Novembrový týždeň s Robertom Smithom - 11/1985


Zalistujte si v denníku Roberta Smitha


Pondelok, 18.11.1985

Búrajú sa steny a zrazu ma o 7:30 ráno zobudil nový singel Nicka Kershawa. Sused nado mnou robí rekonštrukciu bytu a roboši (sú to obyčajní sociálni bastardi!) popri búraniu stien radi počúvajú Rádia 1. Vo vnútri priam revem "čím viac, tým lepšie" a vankúšom si prikrývam hlavu tak silno, ako sa len dá. Veľmi rýchlo som zaspal a snívalo som mi, že som sériový vrah: mojimi prvými obeťami boli Nick Kershaw a robotníci v byte nado mnou.

Nakoniec som asi o 11:30 vstal, popíjal kávu a asi do jeden popoludní som čítal Teletex. Je tam kopec užitočných informácií, ako napr. ceny zeleniny a počasie v New York City. Obliekol som sa a vybral sa do Fiction. Tam som prehodil zopár slov s Billom (šéfom Fiction) o veciach plánovaných na budúci týždeň; divné, že už dlho cítim akýsi nezvyčajný nezáujem z Východného pobrežia USA. Pri odchode ma Bill informoval, že pór a cvikla majú na trhu dobrú cenu.

Ďalšia zastávka: skúšobňa. Všetci ma tam čakajú už od 12:30. No čo, meškám len 3 hodiny! Sú trochu prekvapení a chcú mi chytiť čelo, či nemám horúčku a nie som chorý. Celý čas debatujeme a ladíme zopár nových skladieb. Ale to už je 19:30, načase sa pobrať domov.

Vrátili sme sa domov a Mary pripravila večeru. Bohužiaľ, zasa nič, čo mám rád, keďže sa snažím schudnúť. Motajúc sa padám do postele a snívam o tom, že požieram ľudí.

Utorok, 19.11.1985

Tvrdo a spokojne som spal do pol druhej poobede, aj vďaka bavlneným ponožkám. A už mám za sebou prvý dnešný prúser, mal som byť totiž presne o jednej v Camden Palace. S pokojným hlasom som zavolal do klubu a spýtal sa ich, či som tam už dorazil.

Tak teda idem. O tretej ma pri vchode víta množstvo šťastných a usmievavých tvárí. Dnes totiž The Cure odohrajú charitatívny koncert pre MENCAP (Nadácia pre mentálne postihnutých), údajne má byť prenášaný naživo nejakým lokálnym rádiom a televíziou, ale ako vždy, nik nemá potuchy ako... snažím sa dostať do pohodovej nálady, snažím sa odpovedať na všetky otázky záhadným bľabotaním typickým pre Východnú Európu a permanentne sa pýtam na citróny...

Koncert sa začal o pol ôsmej večer a skončil o hodinu neskôr. Pôsobil som trochu bizarne: Na pódiu som sa pokúsil povedať nejaký vtip a niekto sa tomu aj fakt zasmial, neskôr som zistil, že to bola Mary... po našom typickom pokoncertom pokece a jeho zhrnutí, sme sa rozhodli odtiaľ vypadnúť.

Bolo pol jedenástej večer, keď niekde pri Nothing Hill Gate vítal majiteľ malej talianskej reštaurácie s nadšením a plesaním rúk 16 milých, ale hladných delikventov vo dverách.

O pol tretej ráno som tackajúc odtiaľ vypadol. Buď sa počasie drasticky zmenilo, alebo tá reštaurácia je v New Yorku. Niekto mi trafil ucho snehovou guľou. To bola posledná vec, čo si pamätám.

Streda, 20.11.1985

Zobudil som sa na pravé poludnie a ďalšiu hodinu som sa premáhal vstať. Mary pri priniesla kávu a oznámila, že pôjdeme nakúpiť nejaké darčeky k Vianociam. Tuším by som bol radšej mŕtvy...

Asi okolo pol tretej poobede ma obkolesili na Selffridges jačiace decká. Snažil som sa totiž prejsť okolo čarovného domu Santa Clausa. Bol som celý doštípaný a dotlčený kým som sa ich zbavil, ale stálo to za to. Santa sa pohyboval ako pes. Mal červené a priame oči. Po brade mu stekali žlté sliny. "Ho Ho Ho," pokrikoval a pritom vydesene na mňa čumel. Okamžite som s plačom ušiel...

Vykašlal som sa na Video Palace, namieril si to rovno domov, kde som ihneď sadol pred telku a mal v pláne tak stráviť celý večer. Videl som asi tri filmy. Blood Simple: celkom dobrý, trochu perverzný príbeh o úzkosti a vraždách. Wolfen: takmer psychadelický príbeh o Indiánoch a ich prispôsobovaní sa novým podmienkam. Bloodsucking Freaks: jednoducho úžasný film! Film s absolútne nepredvídanými situáciami, v ktorých si vás absolútne podmania šiesti retardovaní baletní tanečníci. Ten film si zaslúži nejakú cenu akadémie!

Šťastný, no trochu ustarostený, som zaľahol o pol piatej nadránom. Snívalo sa mi o horiacej pláži za slnečného dňa.

Štvrtok, 21.11.1985

Vstal som o 11:00 aby som vyparkoval môj jeep z garáže. Dal som si kávu a vyrazil. Asi hodinu som šiel smerom na juh Londýna. Čas som si krátil počúvaním nového albumu Kate Bush. Do servisu som dorazil tak o jednej popoludní a snažil sa tam vysvetliť môj problém s autom mechanikom. Myslím, že úspešne, takže som si kúpil nejáke časáky a sadol na vlak...

Asi o hodinu a pol som prestal s čítaním a cez okno sa pozeral na hmlu, zrazu som si na jednej tabuli všimol, že som dorazil do Brightonu, klenotu South Coast. Sadol som na zlý vlak! Vystúpil som, kúpil ďalšie časáky a sadol opäť na vlak, tentoraz na ten správny.

Domov som dorazil o siedmej večer. Jasné, že sa Mary pýtala, kde som toľko trčal, tak som zamrmlal niečo o lyžovaní. Začala sa smiať z dnešného môjho nešťastia a ponúkla ma fľašou Beaujolais Nouveau. Zbytok večera so strávil skúšaním vianočných skladieb v kuchyni, najradšej mám tie, v ktorých vystupuje kopec anjelov...

Piatok, 22.11.1985

Brrrrrr! Zobudil som sa už o 7:30 s pocitom, že som si zabudol navliecť moje bavlnené ponožky. Roboši s citom tĺkli do stien, vŕtali ako šialení, z tehál padali úlomky a na Rádiu 1 šiel nový singel od Kinga. Konečne som ochotný to všetko znášať, ale...

Ležím a predstavujem si mučenie inkvizítorom v červenom, kedy sa bolesť už stáva neznesiteľnou, no chvalabohu som zaspal. No aj tak je to naprd deň.

O pol jednej poobede som už bol v kancelárií Fiction a počas nasledujúcich piatich hodín som poskytol štyri rozhovory, absolvoval dve foto sedenia a nekonečný telefonický rozhovor so švédskym rádiom.

Potom som ešte schvaľoval materiál pre fanzin, upravoval rozhovory pre našu biografiu a dokončoval plány ohľadne nášho Európskeho turné s Malcolmom Rossom, naším tour manažérom.

S veľkou úľavou som sadol do taxíka a nasmeroval ho na Barbican Arts Centre. Pridal som sa tam k Mary. Po krátkom pokece pri pohári vody sme sa usadili a strávili dve prekrásne hodiny počúvaním Viedenského chlapčenského zboru. Raj na Zemi! Po ceste domov sme sa napchávali pizzou. Rajský pocit, rajský! A zajtra ja sobota, takže žiadni roboši, Rádio 1, žiadne skoré vstávanie. Raj na Zemi, raj na Zemi!

Spokojný, veľmi unavený a veľmi šťastný padám do postele...

Sobota, 23.11.1985

V absolútnom kľude som spal až do obeda a vstal som úplne čerstvý, plný energie. Bleskovo som do seba kopol šálku času, vzal si taxík na Victoria Station, kde som sadol na vlak a vyrazil do servisu pre moje opravené auto. Všetko bolo hotové, poďakoval som mechanikom, zaplatil a odišiel. V centre Londýna som bol o pol tretej, tak som sa rozhodol ísť sa pozrieť na futbal. Vybral som sa na zápas Tottenham Hotspur (obľúbený tím Mary) s Queen Park Rangers (môj tím). Taký priemerný zápas, skončil nerozhodne 1:1, hoci si myslím, že Rangers mohli kľudne vyhrať aj 3:0. Dorazil som domov o 18:30 a našiel kuchyňu zaplavenú niekoľkými centimetrami modrej a studenej vody. Na nič som sa radšej nepýtal, jednoducho som Mary s tým pomohol.

Keď sme skončili s upratovaním, rozhodli sa ísť na čínu. Vonku začalo mrholiť. Hodili sme na seba kabáty a vybehli do toho nečasu. Dorazili sme tam veľmi rýchlo, vzali objednané jedlo a rozhodli vrátiť sa domov skratkou cez park.

Niekto sa tam pokúšal odpáliť ohňostroj, ale bohužiaľ mu to nešlo, silno pršalo a všade sa topil sneh. No napriek tomu je príjemne. Zostali sme sa pozerať a kŕmili sa prstami.

Asi okolo deviatej večer sme sa vrátili domov, totálne zasvinení, takže sme sa sušili. Konečne som sa usadil, naladil si LBC rádio a započúval sa do debaty o cenzúre. Bola možnosť zapojiť sa do diskusie telefonicky a povedať svoj názor na danú vec. Bol som pobúrený ignoranciou a úzkoprsosťou niektorých ľudí. Snažil som sa ešte dovolať, ale program skončil skôr, ako ma spojili. Zaľahol som do postele a snívalo sa mi, že som tehotný.

Nedeľa, 24.11.1985

Dnes ráno som si privstal, mal som totiž lístky na Wimbledonské finále, Boris Becker proti Ivanovi Lendlovi. Odkedy Boris vyhral nad Kevinom Currenom, som jeho veľkým fanúšikom. Cítil som sa veľmi sebavedomo. Na tribúnu som sa dostal o pol jednej a zápas začal chvíľu po tom. Atmosféra bola dosť divná: na tenisovom kurte vládla medzi hráčmi očividná nervozita, a rovnaká nervozita vládla aj v publiku, ale hlavne medzi mnou a osobou, čo sedela predo mnou. Permanentne vyskakoval zo sedadla a bliakal zakaždým, keď Lendl skóroval. Slušne som ho požiadal, nech si sadne. Lenže on mal vždy posledné slovo napriek očividnej aktivite Beckera nakoniec Lendl vyhral. Bastard!

Akú takú športovú útechu som našiel po návrate domov, kedy som zapol telku a s chuťou si pozrel, ako Dallas Cowboys rozvalcovali Washington Redskins. Moja viera v prirodzenú spravodlivosť bola obnovená... Rozhodol som sa to oslávil, zavolal Simonovi a naplánovali si stretko "pri poháriku" s kamošmi.

Asi 8, 9, či 10 (nie som si istý) nás vyrazilo von na večeru. Čašník v krčme The Curry nás vítal ako starých známych a jedlo bolo, ako vždy, božské. Keď sme to všetko zabsolvovali, oddychoval som spolu s Mary a pomyslel si, že je to úžasný záver týždňa.

Z krčmy sme vypadli asi o pol tretej ráno, k rodičom dorazili o tretej. Chvíľu sme pobudli v kuchyni a potom potichu zaspali v izbe na poschodí. Kým som sa uložil, tak som si spieval. Moje sny sú tajomstvom.

zdroj: Liberation, FR, 11/1985
autor: Robert Smith



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi