The Cure v Monterrey 16.06.1992


Report z jednej úžasnej letnej noci v Mexiku.


Zasa sme si našli dôvod na opustenie hlavného mesta a vypadli na koncert. Faktom je, že sme sa mohli trochu pousilovať, aby sme ich dotiahli aj sem. No ale, malo by to význam? Ťažko povedať. Začalo sa to všetko ako otrocká expedícia ľudí, ktorí uctievajú poslednú mystickú skupinu, ktorí majú skúsenosť s predsmrtnými stavmi, ktorí uctievajú dekadenciu a Roberta Smitha samotného.

Všetko to začalo nie príliš veľkou publicitou; niekde sa objavila informácia, že The Cure sa chystajú koncertovať v Monterrey 16.júna. Odozva bola okamžitá, po vstupenkách sa len ta zaprášilo a bleskovo bolo vypredané... samozrejme, že v cene vstupenky sú zahrnuté náklady na kamióny, lietadlá, prípadne vlaky... to však nič na význame nemení, dôležitý je zmysel.

Už niekoľko dní pred koncertom boli vypredané dokonca cestovné lístky do Monterrey na všetky druhy dopravy; väčšine účastníkov koncertu sa však dostali. Stanica Severná Centrálna teda odprevádzala s úsmevom každého, kto onedlho zažil magický rituál s názvom THE CURE.

Dvanásťhodinová cesta bola nič proti nehostinnému mestu, v ktorom byť občanom hlavného mesta znamená hriech. Ale, pre teba, ROBERT SMITH, človek dokáže urobiť čokoľvek...

Je ráno, utorok 16. júna a Monterrey je zaplavené ousidermi, mesto sa prebúdza v prekvapení a plné tisícok mladých ľudí inklinujúcich k súčasnej kultúre a k oddanosti v čokoľvek. Ako sa zdá, miestni z toho všetkého veľmi nadšení nie sú. Pochopiteľne. O koncerte skoro nič nevedia, ako ani o mase ľudí, ktorá sa ešte len chystá prísť.

Počas celého utorka vládol mestom akýsi zvláštny druh komunikácie, akýsi čudný kontakt s našimi severskými bratmi. Akoby sa stretli dvaja príbuzní, ktorí sa nikdy nevideli (hlavné mesto vs. Monterrey). Mesto plné ľudí z hlavného mesta, Monterrey nemalo čas na násilnú reakciu, mestu neostávalo nič iné, len podať priateľskú ruku... Našťastie slogan pochádzajúci z tohto kúta krajiny: "Ctiť zem svoju rodnú.. atď", sa zdá že pochovali sami rodáci.

Vlastne, nemali inú možnosť než sa s tým prekvapení a bez času na reakciu zmieriť. Takže sa ulice kompletne zahalili do čiernej farby. Preplnené nagelovanými vlasmi, zmaľovanými tvárami, čiernymi topánkami, proste plné magickosti šialenstva, aké môžu vyvolať len The Cure. Na slnku bolo viac než 40 stupňov, ale to nikoho z nás netrápilo. Boli sme jednoducho tam a to bolo dôležité.

Asi 40 000 mladých ľudí z hlavného mesta dokázalo, že mierové spolunažívanie nie je fikcia a Monterrey sme dali šancu, aby nás spoznali a aby sme im dokázali, že nie sme takí, za akých nás pokladajú. Nemajú nás radi pre žiadny konkrétny dôvod a na druhej strane, tá možnosť koexistencie spolužitia ich mladých ľudí s našimi, nebola chvalabohu ničím narušená.

Všetko bolo pripravené, až na to najdôležitejšie: štadión bol obklopený prítmím, nostalgie sa dalo dotýkať, mohli ste ju dýchať a silný vietor ju šíril do ďaleka. The Cure predchádzala skupina s názvom The Cranes, ktorá otvárala všetky koncerty ich turné a hudbou mali k The Cure takisto veľmi blízko: boli tvrdí, ťažko zrozumiteľní a chaotickí.

Ulica fascinácie a túžby

Keďže sa tie najdôležitejšie rockové koncerty vždy odohrávali mimo nášho územia, snažili sme sa, aby sa stal tento koncert, ktorý sa uskutočnil na Mexickom teritóriu, pamätným. Veľkolepá skupina The Cure sa so svojim programom zastavila na univerzitnom štadióne New Lion v Monterrey, áno... The Cure naživo v Mexiku.... Šialené!

Okolo predskokanov sa šírilo mnoho klebiet, no nakoniec sa tejto pocty dostalo ďalšej anglickej kapele, The Cranes, ktorý otvárali ich koncerty na celom turné.

The Cranes mohli namietať voči takémuto veľkému koncertnému miestu, s čím organizátori samozrejme počítali... ďalšia vec... tá masa 25-30 000 ľudí nebola z počiatku veľmi nadšená z príliš vyvýšeného pódia, nakoniec, takéto pódium ešte v Mexiku postavené nebolo, úžasné!.... tak sme sledovali predkapelu, ktorej zvuk a hudba boli celkom prijateľné, taký inteligentný punk a vokalistka už bola v kontakte s publikom vcelku zbehlá. The Cranes síce hrali len 25 minút, ale to stačilo na to, aby človek pochopil, prečo si ich The Cure vybrali.

Výstup hlavných hviezd bol pripravený. Jedna z najvplyvnejších skupiny, preslávená svojou hudbou, šatníkom a sociálnym cítením, ktorá svojou precíznosťou vytvorila okolo seba kult.

Skupina so sebou dotiahla vlastný svetelný a zvukový systém, spolu s už spomenutým obrím pódiom s dvoma gigantickými stĺpmi na každej jeho strane, a to všetko pre to, aby sa predviedla v najlepšej forme pod velením brilantného Roberta Smitha, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za to, že sme sa museli podniknúť cestu do tohto mesta; dobrý Robert má totiž panický strach z lietania.

V ten večer sa pred nami Robert predviedol vo svojom klasickom oblečení, celý v čiernom v nepremokavom plášti s našmynkovanými očami a s trochou nadváhy; jednoducho imidž, ktorý stvoril, a ktorý sa snažia stovky ľudí napodobniť, a tisícka skupín okopírovať.

Rituál The Cure bol odštartovaný, obrovská masa so sebou pohla a začala si pomaly podupkávať, trávnik, na ktorom hrajú Northenské tigre, bol skoro celý pokrytý palubovkou podobnou tej z boxerského ringu, čím bol chránený pred zničením, no ťarchu masy temných fanúšikov temer neudržal. Horúčavu stovky čierno odetých ľudí ťažko znášalo, odchádzali, čo bolo pre mnohých šťastie, pretože tak dostali viac vzduchu, no tá hypnotická hudba si vás uväznila k sebe a vy ste nedokázali odísť. Skupina sa predviedla v najlepšej forme, s temperamentom každého člena sebe vlastným. Viac ako dve a pol hodiny čistého hrania, tri prídavky a ohromný záver hodný skutočne slávnej skupiny, ktorý dodal tomuto koncertu skutočnú hodnovernosť. Skladba za skladbou, ktorých účinok dopadal na každého, a svojimi rytmami vás viedli ulicou fascinácie.

The Cure ponúkli to najlepšie zo svojej produkcie, najväčšie hity, ktoré jeden po druhom nasledovali bez prestávky, The Cure totiž zorganizovali tento koncert narýchlo, možno aj preto nebola veľká šanca na veľkú zmenu playlistu.

Aj obrie pódiu zohralo svoju úlohu, takisto osvelenie, všetko to totiž dotváralo tú pravú atmosféru vystúpenia kráľovny depresívnych skupín. Chlapci totiž veľmi neplačú, keď zabijú Araba a hlavne vtedy, keď ich zaľúbená pieseň donúti k ľudskému prirodzenému správaniu...! Robert spolu so skupinou nás svojou teatrálnosťou vyzývajú na ich nasledovanie, vedú nás cestičkami šialenstva; transportujú nás k dverách ich šiestich rôznych možností a utrápených nás zasa vracajú do bežného života.

Suma sumárum, pamätný koncert, za ktorý bola zodpovedná jedna z najlepších skupín, ktorá postupom času vycibrila svoju depresívnu a prekrásnu hudbu k dokonalosti, úplne zodpovedal ich talentu; porcia, ktorú nám nadelil Doktor Smith sa dá opísať jedným slovom - rozprávková, liek na všetky naše choroby.

zdroj: Internacional, NO.5/1992

Setlist koncertu: open, high, pictures of you, lullaby, just like heaven, fascination street, charlotte sometimes, trust, the walk, let's go to bed, friday i’m in love, inbetween days, from the edge of the deep green sea, never enough, cut, end
E1: lovesong, close to me, why can’t i be you
E2: three imaginary boys, primary, boys don't cry
E3: a strange day, a forest



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi