Pokazenú platňu už nenapravujte.


Už je tomu rok, čo sme sa tešili z prvej lastovičky posledného albumu The Cure v podobe skvelej "The End Of The World". Tak prečo si tieto časy nepripomenúť vydarenou recenziou albumu z magazínu Q.


Ak ste sa rozhodli uprednostniť riadky tohto článku jedine kvôli tomu, že náš záujem smeruje k skupine The Cure a ich novému albumu, prv než sa začítate, zabudnite na poniektoré potvrdzujúce sa pravidlá. V tomto prípade: "Starého psa novým kúskom nenaučíš". V preklade kjuračtiny, aby to pochopil aj náhodne zblúdilý čitateľ, tejto interpretácii prislúcha veľa napovedajúci ekvivalent: "Stará známa gotika, staré známe kúsky". Od roku 1978 kedy do sveta prvý krát vystrelili skladbu "Killing an Arab", nám The Cure do dnešných časov zaplavujú ušné chuťové laloky melancholickými, na city prudko pôsobiacimi javmi každodenného života. Vďaka existujúcej zúfalosti a imidžovému hniezdnemu účesu, sa im naďalej darí plniť benevolentný plán gotickej ikonografie v kombinácii existenčného nepokoja a primiešaním kyseliny lysergovej. Osvedčený vzorec na tvorbu melódií vychádzajúcej z impulzov mysterióznej inšpirácie a spod pŕst gitarových strún potvrdil výsledok správnosti - aj tentokrát sú chytľavé ako ihravá detská ruka. Za dlhú dobu ich pôsobenia na hudobnej scéne si aj zásobujúci kozmetický koncern mädlí ruky z profitu líčidiel, hoci v porovnaní s Kiss-ákmi majú čo doháňať - stručne, toto sú pradávno poznateľné značky Roberta Smitha a jeho bandy.

Prišli, riskli a stavili na koňa rasy "grunge", s ktorým odcválali do nových sfér vzkriesajúceho nepokoja. Niet divu, že žrebcov zo stajne nováčikov ako Interpol a The Rapture po vypočutí tohto "comebacku" opatrene vlnovito zachvacuje sklon k prespievaniu tých najznámejších hitov, aby takýmto spôsobom svojim mecenášom vystrúhali poklonu.
Ak zmena, tak poriadna. Známy je, nazvime to, odpor skupiny upísať sa k bežným nahrávacím spoločnostiam, ktorý vyúsťuje z niekdajších skúseností a preto počas realizačného procesu svoj artefakt ťahali za jeden povraz s nahrávacou spoločnosťou I AM Label a jej šéfom Rossom Robinsonom. Najnovší pokus zrelších pánov o studenú vojnu modernizácie je takto oveľa vzrušujúcejší než nezáživnejšie "Bloodflowers" (2000).

Už úvodné kľúčové slová zdôrazňujú prítomnosť poznateľných znamení z ich doterajšej kariéry. Rozorvané vykorenenie v "Lost", rozpitvanie sebatrýzne v "Labyrinth" - aj takýmto spôsobom premodelovali dusivo obmedzujúcu podozrievavosť, ktorá sa podpísala v ich predošlých nahrávkach. Podobný šialený nával averzie a strachu vychádza z "Us or them".
Zdeprimovaného fajnšmakera bažiaceho si vypočuť myšlienky navlas podobné so Smithovou ideológiou nariekania nad premeškanými nádejami, by neprítomnosť kľúčových slov: "get your fucking world out of my head" nanajvýš sklamala. V takomto možnom prípade, by už The Cure boli o niečom inom. Naopak "Anniversary" je príkladom ako dojemne môže zniesť skladba ak nemá náladu prostého naiva.
Ibaže všetky spomenuté staro-dospelácke piesne pozametajte do minulosti, The Cure sa v tejto dobe, v tomto čase spoliehajú prevažne na premeškané možnosti. V naštrbenej nálade swingového popu v "Taking of" a "Before three" Smith definuje seba ako malé dieťa a v závere sa prosíka, aby si spomenul a napísal nejaké zašlé detské pocity. Bez bezútešných trápiacich zhudobnených eposov by sme sťažka pasovali nový album za im vlastný. "The promise" - záverečná zúfalosť, ktorú možno pocítite dlhšie než samotný život priemernej korytnačky.

Aby som sa vrátila k úvodnej upútavke tohto článku a ukončila ho, tentokrát The Cure znejú viac než "The cure". Ale pozor! Nevyprodukovali odpad, iba starú známu vec. Mladí bažanti budú mať čo robiť, aby pochopili kvôli čomu The Cure vyliezli z ulity v súčasnej dobe a prečo blúdivá vlna prilieva raz za čas renomé tejto skupiny. Podobne ako Atény bojujú s modernizačnou Olympijskou organizáciou, aj najväčší pomník The Cure sa nachádza niekde v dávnej minulosti.

autor:Victoria Segal.
zdroj: Q

zaposkytnutý materiál a preklad ďakujem ultr@violet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi