Ako niekde v Bejrúte - Argentína 1987


Report z turné The Cure po Južnej Amerike.


Ešte tri mesiace po tom, čo The Cure navštívil Argentínu počuť stále dozvuky na vystúpenia The Cure v tejto krajine, ktoré boli súčasťou veľkého promo turné po Južnej Amerike. Tentoraz Vás so všetkou exkluzivitou oboznámime s prvými komentármi Roberta Smitha na tieto zážitky, ktoré poskytol britskej tlači.

Všetko to vlastne začalo v sobotu, 14.marca 1987 ráno o 9:05 hod. Po štvorhodinovom spánku vyrazili Robert Smith, Simon Gallup, Porl Thompson, Laurence Tolhurst a Boris Williams na londýnske letisko Heathrow, odkiaľ sa letecky prepravili do Madridu. V centre španielskej metropoly sa ubytovali v hoteli kvôli krátkemu odpočinku. Potom nasledoval ďalší let Boeingom 747 Agrentínskych Aerolínií (Argentina Airways), ktorým sa prepravili do Bueanos Aires. A tu sa začala ich púť...

"Jedna z vecí, ktoré ma po príchode do Buenos Aires zaujali najviac, bol spôsob, akým nás na letisku prvítali," spomína Robert Smith. "Samozrejme, chápem, že je to ich práca, ale to neospravedlňuje ich brutalitu a dominanciu. Po ceste k autobusu bolo všade plno ľudí, nemali sme ani len potuchy o tom, že sme tam tak populárni... Ak by som mal jednoducho opísať Buenos Aires, tak by som mu dal typický prívlastok "veľkomesto", obrovská rozmanitosť štýlov, v ktorých sa nové zmiešava so starým, ale zaujímavé na tom všetkom bolo, že kludne nechávali veci nedokončené."

"Ďalšia vec, ktorá nás zaujala bol ich spôsob, akým nás prijímali. Pri vchode do hotela stálo asi 500 deciek, ktoré nás čakali, a počas celý štyroch dní, ktoré sme strávili v hoteli Sheraton, tam neustále postávala skupinka asi 100 ľudí. V deň tlačovej konferencie sme sa skoro z hotela nedostali... Bože, to bol deň... Úprimne, snažili sme sa zodpovedať všetky otázky, ktoré nám položili, hoci niektoré nemali s nami absolútne nič spoločné. Boli tam týpci, ktorí sa nás pýtali na Thatcherovú, Maradonnu (najpopulárnejší argentínsky futbalista) a jeden novinár na nás nevypáli s lepšou otázkou ako tou, ktorá sa týkala nášho duševného zdravia. Bolo očividné, že sa celý čas až príliš koncentroval na naše odpovede..."

Počas tlačovky sa však pred hotelom zhromaždilo obrovské množstvo fanúšikov čakajúcich na Roberta Smitha a jeho skupinu. "Skoro sme sa nedostali von," prezrádza nám spevák. "Keď sme vyšli z konferenčnej miestnosti, chceli sme sa dostať na naše izby a niečo si vypiť a následne sa podrobiť nášmu rituálu prípravy účesov, po ktorom však nasledovali štipance, podpisovačky a snaha dostať sa akýmkoľvek spôsobom do autobusu, ktorý nás odviedol na štadión. Keď sme na Ferro Stadium dorazili, nedokázali sme odolať pokušeniu na futbalový zápas, ku ktorému nás vyzvala skupinka Argentínčanov. Potom už nasledovala rutina: obhliadka miesta, zvuková skúška, rozhovory..."

"Z prvého dňa si pamätám aj prvú podivnú skúsenosť, tvár maséra..." dodáva Smith. "Ten chlapík bol vážne výnimočný; neviem prečo, ale podobal sa mi na Tootsie... Nevadí, nebola to však vec, ktorá ma šokovala najviac, tá sa stala až po koncerte. Došlo tam k určitým "nedorozumeniam". Za prvé, bolo nám povedané, že sa predalo 19 000 vstupeniek, čím vznikol dosť veľký problém, keďže kapacita štadióna bola len 17 000 miest; jasné, že každý kto si kúpil lístok sa chcel dostať do vnútra... Ľudia úplne bláznili; fakt tam pozabíjali veľa policajných psov a utekali pred policajtmi, ako len mohli, bolo tam veľa zranených a zatknutých ľudí; fakt hotová pohroma."

Samozrejme sa Smith, Gallup, Tolhurst, Williams a Thompson rozhodli štadión opustiť, no bez problémov sa to nezaobišlo, našťastie sa však polícií podarilo dav upokojiť. No nasledujúci deň...

"V tú noc sa rozpútalo peklo. Pár minút pred nástupom na pódium sme na seba nervózne hľadeli, organizátori sa nás však pokúšali upokojiť, že ďalší zmätok ohľadne vstupeniek už nehrozil, takže by nemal byť v ten večer žiaden problém. No bolo to úplne inak. Keď sme vstupovali na pódium, všimli sme si, že bariéry pred pódiom boli väčšie ako v predošlú noc a bolo tam aj očividne viacej policajtov. Napriek týmto opatreniam, alebo práve vďaka nim, začalo publikum svoju vlastnú vojnu. Rozpútalo sa to v úvode nášho setu."

"Zrazu začali tie decká hádzať do policajtov všetko, čo mali po ruke; mince, kamene, operadlá sedadiel, kúsky skla, proste všetko možné. Zostali sme v klude až do chvíle, pokiaľ jedna z tých vecí netrafila Porla. V tej chvíli sme si uvedomili, že sme uprostred vojny, nechápali sme, čo sa deje, a hlavne, čo to má spoločné s nami. Keď som zistil, že sa nám to všetko vymyká z rúk, dostal som do tváre dobrú šupu flaškou coly, prestal som spievať a pozeral som sa na to divadlo. Keďže publikum na to zareagovalo vcelku dobre, pokračovali sme v koncerte a skončili skladbou "Killing An Arab" a rýchle zmizli. Chvíľu som mal pocit, akoby sme sa ocitli niekde blízko Bejrútu, bolo to fakt príšerné... Ani neviem ako dlho sme spali pred tým, ako sme odišli na letisko Ezeiza, ale bolo to asi dosť dlho. Pri odchode sme pozdravili fanúšikov a o pár hodín neskôr sme už boli v Porto Alerge, v Brazílii. Privítanie v Brazílií bolo také isté ako v Bueons Aires, ale zapôsobilo na nás viacej. Čo sa nám v brazílií páčilo najviac? Jedlo. Aby som pravdu povedal, na svete je skutočne málo takých miest, kde vám podávajú také čerstvé a chutné jedlo, ako práve tam. A to sa týka aj nápojov: Už po druhej fľaške sme všetci kompletne zaspali."

zdroj: Pelo magazine, 07/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi