, takže si ho nevšímam. Príležitostne idem okolo neho a zodvihnem ho, či tam niekto nie je.

Myslím, že mýtus o tom, že rock´n´roll je život na hrane, je úplná blbosť.

Myslím, že podľa jednej webovskej ankety sme v Top 10 najviac bootlegovaných kapiel. Absolútna väčšina koncertov, ktoré sme kedy odohrali, je zaznamenaných na bootlegoch, ale je skutočná vzácnosť, ak je nejaký v skutočne dobrej počúvateľnej kvalite, ale niekomu, hlavne fanatikom, to nevadí. Myslím, že len fanatici kupujú bootlegy.

Vstanem, pozriem sa na seba v zrkadle a poviem, "yuck!".

Nechcel by som, aby nás ľudia zbožňovali, aby boli ochromení našim každým slovom alebo sa snažili vyzerať ako my.

Radšej strávim čas pozeraním na hviezdy, ako počúvaním Whitney Houston.

Som fakt dobrý v úlohe strýka... mám rád na starosti decká cez víkendy... rád ich niekam vezmem a učím ich nevhodné triky... ale neznášam pomyslenie na to byť otcom. Som príliš nedisciplinovaný a egocentrický na to, aby som bol otcom.

Nemám obavy z toho, že by The Cure klesli do druhej kategórie, netrápi ma to ani preto, že som nikdy neočakával, že by sme kopali prvú ligu.

Viac času strávim s úsmevom na tvári, ako bez neho, iná vec je, že o tom nepíšem.

Mám za sebou extrémy, tak ako v skupine, tak aj v osobnom živote, ale väčšinou sa cítim, ako by som žil posledné sekundy života, je to ako droga. Sú však chvíle, kedy tomu tak nie je, zaregistrujete, že vám niečo chýba, nič sa vám nezdá skutočné, na nič sa neviete sústrediť a nič vás nedokáže nadchnúť.

Už mám dosť toho označovania, že som obeťou skľučujúceho gothu.

Ak niekedy prerazí nejaká naša skladba do Top10, okamžite rozpúšťam skupinu.

Bez mejkapu jednoducho nedokážem vyjsť na pódium. Príliš by som sa na seba koncentroval.

To, že máme na trhu také množstvo bootlegov, za to ja nemôžem; nikdy som proti tomu nenamietal, na koncerte The Cure nikdy neskonfiškovali žiaden recorder; je mi to vlastne jedno.

Je to trochu hlúpe zovšeobecnenie, no ľudia, ktorých najobľúbenejšie albumy sú "Pornography" a "Disintegration" v podstate viac vnímajú The Cure v porovnaní s ostatnými.

Jimmy Hendrix zmenil môj život. Každá generácia je niečim ovplyvnená, v dôsledku čoho sa často vracia do minulosti.

Keďže nedokážem kvôli sebe plakať, tak to všetko vložím do piesne. Nemôžem však tieto piesne niekomu núkať nasilu, nech by zneli ako piesne božie, moja bolesť je určitou formou obety.

Väčšinu času strávim ako profesionálny idiot. Je mi úplne jedno, čo si ľudia myslia, čo je svojim spôsobom dosť nesprávné.

Nie, skúste o tom premýšľať, nemyslím si, že The Cure skončia, ale na druhej strane, keď sa mi zachce, tak to skončím.

Nik si ma nevšíma. Nikto si neuvedomuje, kto som. Ale zisťujem, že na naše koncerty už chodí menej ľudí, ktorí sa mi snažia podobať.

Pôvodne som chcel všetku svoju zvrhlosť vložiť do depresívneho albumu.

Odmietať dospieť je ako odmietnať akceptovať hranice vašich možností. Preto si nemyslím, že vôbec niekedy dospejeme.

Niekedy, pri konci skladby otvorím oči a zistím, že na mňa všetci civejú. Je to trochu desivé.

The Cure sú skupinou, ktorá sa neustále potuluje sem a tam a všetci na ňu zízajú.

Média sa ma snažia zaškatuľkovať ako speváka utrpenia a beznádeje. No, ale pozrite sa na takého Morriseyho! Veď ten chlapík je profesionálny hundroš!

Sú krajiny, v ktorých organizátori ani nevedia, čo robia a o čo vlastne ide - ale Taliansko a Španielsko by som spomínať nemal!

V histórií skupiny sa objavilo skutočne len zopár virtuózov, ale vždy sa okolo nej motala kopa skvelých ľudí. Zázemie The Cure je však vždy notoricky zóna plná zábavy.

Vždy mám dôvod čumieť do zeme. Jednoducho sa nedokážem pozerať do očí tých niekoľko tisíc ľudí.

Nemám šancu sa na pódiu absolútne uvoľniť. Ak by som to dokázal, tak si tam sadnem a zdriemnem si.

Nemusia nás mať radi, lenže nemôžu zaprieť, že nás nepoznajú.

Asi by sme nadokázali zvládnuť všetku tú slávu, pokiaľ by sa dostavila nečakane. Keď som bol veľmi mladý, sníval som o vlastnej skupine, ktorú by zbožňovalo len zopár ľudí a zbytok sveta ju ignoroval, tak ako Nicka Drakea. Našťastie, keď sme sa stali slávnymi, nemal som už čas na to všetko okolo nás reagovať.

Keď sme začínali, nebol som spevákom. Bol som iba tým spitým rytmickým gitaristom, ktorý napísal všetky tie hrozné texty.

Nemôžete celý osemhodinový let stráviť pitím, vystúpiť z letadla a ísť hneď na pódium... teda, môžete, ale potom ste určite zo Spandau Ballet.

Skladbu riadne neovládate dovtedy, pokým ju nedokážete zahrať naživo.

Viete internet nás preslávil omnoho viac, ako nás ľudia poznali bežným spôsobom.

zdroj: brainyquote.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi