Správne číslo - 12/1997


Robertove hodnotenie dekády 1987 - 1997...


Naozaj je to už viac ako 10 rokov, čo bola vydaná kolekcia "Standing On The Beach" od The Cure, jedna zo zmesí dokumentujúca post-Novú vlnu a pre-alterntívnu éru?

Samozrejme, že áno, a zmapovaná dekáda je vlastne ukážkou veľkých hitov The Cure, či už z pohľadu umeleckého alebo komerčného. Ak boli v období vydania "Standing On The Beach" skutočne obľúbeným kultom, tak teraz sú zabetónovaní ako súčasť hlavného popového prúdu, arénová záležitosť s hromadou hitov, obzvlásť "Why Can´t I Be You?" a "Just Like Heaven", ktoré sú stabilnou súčasťou playlistov rádií po celom svete.

A teraz nastal opäť čas bilancovať; tak to možno cítil frontman The Cure, Robert Smith, keď sa rozhodol vydať "Galore", kolekciu sedemnástich singlov, ktoré sa na trhu objavili od vydania "Standing..", a jednej novej skladby "Wrong Number", ktorý posúva The Cure v ústrety budúcnosti. Aj keď je často považovaný za vážneho melancholika - tie tmavé očné tiene tomu len napomáhajú - Smith je momentálne veselý a zdvorilý, zmierený sám so sebou, vo veku 38 rokov, spokojný s tým, čo dosiahol, no rovnako vzrušený z toho, kam má on a The Cure namierené.

Prečo prichádzate s ďalším albumom hitov práve teraz?
Ide o akýsi apel na moju osobu, je to už 10 rokov; ide o apel na môj zmysel pre symetriu. Viem, že s "Wrong Number", so svojimi šiestimi minútami, má kolekcia viac ako 70 minút, takže ak by sme čakali na ďalší singel, prípadne na single z ďalšieho albumu, bola by z toho 2CD kompilácia... hoci, samozrejme, že technológia drží tempo s časom, takže by sa to neskôr možno vošlo všetko na jedno cd. Ľudia z labelu si síce myslia, že pre predaj a veci ostatné by bolo lepšie, ak by sa album volal "Greatest Hits", no mám dojem, že to chcú preto, že vydaním ďalšieho albumu nám končí kontrakt, a už nebudú môcť bez môjho súhlasu vydať žiadnu kompiláciu. Myslím, že chcú na tom všetkom len zarobiť.

Retrospektívy a antológie obyčajne znamenajú čas pre určitú reflexiu ohľadne vášho zdokonalenia sa počas daného mapovaného časového obdobia. Ako je to v prípade zozbieraného materiálu na "Galore"?
To, že je to už 10 rokov mi pripomenula hlavne video kolekcia, omnoho viac ako single samotné. Myslím, že na rozdiel od prvej kompilácie, "Standing On The Beach", ktorá mapovala obdobie ôsmych, či deviatich rokov, ide v tomto prípade o odbodie, ktoré bolo pre mňa viac komerčnou záležitosťou, hlavne ku koncu tohto obdobia. Myslim, že aj ja sám som sa za toto obdobie veľmi zmenil. Myslím, že na začiatku "Galore", pri skladbách "Why Can't I Be You", "Catch" a "Just Like Heaven," sa zdá, že mám ku ním bližšie. Myslím, že je to priepastný rozdiel v porovnaní období, keď som mal 20-30 a 30-40. Celé sa to javí kratšie ako 10 rokov, než v porovnaní s prvou kolekciou. Ale až keď si človek pustí doma video verziu "Galore", až vtedy si uvedomí, koľko vody už pretieklo popod most od vydania "Why Can´t I Be You".

Aký máš vzťah ku skladbám, ktoré sú na "Galore"? Sú medzi nimi aj také, ktoré by si už viackrát hrať nechcel?
Všetky single na "Galore" sú súčasťou nášho repertoáru. Na našom poslednom turné sme hrali všetky, teda až na nový singel "Wrong Number". "A Letter to Elise" sme zahrali iba jedenkrát, ale teda nakoniec sme počas turné odohrali všetky single z "Galore". Takže to nie je o tom, že niekde sedím a myslím si, "No nie, tak túto sme nahrali v roku 1987, a túto v roku 1989," rezonancia tých skladieb je totiž stále okolo nás. Počúvam naše ranné nahrávky, zo začiatku 1980-tych rokov, a zdá sa, akoby išlo o inú osobnosť, inú skupinu.

Albumy The Cure majú vždy určitú nosnú náladu alebo tému, a hlavne veľa dlhých, komplexných skladieb. Nie je to trochu divné prísť na trh s "Galore" a cítiť sa ako singlová skupina?
To nie, pretože tie skladby majú samé o sebe tendenciu veľmi prirodzene sa vyvíjať v popovom smere. Na každom albume sú zvyčajne dve, či tri skladby s takouto tendenciou, v podstate si vás vždy získajú. Kľudne som ich mohol ignorovať a svoju pozornosť sústrediť len na tie dlhšie skladby, ktoré sú viac emocionálne, ale vždy som chcel, aby skupina reflektovala moje pocity, a určité popové cítenie v skupine vždy existovalo. Ten určitý druh idiotskej popovej hudby. Zcvokol by som, keby som takú hudbu počúval stále, alebo veľmi často, ale príležitostne mám pochabosť veľmi rád. Tieto single, spolu s videom, nám poslúžili k tomu, aby sme priblížili The Cure ľuďom, pre ktorých znamenáme niečo diametrálne odlišné, ako pre fanúšikov. Takže vlastne predstavujú tú "svetlejšiu" stránku skupiny. Ale myslím, že si tým získame nespravodlivú reputáciu, hlavne v tejto krajine bude ťažké ľudí presvedčiť. Myslím, že to, čo robíme, je v podstate ľuďom veľmi prístupné. Väčšina piesní, ktoré sme skomponovali, je postavená na melódií, takže nie je také ťažké preniknúť do našej hudby.

Hudba, ktorú produkujete od albumu "Disintegration" sa zdá byť šťastnejšia a viac popovejšia. V čom to je?
Prekročil som 30-tku, "Disintegration" bol pre mňa akýmsi vrcholom a nemyslím si, že ešte niekedy prídem s niečím tak dobrým. Pre mňa osobne, sú tri naše najlepšie albumy "Disintegration", "Wish" a "Wild Mood Swings", teda práve tri posledné, a každý z iného dôvodu. Po "Disintegration" som chcel, aby skupina pôsobila viac priateľsky. Chcel som, aby sme mali z komponovania väčšiu radosť, aby to nebolo také drsné a aby sme viac skúšali. Albumy, ktoré vznikli na tomto základe, "Wish" a "Wild Mood Swings", majú v sebe neporovnateľne viac zábavy, no samozrejme, je tu možnosť, že zasa postrádajú niečo iné. Stále si myslím, a som o tom hlboko presvedčený, že "Disintergation" je pravdepodobne najlepšia vec, akú som kedy urobil, mal som vtedy jasnú predstavu o tom, čo som chcel. Bol som tým všetkým posadnutý celé tri mesiace. Nie som si istý, či také niečo ešte niekedy dokážem.

Odráža sa v tvojej hudbe tvoj osobný život? Si šťastne ženatý; robí aj tento pocit vašu hudbu šťastnejšiu a pokojnejšiu?
Od začiatku 1990-tych rokov určite, odvtedy mám svoj domov. Nepotrebujem byť slávny. Teším sa z mnohých iných vecí. Teraz som strýkom pre 21 neterí a synovcov. A páči sa mi byť v úlohe trochu vyšinutého strýka. Mám z toho veľkú zábavu. Najstarší má 21, ten najmladší rok; všetko to začína tým, že nevedia nič a prerastá to postupne do stavu, kedy si myslia, že vedia všetko. Páči sa mi táto úloha, hoci si myslím, že sa pre ňu veľmi nehodím; ale takto môžem chodiť von a blázniť sa s deťmi, pretože vlastné nemám.

Teraz spoznávam veci, ktoré som v mojom živote postrádal, nič z toho však nemá nič spoločné s hudbou, či so skupinou. Ide o chodenie von, vidieť a poznávať nové veci, chodenie s deckami do kina alebo divadla, či len tak sa ísť s nimi poprechádzať. Z určitého pohľadu sú to úplné banality, veď také čosi robí každý, vážne. Lenže je to niečo, čo som doteraz nepoznal a nerobil.

A chceš mať vlastné deti?
Dávno sme sa rozhodli, že nebudeme mať vlastné deti. Ani na to nemyslím, vážne. Som príliš upätý na seba. Ale aj tak, radšej preferujem úlohu strýka; neviem či by bol zo mňa dobrý otec. Bol by som príliš benevolentný. V mojom vlastnom živote nemám zmysel pre disciplínu, takže som si nie veľmi istý, či by som ju dokázal vyžadovať od niekoho iného.

Je singel "Wrong Number" predzvesťou toho, čo môžeme od skupiny očakávať v budúcnosti?
Tá skladba je ovplyvnená počúvaním ľudí ako Xstatic. Je to veľmi neistá skladba. Nemá ani poriadny refrén. Síce sme v lete začali pracovať so skupinou na nových veciach, ale všetko som to odignoroval a túto skladbu dokončil u mňa doma v štúdiu. Veľa vecí si robím sám, jednoducho využívam slučky, sample a podobné záležitosti. Je to trochu zmena oproti smeru, ktorým sme sa vydali poslední dva mesiace, vyvinula sa z toho taká éterická záležitosť. Pred dvoma troma mesiacmi to bolo viac o rocku.

Zistil som, že kopec záležitostí z tanečnej hudby je zábavných a má racionálny základ - je to vlastne len pokus o použitie iných kombinácií zvukov, slučiek a podobných vecí. Prepadol som hypnotickým zvukom osem-deväť minútových tanečných skladieb.

Takže The Cure sa obracajú na disco?
(smiech) Naša skupina mala predsa vždy aj svoju tanečnú stránku. Takisto sme vždy robili aj remixy; veď keď sa obzriete späť, už v roku 1982 sme vydali náš prvý americký remix. Ale aj tak si myslím, že sú to veci, ktoré sa zmätú pod koberec a ľudia ich zvyknú ignorovať. V roku 1990 sme vydali album "Mixed Up", išlo o remixy starých skladieb The Cure. Lenže média a takisto fanúšikovia ho pekne skritizovali. V tom čase to bola dosť od veci záležitosť, no o pár rokov neskôr to už každý bral a nemal s tým problém.

Ale to, čo sa snažím dosiahnuť nie je niečo fakt tanečné. Nie je to tanečná hudba. Hudba, ktorú počúvam sa vždy nejako odrazí v mojej práci, lenže ja si už nechcem púšťať hudbu, ktorú som už počul. Nechcem prísť s niečím, čo tu už bolo. 90% z toho, čo vytvorím, odložím s pomyslením "Jasné, toto som odniekiaľ šlohol. Viem, odkiaľ to je." A je skutočne málo záležitostí, kedy si poviem "O.K , to už je o niečom inom," a to sú veci, na ktorých pracujem a rozvíjam ich ďalej.

Koncerty, ktoré ste v októbri odohrali v New Yorku a Los Angeles, v období vydania "Galore", boli v podstate hitovými koncertami. Budú koncerty, ktoré sa chystáte odohrať počas nasledujúcich týždňov odlišné?
Samozrejme, že to bude o niečom inom. Chystáme sa niektoré single prepracovať, skúsime ich zremixovať priamo na pódiu. Chopili sme sa nových technológií... a snažíme sa ich zakomponovať do našej tvorby. Možno tak bude naša hudba viac prijateľnejšia.

zdroj: Jam TV
autor: Gary Graff



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi