Dostali sa The Cure do stavu úplnej prázdnoty? - 1983


The Cure prechádzali po albume "Pornography" nedefinovateľným obdobím, ktoré sa Vám Robert pokúsi objasniť.


Povedať, že The Cure viac neexistujú, to je ako vysloviť v detstve domnienku, že Santa Claus v skutočnosti nie je. Vaše vnútro by vyplnil smútok a sklamanie; odmietate uveriť, že štyria hudobníci len zašrípali zubami a viac netvoria kompaktnú a spolupracujúcu skupinu v harmonických a jednoznačne definovaných budúcich projektoch. Je to skoro ako mýtický príbeh o nestabilnom vojsku, ktorého definitívny skon je odmenený nesmrteľnou slávou, končiacou za hranicou kultu a obdivu. Sen The Cure skončil a nová realita pozostáva z kaleidoskopu hudobných projektov reprezentujúcich rôzne aspekty jednotlivých osobností: Do jedného z nich je zapletený aj Robert Smith a navždy ho zmenil.

Napriek dlhým mesiacom, kedy boli mimo stredobodu pozornosti, ich popularita ničím neutrpela a singel "The Walk" vstúpil do britskej Top 30.

No, ale kto sú vlastne The Cure dnes?
Robert:
Za bicie si sadol Andy Anderson, náš starý kamoš, ktorý s nami hral na albume The Glove a v kopec ďalších skupinách (medzi inými aj v Hawkwind and Brilliant). Bassu vzal do rúk Phil Thornalley, ktorý nám spoluprodukoval album "Pornography", za klávesami máme teraz Lola Tholhursta, nášho zakladateľa a perkusionistu. Po skončení záležitostí ohľadne albumu "Pornography" vládlo v skupine príliš veľké napätie, takže som sa rozhodol na čas všetko pustiť k vode a dobehnúť všetko, čo som za ten čas zameškal: spánok, čítanie, priatelia. A nakoniec, posledných šesť mesiacov som bol vyťažený so Siouxsie.

"And the picture disappears/and everything is cold now/the dream had to end/the wish never came true..." (17 Seconds, 1980)
Robert:
Je to krátky obraz mojich myšlienkových pochodov v momente, keď píšem. Príde mi inak veľmi zaujímavé znova si čítať texty našich prvých skladieb, pretože vďaka nim opäť prežívam spomienky a pocity minulosti. Mal som k životu iný prístup, bol som omnoho mladší.

"Slowly fading blue/the eastern hollows catch the dying sun" (Fire in Cairo, 1979)
"Moving through an unknown past/dancing at the funeral party" (The funeral party, 1981)
Robert:
Veľa vecí sa zmenilo: nové stretnutia, iní ľudia. Niektorí pomreli; až keď niekto, koho ste poznali, zomrie, uvedomíte si, čo je vlastne smrť. Niečo sa vám vryje do mysle, no nie je to už nič neurčité, abstraktná entita, či niečo podobné. Hoci sú moji rodičia obaja stále nažive, už to dokážem pochopiť, otvorilo mi to oči, stojíte tvárou tvár veľkým zmenám. Moje texty sú akýmsi mixom obrazov mojej mysle. Nikdy nepremýšľam o špecifickom subjekte, ktorý by som neskôr rozvíjal; možno "Killing An Arab" alebo "Fire In Cairo" boli postavené na konkrétnej téme, ale odvtedy som sa s ničím podobným nezaoberal. Nejde len o moje osobné predstavy, ale takisto o zážitky iných ľudí, čí už skutočné alebo ide len o predstavy. So zmenou mojich pocitov sa mení aj hudba. Nie je to niečo, pre čo som sa jednoducho rozhodol: ide o spontánny vývoj spôsobený podnetom určitého konkrétneho momentu.

"...And I'll watch you drown in the shower/pushing my life through your open eyes/ I must fight this sickness/find a cure..." (Pornography, 1982)
Robert:
Myslím, že "Pornography" je najlepším albumom, ktorý The Cure nahrali, aj najsilnejší: začína síce ako ktorýkoľvek iný, lenže potom prerastie v niečo úplne odlišné; premení sa na niečo živočíšne, hoci tie ostatné tak neskončia ani zďaleka. A to je ten dôvod, prečo sa stará zostava The Cure rozpadla: "Pornography" so sebou priniesol nečakanú intenzitu a v období šiestich mesiacov sa všetko rozpadlo, začali sme nenávidieť jeden druhého. Naše samotné osobnosti boli príčinou nekonečných súbojov. Viem, že média k nám neboli priateľsky naklonené, lenže ja recenzie nečítam, je mi jedno, čo o mne novinári píšu, robím si skôr poznámky z listov, ktoré mi ľudia adresujú osobne. Všetky ich čítam s rovnakým záujmom, pretože viem, že ľudia, ktorí si kupujú naše nahrávky sú pre nás dôležití, lenže nakoniec je najdôležitejšia vec tá, čo si myslím o svojej práci, to je jediné kritérium, ktoré sledujem.

To, čo napíšu novinári, to je len názor, nikdy som nebol naštvaný, keď The Cure odpisovali a špinili. Nepoužívam hudbu ako spôsob kritiky novinárov. To predsa nie je také dôležité. Iba jediný raz sme reagovali na novinára, Paula Morleyho, ktorý v tlačí náš prvý album odpísal. Počas sedenia u Johna Peela sme proti nemu nahrali protest song; bola to úplná blbosť, no my sme boli ako zmyslov zbavení, pretože napísal, že by sme sa nikdy nemali pokúsiť nahrať ďalší album. "Pornography", ako som už povedal, je príčinou polemík, tak pre tých, ktorí naše staré veci milujú, ako aj tých, ktorí ich nenávidia, jednoducho polarizuje názory. Po tých vypätých šiestich mesiacoch sme už ďalej nemohli. Takže sme sa rozišli a názov The Cure je len akýmsi prostriedkom, ktorý buď použijete alebo nie; kedykoľvek môžeme skončiť; je to veľmi krehké puto.

"I kissed you in the water/and made your dry lips sing/I saw you look like a Japanese baby..." (The Walk, 1983)
Robert:
S "The Walk" bolo spätého príliš veľa stresu, pretože prerazila v rebríčkoch a teraz chcú všetci ďalší singel. Tomuto pokušeniu sa musím brániť, som unavený z toho, že som sa pohyboval v okruhu tých istých ľudí, v rovnakej hudobnej oblasti. Ľudia nepochopili, prečo sme sa rozpadli, jednoducho po troch rokoch nepretržitého hrania prišla na to vhodná chvíľa. Každý hovoril, že náš album by mohol byť naším posledným, lenže my sme sa rozhodli všetko urobiť bez gólu do vlastnej brány. Kopec kapiel funguje večne, bez toho, aby ich veci vôbec fungovali, a to len preto, že by nič iné robiť nemohli. Ja som sa rozhodol spolupracovať so Siouxsie, pretože je to vzácna priateľka; je to niečo úplne odlišné. Som zodpovedný iba sám za seba a za gitarové party. Takto som mimo stredobodu pozornosti a bez problémov. Práca s The Banshees je veľmi zaujímavá, lenže ja takisto cítim potrebu spievať a písať texty, čo so Siouxsie možné nie je. A práve táto nutnosť drží The Cure pri živote. Nemôžem byť radovým členom skupiny, potrebujem mať možnosť výberu, aj keď je to často veľmi stresujúce, pretože som angažovaný v príliš veľa veciach. A potom tu je ešte vydanie albumu The Glove, ktorého obal albumu stále nie je hotový, takže musíme mať na starosti ešte aj toto.

Ak to pôjde tak ako doteraz, bude vydaný na Vianoce: nejakým výtvarným vyjadrením si hlavu zaťažovať nemusíme. Ide o samostatným projekt, hoci by sme si radi našli čas na nahratie singla na budúcu jeseň, pretože máme pieseň, ktorú by Janet rada zaspievala. Potom to bude ďalší album s názvom "Music For Dreams", ale ten pod hlavičkou The Glove určite nevyjde. Nie je na nás vyvíjaný žiaden tlak, hoci singel sa predáva veľmi dobre. Nie je to až také vážne ako v prípade The Creatures, čo je akási vnutorná alternatíva The Banshees, The Glove (Smith + Severin) sa zrodili ešte predtým, ako som začal spolupracovať so Siouxsie: čiže ide o externú spoluprácu; je to niečo úplne odlišné v porovnaní s The Cure, zatiaľ čo The Creatures majú rovnaký základ, nakoľko Budgie a vokály Siouxsie sú jasne rozpotnateľné. Na albume The Glove spievam len v dvoch piesňach, takže ak nepoznáte Severina a ja so v tomto prípade len súčasť skupiny, môžete mať pocit, že to môže hrať ktokoľvek.

"But I don't care if you don't/and I don't feel if you don't/and I don't want it if you don't/and I won't play it/if you don't play it first..." (Let's Go To Bed 1982)
Robert:
Toto je jedna príšerná záležitosť, ktorú som nahral pre vianočný trh a malo to mať úplne iný názov. V tom čase som chcel komponovať veci, ktoré by sa dali hrať v éteri. V hlave sa mi usadil refrén, z ktorého som sa šiel zblázniť, tak som to skúsil vydať. Lenže počas nahrávania som o celú tú vec stratil záujem, preto to bolo vydané pod hlavičkou The Cure. Vzniklo to celé kvôli množstvu problémov, ktoré vyústili v dočasnom prerušení spolupráce s Fiction. Chcel som prísť s niečím totálne monotónnym, absurdným, s popovou skladbou a zistiť, ako budú ľudia na takú nahrávku reagovať, bez predsudkov a bez toho, aby si to museli kúpiť a až tak vypočuť. Jedinou poznateľnou vecou mal byť môj hlas. Ale keďže to bolo vydanú pod hlavičkou The Cure, vyznelo to nakoniec totálne hlúpo a absolútne odlišne od niečoho, čo by bolo porovnateľné s "Pornography".

"Today there was a tragedy/underneath the bridge/a man walked/cold and blue/into La Ment..." (La Ment, 1982)
Robert:
Toto je veľmi odlišná verzia od tej, ktorá bola pod názvom "Lament" vydaná v magazíne Flexi-Pop. Nechcel som priamo experimentovať, ale je v tom čosi skryté a hoci to tam je, nedotkne sa vás to. Som si toho plne vedomí a to mi robí starosti. Prešiel som fázou, v ktorej som hľadal dôvody. Je to niečo totálne abstraktné, celý váš život premení na čosi normálne, čo ste ochotní akceptovať. Keď už o tom hovoríme, tým najhorším obdobím bolo obdobie "Pornography", zdeformované ľudské osobnosti, zmätené myšlienky, odvtedy sa všetko upokojilo. Nie, nebojím sa smrti, ale nebol by som rád, keby sa ma niekto rozhodol zabiť: nebolo by to fér, hoci keď som mal 14, pomyslel som si, že by som sa mohol zabiť v 25-tich. Bola to vzrušujúca myšlienka, jednoduchá a neodvratná. Ale teraz, keďže som ešte stále tu, som si tým nie moc istý. Ale je dobré mať v sebe schopnosť veci meniť, obzrieť sa späť a rozhodnúť sa pokračovať v ceste vpred, k niečomu novému a zaujímavému. Teraz sa tým vôbec nezaoberám.

"...Dancing in my pocket worms eat my skin, she glows and grows with arms outstretched her legs around me... In the morning I cried leave me to die you won't remember my voice I walked away and grew old..." (Siamese Twins, 1982)

Interview by Piergiorgio Brunelli



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi