Nie, ja nemäknem! - 12/2001


Jeden z posledných rozhovorov, ktoré Robert poskytol ku kompilácií "Greatest Hits".


Charizmatický vodca, zvuk, ktorý jednoducho nenapodobíte. To je tajomstvo dlhovekosti bandy pána Smitha. Ťažko sa nájde niekto, kto by nepodľahol jeho obľúbených hrátkám...

On nie je len jedným z Cure-ákov, on samotný je podstatou skupiny: jej mysľou, srdcom a takisto tvárou.

Dvadsaťdva rokov po debute "Three Imaginary Boys", poskytuje Robert Smith rozhovory na podporu kolekcie "Greatest Hits", zbierky najväčších hitov skupiny, opísaných ako hodinka vývoja skupiny, ktorá vyviedla temnú hudbu na výslnie vesmíru.

30 sekúnd čakania a z druhej strany miestnosti prichádza Robert: "Vždy sa mi divne ho dnotí výber. Pozrite, niektoré skupiny majú jednoznačné kolekcie hitov, nahrávky, ktoré mapujú celú ich kariéru. V našom prípade je to zložitejšie. Príbeh The Cure má dve tváre: náš popový repertoár má veľmi málo čosi spoločné so zvyškom našej hudobnej produkcie."

V poriadku, ale v globále si s tracklistom albumu spokojný?
Dá sa povedať, že áno. Bolo by to trochu bizarné, keby som nebol, keďže som všetky tie skladby vyberal ja.

Niekde odznelo, že toto je posledná záležitosť skupiny...
Tieto hlasy znejú už roky. Nie som zástanca dlhodobého plánovania. Neviem, čo bude zajtra, ale dnes som pevne presvedčený, že je tu ešte stále dostatočný priestor pre ešte jeden album a následné turné. Séria posledných koncertov bola skutočne impozantná. Už dlho som sa tak dobre nebavil. Vždy to vzpruží, keď v prvých radoch mládež celým srdcom prežíva skladby, ktoré boli napísané pred 20-timi rokmi. Naše spojenie s mladou generáciou je stále neprebádaným územím.

21.apríla 1999 si dosiahol 40-tku. Povedal si, že po tomto dátume už nič nebude také ako predtým...
V podstate sa vôbec nič nezmenilo. Teda, ukázalo sa, že mám pre hudbu ešte väčšie nadšenie ako kedykoľvek predtým. Myslím, že to zaregistrujete pri počúvaní akustického cd, ktoré je súčasťou limitovanej edície novej kolekcie: počúvať staré skladby s novými aranžmánmi je vždy úžasné!

Nie je žiadnym tajomstvom, že David Bowie je jedným z tvojich idolov mladosti... je to pravda, že si s ním robil rozhovor?
Stalo sa tak pred pár rokmi v jednej anglickej rozhlasovej šou. Robili sme vzájomný rozhovor jeden s druhým a ukázalo sa, že na mnohé veci máme odlišné názory... Ale aj tak má tento muž môj veľký obdiv, vzhľadom na to všetko, čo dokázal, akoby žil desať životov.

Mal si niekedy problémy vyplývajúce z tvojho vzťahu k fanúšikom, súvisiaceho s dvojtvárnosťou hudby The Cure? Podľa mňa zarytí fanúšikovia skupiny nikdy neboli spokojný s popovou stránkou tvojich inšpirácií.
Spočiatku sa to niektorým ľuďom nepáčilo a brojili proti nám. Potom to ustalo, nakoľko pochopili, že sme to robili s dobrým úmyslom. Nikdy nepíšem skladby s pomyslením, koľko nových rádio poslucháčov by pritiahli alebo či majú šancu vstúpiť do oficiálnych rebríčkov. V skutočnosti som ani o "Friday I´m In Love" nebol presvedčený, že zaberie.

Patríš medzi generáciu hudobníkov roku 1976, ktorý bol rokom punku a novej vlny. Ako sa odrazil štart tvojej kariéry v období chaosu?
Nebolo možné nemať vtedy pocit, že ste súčasťou niečoho, čo mení hudbu. Časom sa však ukázalo, že ten vlak úžasných myšlienok sa zastavil. Samozrejme, názov našej skupiny ešte stále veľa znamená, ale väčšina tých radikálnych zmien sa skončila, či už v našej zostave alebo v hudbe.

Na budúci mesiac budú rebríčky monopolizované výberovkou "Best Of Pink Floyd"... znamenal pre teba niektorí z ich albumov čosi viac ako tie ostatné?
Vyrastal som pri počúvaní albumu "Ummagumma" a určite by som si ho so sebou zobral na pomyslený opustený ostrov. Odjakživa milujem tú experimentátorskú stránku ich hudby a na tento album obsahuje dve priam majstrovské diela: "Saucerful Of Secrets" a "Astronomy Domine".

zdroj:Tutto (IT), 12/2001



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi