Kúra kvalifikovaných profíkov.


Chuťovka na tohtoročné festivaly v spomienkach na minulé leto.


Najpodivnejšou črtou, ktorej by akýkoľvek imidžmajker poznajúci skupinu The Cure sotva uveril, by bola zrejme tá, že na festivale tejto skupiny nenájdete ani jeden identifikačný prežitok pripomínajúci jej speváka. A najpodivnejšou črtou New Yorkského festivalu (31/07/2004) bol dôkaz, že v mnohopočetnom obecenstve sa našla iba jediná napodobnenina Roberta Smitha - chlapík v strednom veku s vlasmi čiernymi ako havran, červeným olejnatým povlakom po okraji pier a pivným pupkom zívajúcim spod jeho čiernych šiat. Extravagantný vzhľad túžiaci po cudzích pohľadoch, nezávisle premávajúci cez pole vo veľkých vyčaptaných topánkach si v duchu vyžadoval od prítomného davu vymodelovanie svojskej kultúry obdivovania. Všimli si ho všetci - možnože pripomínal ich hrdinu alebo sa podľa niektorých názorov omylom ocitol na reálnom mieste, zhromaždenom kvôli letnému vystúpeniu, ignorujúcom imidž. Nostalgickým pátosom vyznieva takáto informácia pre všetky oči, uši zbožňujúce imidž v spojení so skupinou The Cure. Žiaľ, väčšina jej fanúšikov už dávno vyrástla z imaginárneho prevleku a začala poriadne pracovať. V tejto "pizze" fanúšikov sa nachádzala iskriaca absencia zachmúrených gotických rebelantov, človek ne-fanúšik si skôr pomyslí, že si z neho robíte dobrý deň. Ako v niekdajších časoch, nebolo tomu inak ani teraz, skupina potvrdila pravidlo správneho výberu. Podporení silnými piliermi, hoci všetci sa museli uspokojiť s malým pódiom, ako Auf De Maur, Thursday, Muse a The Cooper Temple Clause, chutne pripravili ingrediencie na hlavné menu večera.
Všetka česť zahrievaceho potlesku patrila Interpolu, ktorých média na základe spätnej odozvy širokánskeho davu považujú za priamych následníkov gotického posolstva. Podobne ako The Cure sa špecializujú na umenie v „jame“ večne stagnujúcej temnoty - tkajúci svetlé, mihotavé melódie priamo do temnej zronenenosti. Nové skladby, ktoré predstavili počas ich krátkeho vystúpenia, zmiešané do tuhého celku, prvorade pripomenuli raritnú situáciu, že opätovne prišli s intuitívne zaujímavými ťahmi. Gracióznosť, emotívnosť, masívnejší zvuk, ale na druhej strane jemnosť, zvuková zohranosť - to sú iba chabé prívlastky k opisu celkového dojmu než by sme do toho zarátali aj význam zahaľujúcu lyriku. Tisíc davové rozospievané publikum spievajúce slová:
“disappear in the sweet sweet gaze
/see the living that surrounds me/
dissipate in a floral blaze.“

potvrdilo dôkaz ich právoplatného úspechu.
A hodiny ručičky sa pomaly blížili k hlavným ťahúňom večera. Až po neskorších nočných hodinách sa skupina bubákov odhodlala vyjsť na pódium. Siluety zahalené v purpurovom svetle odpálili začiatok vystúpenia skladbou "The end of the world". Mávajúce ruky, tomuto pohľadu ste sa mohli nabažiť iba raz, zvyšné novotiny sa rozmazávali v stúpajúcej hmle. V dave, na neuverenie, sa čoraz viac rozpraskáva umelá jednotnosť nezáujmu. Nie na dlho. V sekundách, po ktorých dobrnkali prvé chytľavé tóny "Just like heaven", sa vám vrýva obraz jednotného davu, akoby každý patril ku každému, nachádzajúci sa spomienkami na vankúši niekdajšej detskej izby, spomienky na prvé lásky a všelirôzne momenty visiace v pavučine času 80-tich rokoch, podfarbené melódiami tejto skupiny.
Roztatárení dav, pohľady cudzích ľudí neodmysliteľne odrecitúvajúcich slová piesni, udržiavajú chod hitov v činnosti. Mementovým motívom takejto situácie je ten, že fanúšik nikdy nezabúda na staré nahrávky splodené jeho favoritmi. - Fascination Street, Lovesong a nakoniec nastáva čas na vpochodovanie do detských čias neodbytných predstáv - The Forest, M, Play for today. Rozšírené zreničky blahom povznesenej prvej línie, povolili až kým neodznel posledný akord Boys don´t cry. A ako vždy, Robert Smith, ako to má vo zvyku, neprehodil ani pol slova navyše.
V porovnaní so vzkriesajúci skupinami je ojedinelým javom, že skupina ako The Cure vás svojim spôsobom nevrhne do depresie a to aj napriek ich a vášmu veku. Hoci Robert Smith patrí medzi týpkov, ktorý sú stále a vždy proti celému svetu, ešte stále pre neho nenadišiel čas, aby urobil sám so seba nepodarenú atrapu. Je s nami, tu, čierno odetý, s účesom zaostalej osoby, mejkapom pouličnej štetky - taký, akého sme ho stále poznali a zvykali si. A je úžasný. Ako sa javilo na tomto festivale, pomaly ale isto pociťuje potrebu zabetónovať svoj status ikony do povedomia tejto generácie a preukázať svoj zmysel.

April Along

za poskytnutý materiál ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi