Veci už tak čierne nevidím - 1987


Robert sa s nemeckým magazínom Bravo podelil o spomienky na nahrávanie albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me".


Ako si dával dokopy album "Kiss Me..."? 18 skladieb na jednom albume, to je u The Cure priam zázrak.
Zázrak? Myslíte? Mám pocit, že sme odviedli na albume dobrú prácu. O tom to všetko je. K dispozícií sme mali 36 skladieb a vybrali sme tie správne s tou správnou náladou. Takže to dopadlo dobre. Či veríte, či nie, na nahrávanie sme potrebovali niečo málo cez týždeň. Celé tie dni sme vlastne viac menej strávili prechádzkami a rozprávaním. No a potom sme neskoro v noci tak hodinku - dve nahrávali, ale až po tom, čo sme 10 hodín robili len bordel.

Takže ste neprepínali vlastné sily? Všetko to znie ale viac ako zázrak, pretože album je naozaj skvelý...
Jednoducho sme niektoré skladby zahrali perfektne hneď na prvý krát. Skupina mala k sebe veľmi blízko. Tešil som sa z toho byť s nimi. Po prvýkrát som mal pocit, že s vecami nebojujem sám, cítil som sa byť súčasťou skupiny.

Kde ste album nahrávali?
V zapadákove na juhu Francúzska, ktoré sa volá Miraval. Vybrali sme si to štúdio preto, lebo som počul, že majú mixpult presne podľa mojich predstáv. A oni ho tam fakt mali, ale nefunkčný. Ale bolo tam ešte čosi: štúdio bolo obklopené vinohradom a mali pivnicu plnú fliaš vína. Takže sme sa vybrali priamo tam, spali v spacákoch na zemi. Bolo to neuveriteľné!

Čiže si v Miraval dosť pil, však?
Áno. Bohužiaľ musím priznať, že sme pili dosť. O čosi viac ako zvyčajne. Víno tam chutí skvele, celý čas sme boli v skvelej nálade. Našich manažérov sme poslali domov. Nikoho album netrápil. Akonáhle sme boli v nálade, chopili sme sa nástrojov. Takto sme spolu postupne prejammovali celý album. Všetko bolo viac menej spontánne. Iba "Hot Hot Hot" a "Hey You", k tým skladbám sme sa prepracovávali postupne.

Si alkoholik?
Som závislý od všetkého možného, niekedy aj od alkoholu.

Tak nám vymenuj zopár vecí, od ktorých si ešte závislý.
Rýchle autá, čierne noci, moja žena a hlavne od najdôležitejšej veci - trápenia.

Teraz vôbec nie si vážny!
Samozrejme, že som, veď ma poznáte.

Takže si skutočné monštrum. Už ťa niekto niekedy uväznil?
Urobil som to sám sebe. Ale ja nepotrebujem dvere so zámkom. Niekedy mám pocit, akoby som bol niekde zavretý pod zámkom, a pritom som vonku na daždi. Som uzamknutý v mojej hlave, v mojom živote. Nie som veriaci, takže nejak sa mi veľmi nedarí nájsť zmysel života. Ale už dlhší čas veci nevidím tak čierne ako kedysi. Aby som bol úprimný, niekedy sa zo života naozaj teším. V Miraval som inak zrazu prestal s pitím, potom čo som nabúral s autom. So Simonom sme jazdili v jeden večer po kopcoch na Lade s pohonom všetkých štyroch kolies. Zrazu sa cesta stratila, a my sme s tým krámom klesli asi o meter a prevrátili sa. Je zázrak, že sa nám dvom nič nestalo. V tom momente som sa zbavil závislosti od červeného vína.

O čom je tá zvláštna psychadelická skladba "Snakepit"? Opísal si spomienky na tvoje drogové halucinácie?
Nie, je to omnoho ešte horšie. Tá skladba o jednej mojej hroznej skúsenosti: stalo sa to pred ôsmymi mesiacmi. Končil som nočné ťaženie v jednom klube a zrazu sa ku mne nahrnulo kopec dievčat, ktoré sa so mnou chceli vyspať. A to nebola žiadna halucinácia, to bola realita. Odvtedy v Londýne v noci von nechodím. Ten klub sa volal "Snakepit" alebo tak nejak podobne, teda aspoň ja si to tak pamätám.

No na albume je viacero zaľúbených skladieb. Zdá sa, že dievčatám si nie až tak odpudivý.
Ako si povedal, sú na albume zaľúbené skladby, no nie také, pri ktorých by jačali hordy dievčat. Na väčšinu z nich môžete aj tak zabudnúť, v hlavách majú aj tak úplne prázdno, a keď sa na ne pozriete lepšie, ani vám neprídu tak sexy. Som zaľúbený a už veľmi dlho. Ale lásku v skutočnosti nezískate, tá existuje iba v ľudskej fantázií.

A do koho si teda zbláznený? Je to niekto z mäsa a kostí?
Áno, je to moja manželka. Sme spolu už celé roky. Ale iba nedávno sa veci zmenili, takže ešte lepšie vieme stáť jeden vedľa druhého. Teraz bývame v spoločnom dome a naozaj sa tam ako doma aj cítim. Predtým som si niečo také ani nedokázal predstaviť.

Je niečo iné, mimo The Cure, čím si fascinovaný a dokážeš tomu venovať kopec času?
Nie, skupina mi zaberá všetok môj čas. S The Cure utekajú roky ako mesiace. Všetko to ide príliš rýchlo...

Ale si známy dlhým ponocovaním a dlhým spánkom...
Ak si to zrátate dokopy, tak nie viac ako bežní ľudia. Sú obdobia, kedy spím 16 až 20 hodín denne, to asi preto, že som zo všetkého chorý. Potom sú zasa obdobia, kedy do postele nechodím celé týždne, iba si zdriemnem na lavičke na letisku alebo keď čakám v rade u pekára.

Máš strach zo starnutia?
Príšerný. Ale doteraz som nenašiel proti starnutiu žiaden liek. Nechcem zomrieť. A takisto nechcem byť starý a roztrasený. Ale asi najviac nechcem nikdy byť starým fotrom, ktorý stále trávi čas na pódiu a pritom už nedokáže ani udržať v rukách gitaru. Ale to isté som povedal už pred desiatimi rokmi. Vtedy som si ani nevedel predstaviť, že budem mať 25. Teraz mám skoro 30 a starí fanúšikovia The Cure už majú vlastné deti, s ktorými chodia na naše koncerty. Najlepšie je na to nemyslieť.

Ale od staroby máš ešte pekne ďaleko.
To si myslíte vy. Vek s tým nič nemá spoločné; proste jeden deň vás to chytí pod krk, niektorých veľmi skoro, možno aj skôr ako dosiahnu dvadsiatku, a pomaly vás to začne škrtiť. A vy to postupne všetko vnímate. V jeden deň jednoducho zacítite vo svojom srdci obrovskú bolesť. Alebo jednoducho zrazu stratíte chuť na drogy, pretože vám je z nich stále zle. Všimnete si, že po schodoch schádzate opatrnejšie, pretože máte strach, že spadnete. Zrazu zistíte, že priberáte, ak sa prestanete o seba starať, alebo bozkávate dievča a v ten istý momente si želáte, aby ste boli niekde ďaleko a mali od všetkých pokoj, aj od nej. Tomu sa hovorí starnutie, to príde ešte skôr, ako vám začnú vypadávať prvé zuby. To všetko sa vám stane skôr, ako dosiahnete 30-tku.

Je teda niečo, čo ti nenaháňa strach a obavy?
Áno, futbal. Pri ňom ma netrápi absolútne nič, teda iba to, že sa zvyčajne musím pri ňom prezúvať.

Zaujíma ťa politika?
Je to smutné, ale až vášnivo. Myslím, že inklinujem k ľavici, ale neviem, či existuje nejaká strana, ktorú by som s čistým svedomím dokázal naozaj podporovať. Všetci straníci sú totálne úzkoprsí. Žiaden z nich nemá v pláne niečo naozaj zmeniť.

The Cure sme nezaregistrovali v žiadnom z veľkých charitatívnych projektov, ako Band Aid, či Ferry Aid, prečo?
To nie je môj štýl. Ak by nás o to niekto požiadal, tak by sme sa naisto v Live Aid objavili. Mohol nás o to niekto požiadať, rešpektujeme všetko, čo robí Bob Geldof. Ale v tej pozícií by som si pripadal smiešny. Asi tak, ako keby som chcel ľuďom stále do uší kričať, "Pozrite, som úplne úžasný!!" Ale musím povedať, že The Cure robia veľa pre druhých ľudí, len to neprezentujú. Ak by každá skupina urobili toľko, čo my, veľa vecí by smerovalo k lepšiemu.

Musíte zarábať kopec peňazí, čo s nimi robíte?
Snažím sa oslobodiť z ich vplyvu. Peniaze na mňa vplývajú dosť čudne. Kúpim si všetko, čo len chcem, to je fakt, napr. teraz to bolo nové auto. Šoférovanie je mojím najväčším koníčkom. Nutne potrebujem nejaké oblečenie. Nové topánky si kúpim len ak tie predošlé niekde stratím alebo úplne zničím. Všetci investujeme peniaze do skupiny. Snažíme sa držať tempo s vývojom techniky.

Máš vôbec niekedy dovolenku?
Áno, ale nie často. Rád cestujem.

Páčia sa ti Spojené štáty?
V júni tam pôjdeme na turné. Je to úžasná krajina s prekrásnu prírodou a zaujímavými miestami. Ale po kultúrnej stránke mi príde trochu odmeraná. Žiadna iná krajina by nemohla prísť s niečím tak stupídnym, ako je kanál MTV, kde celé dni chodia dookola tie isté videoklipy, až si to už od zúfalstva z nich chcete hodiť. Ale najhoršie miesto, kde som doposiaľ bol, sú Bahamy. Chceli sme naše pásky domixovať v Nassau, ale jednoducho to tam nešlo. Je tam neznesiteľná klíma, ja tam vlhko a príšerne horúco. A k tomu k tie ich oslnivé fasády domov v meste, a pritom je to taká chudobná a zdevastovaná krajina. Skladby, ktoré som tam zmixoval zneli úplne hlúpo, takže som to musel všetko nechať tak a dokončiť celú prácu v Brusseli...
zdroj: Bravo, 1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi