Robert Smith: Sen o Kennedym na Downing Street - 05/2005


Odkedy má spevák právo voliť, ešte nikdy nebol spokojný s vládou vo svojej krajine. Robí si srandu z priateľstva Blair - Gallagher a ponúka podporu Liberálnym demokratom.


V roku 1997 si privítal zvolenie Tony Blaira. Si aj dnes spokojný s jeho politikou?
Nie, samozrejme, že som v prvom momente bol potešený jeho zvolením, ale to len preto, že po prvýkrát odkedy som na svete, bude krajina vedená niekým iným ako konzervatívcom. Nie je nič horšie, ako žiť pod vládou konzervatívcov, alebo vidieť ich vodcu, Michaela Howards, ako si efektne nasadzuje svoje slnečné okuliare... čokoľvek je lepšie, ako konzervatívci.

A čo jeho druhé zvolenie?
Právom mali vyhrať Liberálny demokrati, mohli by ich požiadať o vedenie krajiny aspoň na jediný rok. Možno aj preto, že voľby nikdy nevyhrali. Ľudia v tejto krajine sú príliš hlúpi na to, aby dokázali túto zem posudzovať inak ako len podľa orientácie napravo alebo naľavo. Predsa v Anglicku nie sú iba tieto dve politické orientácie. Ak by sa vlády ujali práve Liberálny demokrati, veľa vecí by sa zmenilo. Právo voliť mám už 28 rokov a za ten čas som skutočne ani raz nebol spokojný s ani jednou vládou.
Takže, nechajme vládnu Liberálov jeden jediný rok, aby sme zistili, či dokážu túto krajinu viesť lepšie ako ostatní. Možno sa ukážu zbytoční ako všetci tí ostatní, ktovie.

Súhlasíš s ich programom?
Z väčšej časti áno, tak ako mnoho Britov, aspoň sa mi zdá. Netreba však zabúdať na sociálne cítenie ľudí. Labouristi za posledných 10 rokov celkom zmenili svoju etiku, ale aj táto nová etika si zachováva svoju degradáciu.
Je to zábavné, keď sa nad tým zamyslíte, pôsobí to rovnako, ako keď anonymní ľudia stretnú niekoho absolútne slávneho. Pripomína mi to chvíľu, kedy som sa po prvýkrát stretol s Davidom Bowiem. Ľudia naokolo ním boli úplne ohromení, aj keď o jeho hudbe nevedeli nič a možno nepoznali ani jeho skladby. Boli jednoducho ohromení pocitom, že stretli hviezdu. Tony Blair a Labouristi robia to isté. Sú hnaní silou a veľkoleposťou, a pritom zabúdajú, že majú riadiť krajinu. Keď Blair hovorí o Úžasnej Británií alebo privíta Noela Gallagera v ich 10-tke úspešných, máte ich tam všetkých... kompletnú zbierku blbcov.

Čo s tým teda môžete doma urobiť?
Nič... len voliť.

Mohol by si o tom spievať vo svojich skladbách, nie?
Politické myšlienky sa prostredníctvom popovej hudby nevyjadrujú, jednoducho to nefunguje. Roky som bol členom mnohých spoločenských organizácií, ale len ako osoba, nie ako šéf viac, či menej známej rockovej skupiny. Som spoločensky aktívny, ale nikdy som nechcel, aby boli do takýchto vecí zapletení aj The Cure ako skupina.

Skupina nie je ani tribúna, ani hlásna trúba politických myšlienok. Keď som bol mladý, nikdy som neboj priťahovaný, či neboj sa trápil, myšlienkami politických aktivít skupiny.

Ale myslím, že protestujúci speváci majú určitý druh vplyvu...
Áno, ale kto si na to pamätá? Bol som príliš mladý, aby som si na to pamätal. Až roky neskôr som sa dozvedel, že Dylan alebo Joan Baez boli politicky aktívni, že boli vlastne hlasom svojej generácie.

Ale nemôžeš poprieť, že The Cure mali vplyv na generáciu 1980-tych rokov, hlavne vo Francúzsku...
Vždy som reprezentoval menšinu. Keď som začínal, vôbec som nechcel byť slávny. Dnes na nás ľudia chodia a čumia na mňa ako na dinosaura, no ja som si nie istý, či sa mi to páči. Mali sme už jasnú predstavu o úspešných ľuďoch, myslel som si, že aj mňa tak budú ľudia poznať, že budú poznať, kto vlastne som. Nebol žiaden dôvod, aby sme vlastné tváre dávali na obal nášho prvého albumu, dlho dlho ma nik nepoznal a s tým pocitom sa mi žilo šťastnejšie.

Si na scéne už viac ako 25 rokov - ako si udržiavaš svoju vieru?
Na svoj vek sa necítim. Jedna moja časť má pocit, že už mám cez 100 rokov, tá druhá zasa, že mám stále 15. Z časti možno aj preto, že nemám deti.
To mi umožňuje byť trochu sebeckým. Mimo skupiny mám veľmi málo zodpovednosti, okrem mojej manželky Mary. Ale z jej rodiny, ako aj mojej, mám dohromady 25 synovcov a neterí. Tí mladší sa medzi sebou pýtajú na náš skutočný vek, nie sú si dokonca veľmi istí, či sme naozaj dospelí.

Neľutuješ, že si sa nestal otcom?
Už keď som bol tínejdžrom som si povedal, že by som nemal byť nikdy otcom, a dodnes som názor nezmenil. Nevedel by som, ako vlastné dieťa vychovávať, asi by som ho klamal a vytváral mu ilúzie o skutočnom živote. Je to zložité...
Ak by Mary chcela byť matkou, neprotestoval by som, ale aj ona sama, nikdy nemala túžbu mať deti. Má dosť čo robiť so mnou, sám som veľkým dieťaťom...

zdroj: Paris Match, COF



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi