Chris objavil The Cure - 1987


Deň pred začiatkom "The Kissing Tour" v Spojených štátoch, sa stretli Robert Smith a svetoznámy gitarista Chris Spedding.


Robert Smith z The Cure, kde je vedúcim spevákom a hlavným textárom, je plný síl. Nový album skupiny, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", prvý po dvoch rokoch, už dávno dosiahol zlato aj vďaka hitovému singlu "Why Can´t I Be You."
Chris Spedding, renovovaný a svetoznámy gitarita, ktorý nahrával a koncertoval s umelcami ako Bryan Ferry, Paul McCartney, Elton John, Roger Daltrea, John Cale a Robert Gordon, má zasa na svojom konte jedenásť sólových albumov, a ten najnovší, s jednoduchým názvom "Chris Spedding", práve vychádza v Európe. V predvečer začiatku aktuálneho amerického turné The Cure sa Chris a Robert zišli na menší pokec. A takto si hrkútali.

CS: Už si toho asi dnes narozprával dosť? Ako dlho si už pod paľbou novinárov?
RS: S rozhovormi sme začali asi o jednej poobede....

CS: Teraz je skoro osem, takže máš za sebou viac ako šesť hodín rozprávania!
RS: Nielen ťoľko, sú to celé týždne, obišli sme už totiž celú Európu.

CS: Čiže neustále odpovedanie na rovnaké otázky a pritom sa tváriť stále nadšene?
RS: Celý čas fungujem v tzv. "klamlivom móde". Prvý krát, ako som vytvoril okolo seba toto nedotknuteľné pole pre ľudí, zaprisahal som sa, že už to viac nikdy neurobím. Ale pristihli sme sa pri tom, ako stále podvádzame. Pozri, pred pár týždňami sme vyrazili do Nemecka, pretože nás tam majú za tlupu nevrlých bastardov a vysvetlili sme im, že sme naopak bastardi veľmi priateľskí a vľúdni. No skôr, ako sa podarilo našej nahrávacej spoločnosti zrealizovať to, že sme tam boli ochotní prísť a predstaviť samých seba, nás jednoducho vhodili do vody, takže sme vystupovali v štýle "tak tu nás máte!" No je to dosť čudné, pretože vôbec necítim potrebu odhaľovať ľuďom svoju vlastnú tvár. No tento rok majú ľudia so mnou väčší súcit. Minulý rok sa ma ľudia často pýtali na to, čo robím, a dosť ma to štvalo. Ale zasa na druhej strane vôbec neviem, čo by sa ma mali pýtať.

CS: Viem si to predstaviť, sám som bol neraz v takej situácií.
RS: Vážne? Nebol som si celkom istý, či si naozaj ten Chris Spedding.

CS: Aha, mali ti o tom povedať pred začiatkom tohto rozhovoru, potom by bol z toho celkom dobrý žart.
RS: Takže stále sa venuješ hraniu?

CS: Jasné. Tak ako predtým, tak aj teraz. Ešte stále je to zábava. Lenže keď neustále poskytujem rozhovory, začínam si uvedomovať, že ma ľudia mali za ignoranta, za neprístupného človeka. A keď som naivne, rozumne, civilizovane a premyslene odpovedal, narážali rozhovory na úskalia, ktorých výsledkom boli citáty, ktoré sa mohli zdať mimo kontextu, prečo aj nie, keď pochádzali od úplne inej osobnosti, o ktorej sa práve novinári rozhodli písať. Ak som bol nápomocný a zhovievavý, tak sa ma snažili skritizovať, pretože mali pocit, že si z nich robím srandu. Niektorí novinári sú plní nenávisti a všetko prekrútia, čo? Potom pôsobím viac nihilicky a cinicky ako v skutočnosti. Asi si bol aj ty z toho pekne mimo, keď si s tým začal, čo?
RS: Niečo podobné, o čom si práve hovoril, sa mi stalo nedávno v Nemecku. Sedeli sme v miestnosti, kde prebiehala tlačovka a chlapík čítal z papiera vopred pripravenú otázku, "Prečo sa vždy obliekate do čierneho?". Začali sme sa smiať, pretože sme tam všetci sedeli oblečení v lesklých bielych tričkách. Tak sme sa ho spýtali, "Zamysleli ste sa nad tým, prečo sa pýtate práve na toto?". Odpovedal, "To ste sa ma spýtali len preto, že sa pýtame práve na takéto veci!" Pár rokov dozadu ma fakt trápilo, čo si o mne ľudia naozaj myslia. A dokiaľ som sa nestal ničím viac, len ako zákazníkom hudobnej tlače, som fakt nevedel, proti čomu všetkému som. Takže už ma to viac nezaujíma.

CS: No, je jasné, že nie sme orientovaní na hudobné magazíny. Myslím, že sme skôr orientovaní na módu ako na čokoľvek iné.
RS: Hm. Nikdy som nebol schopný akceptovať existenciu módy a vecí akými sú módne magazíny a biznisu, ktorý sa móde venuje. Takýto druh biznisu mi príde trochu cynický. Možno ešte viac ako ten hudobný. Teda, mám pocit, že čoraz menej ľudí má radosť z počúvania hudby, no neviem si nikoho predstaviť, kto by strácal radosť z kupovania si nových vecí na oblečenie. Teda, iste takí ľudia sú, ale nikoho takéto z tých, ktorých obdivujem v tomto smere nepoznám. Teda, väčšine z tých, ktorých poznám nie je jedno, čo si oblečú.

CS: Nie je to o tom, že žena povie, že sa cíti deprimovaná alebo neistá, a aby sa jej uľavilo, povyrazí si a oplieska peniaze na nové oblečenie?
RS: To fakt? Nikdy som nestretol dievča, ktoré to rieši takto!

CS: Nie? A vieš, že ani ja nie? Tak poďme o tom pokecať.
RS: (smiech) Ale napr. čo môj otec považuje za módne, to mne módne nepripadá. Ale má pravdu. A to, čo pokladám za módne ja, to zasa nepokladá za módne West Coast Valley Boy. Niet podobnej veci, ako je móda. Ale jedna z najzábavnejších vecí, ktoré som kedy videl, sa odohrala pred pár rokmi, keď som poskytoval rozhovor magazínu The Face a ja som celý čas kritizoval veci, ktoré by mohli byť módne. A to bol ten paradox: Boli sme na titulnej stránke The Face, pretože sme boli práve v kurze! A v inej časti magazínu boli fotografie ľudí obliekajúcich si ponožky Day-Glo a červené kraťasy, akože je to "in", ale nie je. Išlo len o to, že si to nejaký týpek obliekol vo fotografickom štúdiu. Ale niekedy sa cítim ako v tej detskej hre "dressing up".

CS: Áaa, "dressing up"! Protiklad otroka módy? Ale mala by to byť osobná vec, nie? Niekedy sa jednoducho chceš len tak poflakovať. A niekedy máš zasa chuť povedať čosi tomuto svetu, o tom, ako sa práve cítiš. A podľa toho sa aj oblečieš. Uchováš si tak sám pre seba dobrý pocit a sám seba ponúkneš obecenstvu. Alebo nie, záleží od situácie. Ale môžeš sa staviť, že každý si individuálne svojím spôsobom vysvetlí to, čo sa snažíš vyjadriť. A ovplyvnení svojim vysvetlením sa možno pokúsia vyjadriť čosi iné. Pomyslíš si, ak ktokoľvek vie, kto som, tak môžem čokoľvek, lenže ako oni môžu vedieť, na čo konkrétne narážaš a aké sú tvoje predstavy? Ľudia ťa môžu chápať úplne inak, ako celkom inú osobnosť. A ako vždy si to nakoniec uvedomíš aj ty sám, pretože ty sa na to pozeráš vlastným pohľadom, vidíš do vlastného vnútra, kdežto zbytok ľudstva vidí len tú povrchnú stránku.
Je to niečo, čo sa snažím vnímať keď píšem piesne, pretože každý človek si môže rôzne interpretovať to, čo počuje, nie? Pamätám si, keď som po prvýkrát počul Dylanovu "Blonde" z rovnomenného albumu, mal som ten príšerný starý kazeťák s mikrofónom zabudovaným v príklopke. No a v jeden deň som si kúpil edíciu toho albumu aj s knižkou s textami a notami a vtedy som bol za ten starý kazeťák veľmi vďačný. Vtedy som uprednostňoval viac moju interpretáciu Dylanových textov. Utvoril som si v predstavách vlastné verzie tých skladieb, boli presne také, aké som ich chcel mať. Bola to moja absolútne osobná verzia albumu. A vtedy som si uvedomil, že väčšina tých najúžasnejších textov, ktoré boli kedy napísané, majú rôzne interpretácie. Keď píšem texty, snažím sa vždy udrieť klinec po hlavičke a veci čo najviac špecifikovať. Potom tá skladba môže mať špecifický význam pre čo najviac ľudí. Snažím sa prispôsobiť akordy ich pocitom a oni dúfam budú schopní sa s tým stotožniť. Takýmto spôsobom sa vlastne komunikuje prostredníctvom piesní.
RS: Viem presne o čom hovoríš! Podobnú skúsenosť som mal s Bowieho "Jean Genie". Takisto preferujem vlastnú interpretáciu tej skladby.

Autor: Chris Spedding



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi