"Zlatá éra" The Cure - 12/1985


V roku 1985 zavládlo u Roberta nové nadšenie pre The Cure.


Kým sme dorazili na stretnutie, Robert Smith zaspal. Barbarian, oficiálna historička skupiny, sa nás ujala. Rozprávala nám o jej knihe, ktorá čoskoro vyjde. Robert zasa rozprával o znovuzrodení The Cure, ako o neodvratnej udalosti v histórií skupiny. O svetlej súčasnosti rozprával bez špekulácií o budúcnosti, ktorú aj tak vždy považuje za neistú.

Každý o tebe hovorí: "Robert Smith rozšíril svoj úsmev; mučivý výraz The Cure je preč". Nepripomína to až príliš karikatúru?
Je to trochu prehnané, ale všetko, čo bolo povedané o The Cure môže vyzerať ako karikatúra. Pre média a novinárov je veľmi jednoduché šíriť o nás klebety. Podľa mňa sú The Cure jednoducho viac o akejsi rovnováhe. Je pravda, že predtým sme chceli pôsobiť viac temne. Ale dnes chceme ukázať ďalší aspekt nášho života: tú svetlejšiu stránku, a možno z nej ponúkneme viac. To však neznamená, že celý čas sa len smejeme. Sme jednoducho normálni.

Niekde si sa vyjadril, že si opäť zatúžil po tom byť súčasťou The Cure. V roku 1983, v dobe "Let´s Go To Bed" a "The Walk" si sa však vyjadroval v opačnom zmysle. Je to všetko spôsobené návratom Simona Gallupa alebo to vyplíva z nového albumu, na ktorý si nesmierne pyšný?
To má viacero dôvodov. V 1983-ťom som hral so Siouxsie and The Banshees a už som sa toho presýtil. Nechcel som byť len spevákom v skupine. Cítil som, že chcem niešo úplne iné. Dospel som do štádia, kedy sa vo mne opäť prebudila túžba spievať. Cure je len názov, určitá značka. V takejto formácií sme nehrali tri roky. Chcel som, aby sa Simon vrátil, ale nikdy som nenabral odvahu ho o to požiadať. Nemám takú kuráž, ako kedysi. Teraz sú to jednoznačne najlepší The Cure, akí kedy boli.

Ešte stále si taký skeptik, keď s niekým rozoberáš album "The Top"?
Tento album nemá nič spoločné s duchom skupiny. V tom období vlastne ani skupina neexistovala. Celý album som vlastne nahral s Andym Andersonom, ktorý hral na bicie; všetky ostatné nástroje som nahral sám. Celá tá nahrávka je vlastne postavená na čisto mojich nápadoch. Na rozdiel od toho teraz došlo k niečomu inému. Skutočná štúdiová práca, piati sme dňom i nocou hrali v štúdiu. Konečne som našiel stratenú dynamiku a hlavne, každého sa pýtam na jeho názor. Minulý rok bol pre mňa sklamaním, teraz sa cítim skvele.

Tak nám povedz niečo o flamengu a japonskom vplyve v skladbe "Kyoto Song".
Skúšali sme imitovať španielsku skupinu, ktorá sa snaží znieť britsky; a takisto sme boli zvedaví, ako by asi japonská skupina zahrala britskú popovú skladbu. Bol to len experiment. Španielky (gitary) sa chopím len zriedka.

Skladba z vášho aktuálneho albumu "Sinking" vyznie, ako by bola robená pre starých fanúšikov, zbožňujúcich skladby ako "Faith". Čo si o tom myslíš?
Nič z toho, čo robíme, nerobíme pre špeciálnu skupinu publika. Primárne skladáme piesne pre seba. To je presne to, o čom hovorím, keď som spomenul prirodzenú rovnováhu skupiny.
Celé roky sme kráčali výhradne po cestách depresie. Teraz cítim schopnosť sústrediť sa na pozitívne aspekty môjho života, hoci stále mám rána, kedy sa cítim mierne deprimovaný. Na druhej strane je však pravda, že rád oživujem pocity zachytené v skladbe "Faith", no nie som toho schopný...

Skutočnosť, že ste sa stali No.1 v UK mohla v tvojom živote veľa zmeniť. Raz si povedal, že ak sa tak stane, začneš robiť niečo iné. "Inbetween Days" bola vysvätená za hit, takže?
Povedal som to vtedy preto, že dovtedy sme nikdy nemali No.1 hit:) Skrýval som sa za to vyhlásenie! Ale motiváciu mám stále tú istú, ako v deň, keď vyšiel náš debut.
Z hudby, ktorú mám možnosť počuť v étery, som veľmi sklamaný; skupiny našej generácie ma neoslovujú. My znejeme dobre, pretože permanentne skúšame a hráme. Mám rád Echo And The Bunnymen, New Order. Bohužiaľ, dobrých skupín je pomenej. Nechápem, ako môžu týpci ako Nick Kershaw alebo Howard Jones vôbec hrať. Je to úplne príšerné! Samozrejme, aj v mojom prípade tu je možnosť, že nebudem viac schopný hrať. Aj preto, že to nedobre vplýva na moje duševné zdravie.

Na čo si najviac spomínaš v súvislosti s Aténskym megakoncertom? Pokiaľ si myslím správne, nemáš rád, keď vás spájajú s inými skupinami...
Fakt neviem, prečo nás tam vôbec volali. V Grécku sme nepredali doteraz ani jeden album. Tí, čo to organizovali asi museli byť naši fanúšikovia. Boli tam omnoho známejšie skupiny... než my! Nikdy som nebol v Grécku, takže som túto krajinu chcel veľmi navštíviť. Povedal som si: budeme mať dobre zaplatené a zoberieme si týždeň dovolenku. A práve preto sme sa na to dali. Po prvýkrát za šesť rokov, sme v takejto formácií hrali na akcií takéhoto rozsahu. Bola to zábava. Nebolo ani sedem hodín večer a už sme boli všetci do jedného opití. Dali sme zo seba všetko to najlepšie, čo máme a u publika to malo dobrú odozvu. Všetky ostatné skupiny boli pekne nervózne, protože festival považovali za veľkú udalosť. Publikum bolo fakt v pohode. Nerobili sme žiaden zbytočný cirkus. Jednoducho sme hrali, udržiavali s ľuďmi kontakt, aj keď tých ľudí, čo nás poznali, veľa v publiku nebolo. Ale inak, Grécko rád nemám (dodá potichu). Je tam príliš horúce počasie.

Keď sme už spomenuli iné skupiny, Bob Geldof ťa až tak moc netrápi, však že?
Prepáč?

Čítal som niekde, že si ho obvinil z toho, že vystupuje len kvôli publicite.
To so vážne nikdy nepovedal. Takéto akcie nikdy nekritizujeme. No ale kto vystupuje na takýchto akciách? Najzábavnejšie skupiny. Je to veľmi nudné a viacmenej mizerné. Len Bob Geldof môže ľahšie zaprieť, že z takýchto vecí nemá aj vlastný osoh a spokojnejší dôchodok v budúcnosti.

Hovorili sme o starých fans the Cure, stále sú vám verní?
Po "Pornography" bolo množstvo fanúšikov sklamaných zo singlov "The Lovecats" a "Let´s Go To Bed". Písali mi a pýtali sa, prečo som produkoval tak mizerné veci. Jednoducho sme zmenili publikum. Neznášam, keď musím hľadieť do toho istého publika. Státie na jednom mieste ma fakt zabíja. Zbožňujem album "Pornography". Je to náš najlepší album. Spolu s naším posledným albumom, ktorý mám tiež veľmi rád. Oba albumy mám rád, spolu s tými ostatnými. Vážne nerozumiem ľuďom, ktorí majú radi "Pornography" a zvyšok už nie. Žiadne naše dielo nie je nasledovníkom svojho predchodcu. Každý album je výsledkom iných The Cure. Každý album má svoju samostatnú existenciu a nie je súčasťou nejakého globálneho konceptu The Cure. Ľudia by boli najradšej, keby sme album typu "Pornography" nahrali každý rok. Ale už je na svete. A tá perióda je skončená.

No podstatnej časti fanúšikov je to vlastne tak trochu jedno...
Áno. Máme asi najlepších fanúšikov. Zaujímajú sa o nás inteligentným spôsobom. Keď som fanúšikom nejakej skupiny, kupujem si všetko, čo kedy nahrali. Takto to bolo so Siouxsie a vždy bude s New Order. Miloval by som The Cure aj keď by som nebol ich súčasťou, pretože vždy robia veci správe a hlavne rozmanito:) Dnes však už nemáme tak skupine oddaných fanúšikov, ako tomu bolo v minulosti. Máme malú skupinu tých najvernejších. Vždy očakávajú naše pozdravy. Ale tým je to intezívnejšie a silnejšie. Fanúšikovia sú teraz lepší. Vždy sa zaujímali o to, čo robíme, ale sú viac v pohode. Nechcem byť idolom, ani objektom kultu.

Čo teda považuješ za reklamu?
Pre mňa osobne, koncerty súčasťou reklamy nie sú. Nekoncertujeme vždy, keď vydáme album. V podstate ma nudia aj rozhovory. Ale aj tak ich poskytujem. Samotná podstata dávania rozhovoru mi osobne príde ako veľmi absurdná. Ako aj ľudia, ktorí žiadajú o autogramy. Všetky tieto aspekty mi prídu trochu šialené... No na druhej strane, za času na čas celkom rád porozprávam o tom, čo robím. Som si vedomí toho, že ak neposkytnem žiaden rozhovor, hoci sa bude album celosvetovo predávať, verejnosť si povie: teraz sa Robert Smith už fakt o nič nestará! Ľudia si potom oprávnene povedia: načo sa vôbec zaujímať o The Cure, keď to nemá žiadnu odozvu? Ak je niečo, čo fakt nemám rád, tak je to duch súťaživosti a konkurencie. Média vám neustále chcú nanútiť myšlienku, že čím viac nahrávok skupiny predá, tým je lepšia.

Vo Francúzsku ste hrali v Olympii, v Zenith, dnes v Bercy. Páči sa ti hrať v stále väčších a väčších priestoroch?
Radšej hrám pred 3000-ovým publikom. To je ideálne publikum. Ale dnes, ak by som sa rozhodol koncertovať celý rok, tak by sme takéto publikum určite mali vždy. V Spojených štátoch sme hrali v malých divadlách a v tom istom období sme v Los Angeles pre 15 000-ovým publikum. Ale v hraní v malých priestoroch budeme pokračovať. V Londýne sme sa však museli rozhodnúť: buď hrať sedem hodín v divadle Hamersmith Odeon alebo odohrať jeden večer vo Wembley. Kopec kapiel, ktoré pred nami plánovali vystúpenie vo Wembley sa toho nápadu nakoniec vzdali. My sme sa rozhodli to risknúť a vykľul sa z toho nakoniec najlepší koncert našej kariéry. No napriek tomu, kopec ľudí zastáva názor, že sa rútime k svojmu koncu. V prvom rade sme chceli ukázať, že The Cure na to majú. Skupiny, ktoré sú vo Francúzsku veľmi populárne, ako Spandau Ballet alebo Haward Jones, mali v Bercy nevydarené koncerty, nie kvôli tomu miestu, ale preto, že sú to jednoducho zlé skupiny.

Vyšla biografia The Cure, s vašou diskografiou vás každý pokladá za jednu z najvplyvnejších skupín rocku 1980-tych rokov. The Cure sa lepšia?
Neverím, že budeme existovať za 10 rokov. Keď som pred dvoma mesiacmi prezrel našu kompletnú diskografiu, tak som si uvedomil, že neverím tomu, že budeme schopný neustále nahrávať. Bude to divný pocit, oslavovať na budúci rok naše 10-te výročie. Cítim sa totiž presne tak, ako v období vydania nášho debutu. Skupina prešla mnohými zmenami; každá z nich mi dala pocit potreby zmeniť našu zostavu. Nie sme ako Supertramp, ktorí pokračujú celé roky v tej istej zostave a možno komponujú tú istú hudbu. Prelistoval som tú knihu, pozrel si staré obrázky, vypočul si znovu naše staré albumy a uvedomil som si, ako dlho vlastne naša skupina existuje. Koniec koncov, dovolím si tvrdiť, že sme vydali kopec dobrých nahrávok :)

zdroj: Numeros, 12/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi