Raňajky s The Cure - 13/05/1992 - 2.časť


Druhá časť prepisu tlačovej konferencie s The Cure, ktorá prebehla v New Yorku 13. mája 1992.


- Nový album debutoval na druhom mieste, čo je úplne úžasné. Ako to vnímate vy?
Robert: Som znechutený, že to nebolo miesto prvé:))), pôjdem niekam do nahrávacieho štúdia a poviem, že opovrhujem Def Leppard a všetkým, čo kedy nahrali!

- Aká bola reakcia v UK? Nesledoval som vaše rebríčky.
Robert: Hah?

- (otázka sa zopakuje)
Robert: A myslím, že väčšina z nás by to vzdala, keby nás DL doma tromfli.
Simon: A oni ani nie sú Angličania! Oni sú zo Sheffieldu:)))))
Robert Simonovi: Týmto si získaš v Sheffielde množstvo nových fanúšikov

- Ak by ste nasledujúce 3-4 mesiace nestrávili na cestách, čo by ste robili? Alebo, čo by ste robili radšej?
Robert: To nie je zrovna férová otázka, pretože nech si spomeniete na čokoľvek, tak vždy existuje nejaká vec, ktorú robíte radšej, takže je to trochu dvojzmyselné. Ale dúfam, že všetci sme tu preto, že sme si to prišli užiť. Za pár týždňov určite prídu momenty, kedy si každý z nás sám spomenie, že by bol radšej niekde inde, ale myslím, že ako skupina sme sa rozhodli čosi urobiť a s tým rozhodnutím sme všetci maximálne spokojní, takže... bolo by trochu negatívne začínať to celé s myšlienkou o tom, čo by sme robili radšej.

- Myslíte si, že to tak funguje? Teda, že príde nuda a podobne...
Robert: No, našu prácu sprevádza niekoľko hlavných prvkov, ale stále je to len zopár z celkového množstva. Teda myslím tým to, čo robíme práve dnes, tie ostatné veci idú práve teraz bokom, takže nás momentálne netrápia, ale treba povedať, že inak sa tým veciam nevyhneme, viete. Ale v podstate, nie, nefunguje to tak. Je to vážne zábava, síce ide to trocha ťažšie, možno pre každého individuálne. Myslím, že sme našli vždy iný pohľad na to "ťažšie". Teda v podstate, mne osobne najviac vadí to premiestňovanie z miesta na miesto a hlavne to, že nikde nezostaneme dlhšie ako 2 dni.

Perry: A o tom sú koncerty.

- Aj tie, ktoré práve teraz prebiehajú?
Perry: Jasné.
Robert: Samozrejme.

Perry: Odohrali sme asi dvanásť koncertov v Anglicku a všetci boli z toho totálne nadšení, a teraz sme to preniesli sem, a bude to ešte radostnejšie a práve na to sa všetci tešia.

- Takže potom vás to hranie ešte stále baví?
Perry: Ale samozrejme!
Robert: No, ešte len začalo, ale treba dodať, že sa chystáme hrať už len hodinu a pol, pretože si myslím, že by sme sa mali trochu šetriť, začali sme hrať koncerty v dĺžke 2h 45 min, a viete, keď odohráte takých koncertov 12...

Simon: To ste inak mysleli vážne s tou otázkou, či nás stále baví hranie?

- Samozrejme!
Simon: Ale, ale, to si myslíte, že by sme hrali, keby nás to nebavilo?

- Ja len chcem vedieť, aký podiel vo vašom prípade má radosť z hrania a aký len akási povinnosť.
Simon: Jasné, niektoré kapely to tak berú, ale...

Robert: To čo som vám predsa načrtol, to je ten balanc medzi radosťou z pobytu na pódiu a medzi vecami, ktoré nám zrovna radosť nerobia, a aj to má podiel na našom návrate do Ameriky, ako som povedal už predtým, tie najhlavnejšie veci na turné z duše nenávidím, a majú na mňa neblahý vplyv, ale pre mňa osobne, tvorí tú správnu rovnováhu voči tým veciam práve ten pocit, keď kráčam na pódium a pocity, ktoré vo mne žijú vďaka hudbe ostatných na pódiu, a to nás všetkých drží na koncerte vo forme, ale viete, vždy príde ten zlom, kedy to skĺzne na stranu tých nesprávnych vecí, a vtedy je to všetko v háji. Ale v tejto chvíli sú pre nás 3 hodiny na pódiu akýmsi zabudnutím na všetko nepodstatné, a to je ten úžasný pocit, ktorý zasiahne každého. Je to jedna z najlepších vecí na svete. Ale ľudia robia hudbu z rôznych iných dôvodov.

Simon: Vážne?
Robert: A koľko takých je....
Simon: A prečo?
Robert: Pretože mnoho skupín existuje kvôli niečomu inému, nie? Nie kvôli tomu, aby hrali iba posratú hudbu...
Perry: Chcú zarobiť len kopec prachov...

- O čom to celé bolo?
Robert: Viete, veľa ľuďom sa páči práve tá stránka toho, čo robíme, čo nám naopak veľmi príjemné nie je.

Simon: Nie, ja si myslím niečo iné, v našej skupine musí každý vedieť aj hrať, a to tým ostatným moc nejde.

Robert: Nie, nie...

Simon: Oni môžu dosiahnuť to, čo mi, ale musia vedieť dobre hrať.

Perry: Zober si kapely, kde individuálne členovia neznášajú jeden druhého, pretože už sú spolu príšerne dlho, ale aj tak...

Robert: Správne!

Perry: ... zostávajú spolu, pretože ako celok majú úspech, a možno práve to sa im na tom páči...

Simon: Čože? No to je smutné...

- Vážne ste nepochopili ako je to možné? Skupiny sa pristihnú pri tom, že koncertujú dlhšie ako vlastne chceli alebo naopak zistia, že koncertovanie je im príjemnejšie ako vydávať albumy každý rok, a k tomu ešte cítia prirodzený ekonomický tlak, prípadne tlak nahrávacích spoločností...
Robert: Áno, to dokážem akceptovať. Ľudia sú často motivovaní nenásytnosťou a potom... ja, my, v skupine sme nikdy takto motivovaní neboli a ani nikdy nebudeme, pretože vždy, z roka na rok, sme mali viac ako sme v skutočnosti potrebovali.

- Tak potom mi dovoľte položiť jednu otázku...
Robert: Viete, vždy si môžeme skontrolovať všetky aspekty našej skupiny, pretože zarábame peniaze pre kopec iných ľudí, a zdá sa, že naozaj dosť a na toto americké turné bol vyvíjaný nátlak, aby trvalo až 16, či 17 týždňov a viem, že je robené len z čisto ekonomických dôvodov, zo žiadnych iných dôvodov, ale nakoniec bolo zredukované na 11 alebo 12 týždňov, pretože mám pocit, že ten posledný mesiac by nás zabil. Myslím, že na pódiu by sme už neboli v takej pohode, takže aký je z toho záver? Nemali by sme z toho všetkého radosť. Ale ľudia samozrejme budú hovoriť to svoje... mohli by ste zarobiť toľkoto a toľkoto, veď to poznáte...

- Ak by ste neboli takí úspešní v predaji nahrávok, ale naopak, žali by ste úspechy ako koncertná skupina, myslíte, že by ste stále robili to, čo robíte? Teda, nahrávali by ste aj s vedomím, že si to kúpi len 5 ľudí?
Robert: Jasné. Jasné, že by sme nahrávali (hlasnejšie sa zasmeje). Však to tak aj bolo.

- To áno, lebo vtedy ste boli mladší, nie?
Simon: Stále sme mladí.

Robert: Správne, ja určite. Myslím si, že väčšie sklamanie by sa dostavilo, ak by ste mali pocit, že idete hlavou proti múru, lenže vždy je tu tá vec, že z časti všetko robíte kvôli sebe a v podstate The Cure boli založení práve na takomto postoji, veď v minulosti sme nahrávali platne hlavne pre seba - nám je fakt jedno, či si tie albumy niekto kúpi, a tento pocit je v nás stále silný. Viete, ak hráme koncert pre publikum a to nereaguje správne, stále môžme po zlezení z pódia povedať, 'no, to bolo jeden z našich najlepších koncertov, aké sme odohrali', takže ak publikum reaguje skvele, je to pocit ešte lepší. Takže naša skupina má aj tú neviditeľnú stránku, to je tá egoistická, ktorá je dôvodom faktu, že veci robíme v prvom rade pre seba.

Simon: A je tu ešte dôležitejšia vec, ide vlastne o skupiny, ktoré majú vždy s novým albumom tendencie povedať, 'no, posledný album bol o ničom, toto je skutočný album!'. Tomu veľmi nerozumiem, nakoľko sa z tohto nového albumu tešíme, ale to neznamená, že všetko, čo sme v minulosti urobili bolo zbytočné, či nedobré. Stále si myslím, že "Faith" je vážne skvelý album, takže... a teraz som zabudol, čo som chcel vlastne povedať... (Robert niečo zahundre Simonovi)

- Chcem aby ste vedeli, že koncert, ktorý ste odohrali pred 12-timi rokmi v Hurrah bol tým najlepším koncertom, aký som kedy zažil.
Robert: Ďakujeme veľmi pekne.

- A dodnes naň s láskou spomínam.
Simon: Ktorý koncert?

- Bolo to v Hurrah v New Yorku, v roku 1981, či 1982.
Robert: Hej, to už bolo pekne dávno.

- Bol to naozaj parádny koncert.
Robert: Áno, mal veľmi vkusnú ružovú dekoráciu, nie? Tuším veľmi podobnú tej súčasnej.

- Keď už hovoríme o starších albumoch, jedna z mojich najobľúbenejších vecí, ktoré ste kedy vydali, je soundtrack "Carnage Visors" a zaujímalo by ma, keďže ste dosiahli v Amerike tak masívny predaj vašich nahrávok, či túto nahrávku neplánujete niekedy vydať na kompaktnom disku.
Robert: Sám so bol prekvapený, keď náš label znovu vydával celý náš katalóg, že sa na túto nahrávku nedostalo. Nechápem prečo to nevydali znovu spolu s "Faith", takže ja si myslím, že to mali urobiť. Myslím si ale, že by bolo veľmi obtiažne dolovať túto nahrávku medzi master kópiami, nechcem tým znevažovať archiváciu Fiction, ale mám pocit, že tá originálna nahrávka bola uložená niekedy v roku 1980 vedľa starej práčky niekde v Londýne a už asi ani neexistuje.

- Spomenul si, že váš ďalší album by mohol byť viac inštrumentálny a tak by ma zaujímalo, či ste už dosiahli bodu, kedy ste mohli povedať, že toto bude znieť ako správny "cure zvuk" bez slov alebo jednoducho slová odtiaľ vypustíte.
Robert: Keď s tým začneme, tak dokončíme hneď štyri záležitosti - väčšinou ide len o akési útržky skladieb, ale čo má dobrú tendenciu, to sa dokončí, zaobchádzame s tým ako so záložnými skladbami, ale hoci to krásne funguje, do štúdia s tým ešte nejdeme, hoci by sme mohli, dali by sme to dokopy a nahrali všetko trochu iným spôsobom.

Perry: Asi by sme k nahrávaniu takého albumu určite zvolili iný postup nahrávania.

Robert: Áno, pretože máme tendenciu premýšľať cez atmosféru skladieb... (Simon podáva Robertovi čerstvé pivo)

Perry: Chceli sme raz nahrať dva albumy hneď po sebe. Možno preto ten druhý údajne znie ako album záložných skladieb... och, už je tu...

- Na aké miesto staviate duchovno?
Robert: Oooch, ho, ho, ho. Je príliš skoro ráno na takýto druh otázok (Simon niečo šepce Robertovi).

Perry: Mohli by ste to trochu špecifikovať, aby sme sa mohli dostať do obrazu?

- Mám na mysli vieru, v čo veríte, v existenciu?
(Robert sa nahlas zasmial)
Perry: Akože, či sme sa mohli stretnúť neskôr?

Robert: Ja si myslím...

Simon: Ja si myslím, že sme len banda hippisákov. Všetci veríme v mier a lásku.
(Všetci sa začnú hlasno smiať)
Simon: Myslím to úplne vážne!

- Veríte v Boha?
Robert: Ako kolektívne? To určite nie, teda myslím to tak, že nik z nás nechodí do kostola na základe regulérnej viery. Nik z nás dokonca nič, či nikoho neuctieva. Ani si nemyslím, že by niekto z nás mal nutkanie vstúpiť do nejakej organizovanej cirkvi. Nedržíme sa dokonca ani nejakej konkrétnej viery. Ale osobne veríme niečo, čo sa môže nazvať "Boh", ale na tom predsa nezáleží. Ale v Boha osobne neverím. Želal by som si veriť, ale neverím.

Perry: Samozrejme, každý má svoj vlastný pohľad na vieru, na vesmír ako na energetickú silu alebo na čokoľvek iné. Pozrite, v podstate je to len...

Robert: Tá otázka je len trik.

Perry: Takže sa ju môžete opýtať kohokoľvek.

Simon k Perrymu: Ty nosíš vo vrecku prizmu, nie?

Robert: Takže si potom veriaci? To si sa ho preto spýtal? Teda si akože ako niekto z Catholic Herald Tribute alebo čosi podobné?

Perry: Prečo sa zrazu pýtate na všetky tie veci, keď ste sa ich mohli opýtať už dávno?

- No, zaujíma ma len váš názor na vec, porovnám si ho so svojím a uvidím, čo mi z toho vyjde.
Robert: Myslím, že všetky náboženstvá sú založené na pocite strachu.

Perry: Myslím, že v ľudskej rase je zakorenená viera v niečo, čo tu je a je to niečo "vyššie".

- Áno, presne v to verím aj ja.
Perry: Lenže keď sa pozriete bližšie na organizované cirkvi, zistíte, že sú skorumpované, a počas celej histórie v nich zavládla perverznosť, ale to je môj osobný názor.

Robert: Je veľmi ťažké akceptovať, že niekto vie viac ako ostatní.

- Otázka pre všetkých. Venuje sa niekto z vás aj iným projektom, či už v minulosti alebo v blízkej budúcnosti?
Robert: Akože pracovať s inými ľuďmi?

- Áno, mimo The Cure.
Robert k Borisovi: No tak odpovedz.
(Boris čosi nezrozumiteľne povie)
Robert k Borisovi: No, hral si - a možno ešte budeš.

- S kým Boris?
Boris: No áno, robil som čosi, nejaké záležitosti mimo The Cure...

Robert: No, necítim nejakú takúto potrebu. Myslím, že každý, kto má nejakú kreatívnu potrebu, môže ju uplatniť priamo v skupine. Nemyslím si, že sme až tak zaneprázdnení hraním alebo vystupovaním, takže takto vidím ja. Nikdy som takú potrebu nemal a asi ani nikdy nebudem.

Perry: Hrať s inými ľuďmi?
Robert: Robiť čokoľvek.

Perry: Myslím, že keď skupina dosiahne určitého bodu, že jej člen začne spolupracovať s niekým iným, hoci na menej známom projekte, môže to fungovať dvoma spôsob. Ten prvý je ten, že mu jeho meno pomôže v predaji nahrávok, nakoľko si ich fanúšikovia kúpia, čo môže byť pre neznámu skupinu byť len dobré. Ale na druhej strane aj zlé, pretože ten predaj nebude odzrkadľovať skutočnú kvalitu. Myslím, že tuná Robert dostáva obrovské množstvo ponúk na spoluprácu, to treba mať na zreteli...

- (ďalšia otázka bola nezrozumiteľná)
Perry: Nie, ale je tu a to by ste mali rešpektovať.

Robert: Hmm, v Británií sme mali skupinu, ktorá toho veľa nevydala, videli sme ju hrať v Londýne a tak nám robili predkapelu, s optimizmom sa dá dokázať veľa, a oni boli dobrou predkapelou, hoci to je pre nich zložité, ale Perry to správne poznamenal. Vy máte skon veci zatieňovať, tak ako to bolo v prípade skupiny And Also The Trees, ktorým som produkoval 12" singel, a to všetko bolo zatienené faktom, že moje meno bolo uvedené na obale, hoci oni sú na scéne už 12 rokov. Takže všetko je to veľmi zložité. Myslím, že raz v budúcnosti, keď už The Cure nebudú existovať, budeme zapletení do úplne iných vecí.

- (táto žena má tvrdý brooklynský prízvuk a Nancy ju predstavila ako fanynku, ktorá sa zúčastnila na Wish laser light show v NY, ktorú poriadala MTV)
Teraz z iného súdka. Nemám pripravenú žiadnu otázku, ale rada by som každého z vás čosi opýtala.

Robert: Polož nejakú tradičnú otázku. Napríklad sa ma spýtaj na nejaký veselý zážitok...
Simon: Tuším sme sa videli na lodi, nie?
Robert: Vyhrala si v súťaži talentov!

- Videli ste ma v telke?
Robert: Nie, nie, nie, či áno? To si ty? Vyzeráš inak.
Perry: Tak kde sme ťa teda videli?

- V MTV. Ale, chcem vám poďakovať za vašu hudbu. Myslím, že prevyšujete ktorúkoľvek inú skupinu, nechcem vás s nikým porovnávať, ale aj tak vám všetkým ďakujem. A Robert, môžem ti darovať tieto kvety?
Robert: Či mi môžeš darovať kvety? Ak je to vhodné, tak áno. Ďakujem pekne.
Perry: Čo si robila v MTV? (povedala Perrymu o laserovej šou, Robert jej potriasol rukou a Perry dodal, "Uvidíme sa na koncerte")

(Medzitým štyri dievčatá od toho istého stola vstali a priniesli ostatným členom skupiny červené ruže.)
Simon: Čože, to je pre mňa? Ďakujem, ďakujem veľmi pekne.
Perry: Ó, ďakujem, to je od vás veľmi milé.
Robert: Vďaka.
Perry: Inak, ja nie som Robert.
Simon: A prečo nedostal Boris žiadne kvety?
Boris: Áno, prečo ja nie?
Porl: Tu máš, zober si nejaké odo mňa.
Boris: Nie, tvoje kvety nechcem!

Posledné koncerty v UK ste odohrali v malých kluboch, a zaujímalo by ma, prečo sú ľudia v Británií šťastnejší než tu v USA?
Robert: No, ale keď sa rozhodneme pre takýto spôsob a hráme iba v malých kluboch, tak tie sú priam natrieskané nešťastnými ľuďmi. A tu sme neboli už tri roky.

Perry: Mnoho Angličanov je nešťastných. Takéto veci majú vždy dve stránky.

Robert: Ľudia, ktorí na také koncerty prídu, sú šťastní, páči sa im to, ale vonku čaká kopec ľudí, ktorí sú s takou skutočnosťou nespokojní a pýtajú sa, prečo nehráme v nejakých väčších priestoroch, všetkých nevyhoviete...

Perry: Vedie to potom k falšovaniu vstupeniek a podobným veciam.

Robert: K predražovaniu ceny lístkov a podobne...

- Vďaka za odpoveď.
Robert: Takže tak.
Perry: Vieme veľmi dobre, ako to chodí.
Robert: Dobrá odpoveď :)

- Tak by ma zaujímalo, či sa niekomu z vás páči produkcia Morrisseyho.
(Robert sa zhlboka nadýchne čo vyvolá búrlivý smiech)
Robert: Úplne som stratil dych, ale nie.

- Takže ďalšia otázka, ktorú sa vás chcem spýtať...
Simon: A vám, vám sa páči?

- Prepáčte?
Simon: Páči sa vám Morrissey?

- Páčia sa mi niektoré vyjadrenia jeho pocitov a spôsob akým...
Simon: Nemáte pocit, že je to len samoľúba pi*a?

- Hmm... chápem vás.
Simon: Viete, ja... ja tým nič nesledujem, ale ako môže niekto napísať šesťnásť básní a v každej sa ospravedlňovať samému sebe? To je úbohosť! Je fakt preceňovaný a hlavne úbohý! Prepáčte.
(Robert pri tejto odpovedí sklonil hlavu, no z chuti sa zasmial)

- Nie, to je v poriadku, nemusíte sa ospravedlňovať. Takže ďalšia vec, na ktorú sa chcem spýtať...
Simon: Pozrite, čo ma vie na tom fakt naštvať je fakt, že je považovaný za vynikajúceho textára a taký Robert strávi nad textami neskutočné množstvo času a odmieta veci, ktoré by ho vyvyšovali nad ostatných.

Robert: To si povedal len preto, že ma máš rád.

Simon: (otočí sa na Roberta a hodí grymasu) No, fakt ťa mám rád. (Robert sa uškľabí). Ktokoľvek predsa dokáže napísať o osamelosti v zastrčenej izbe - je to sračka! Je to... prepáčte.

Robert: Rýchlo! Rýchlo sa spýtajte tú druhú otázku!

- Nie, nie, to je v poriadku.
Robert: Pokiaľ to nebude o produkcií The Smiths!

- Nie, nie, poslednú otázku, ktorú som na vás mala...
Simon: Veď mi ho zbožňujeme!

- V posledných dňoch zaplavovali titulky novín správy o rasizme a podobných veciach v tejto krajine. Viete, že v Južnej Afrike popravujú bielych policajtov za zabíjanie černochov a my tu popravujeme Američanov afrického pôvodu, tak ma zaujíma, či si myslíte, že sme spokojní s našími americkými vodcami a s množstvom morálnych zbabelcov, tak ako ich nazval jeden z najväčších amerických spisovateľov, Henry David Thoreau. Zaujímal by ma váš pohľad na Američanov a takisto na vašu vládu.
Robert: Myslím, že ste dali príliš zložitú otázku... pre nás je veľmi zložité komentovať legitímnosť, hlavne tých vecí, ktoré sa dejú v Amerike. Ide o paralelne veci, ktoré sa pred pár rokmi udiali v Británií, rasové napätie v mestách, ale tie problémy tam stále sú, aj keď už nie v takom rozsahu ako kedysi. Predstavitelia krajín sú myslím všade v podstate rovnakí, sú vzdialení od skutočných problémov populácie, ktorá ich zvolila. To ako sú skutočne reálnym problémom vzdialení ukázali posledné týždne. Či sa tým niečo zmení... neviem, či ide o morálnu zbabelosť, záleží to od nálad, ktoré vládnu v tej ktorej krajine - je to fakt skurvene zložité - čokoľvek urobíte, k veľkým rozdielom nedôjde.

Perry: Aj tak sa to vždy vráti späť, mladí ľudia, ktorí robia veľmi radi výtržnosti v uliciach, vyrastajú v tomto prostredí, neskôr sa s týmto prostredím dokonale zžijú, nikam sa tým neposunú a vy nemáte šancu s takýmito ľuďmi riešiť problémy vo veľmi krátkom čase.

Robert: Niekde som čítal, že tie problémy by sa dali riešiť, lenže hlavný problém je v tom, že nik s navrhovanými riešeniami nesúhlasí.

Perry: Každý má teóriu o vzniku týchto problémov, o príčinách, o koreňoch z ktorých vzišli.

Robert: Je to zložité. Nie je to práve otázka, pri ktorej by sme došli k nejakej zhode, zvlášť v tomto prostredí, myslím si, že by bolo veľmi jednoduché pristupovať spravodlivo ku všetkému, ale problém je v tom napätí, ktoré tu existuje a hoci si ho uvedomujeme, tak aj v Londýne sú určité mestské časti, kam by sme nikdy nešli.

Perry: Tak je.

Robert: Vládne tam skutočný nefalšovaný strach. Je to hrozné, ale treba si to priznať.

Perry: Je príliš jednoduché sledovať v správach o tom, čo sa deje v Los Angeles a pre nás je jednoduché tuná sedieť a o tom debatovať a možno ovplyvňovať váš názor o tom, ako by to mohlo celé dopadnúť...

Robert: Čo vlastne aj robíme. Ale aj tak nedôjdeme k nijakému záveru.

Perry: Nepoznáme ani polovicu z toho, čo sa naozaj deje.

Robert: Môžete prísť s nejakým riešením a sami zbadáte, že vždy vaše úsilie niekto zneváži, pretože to všetko má aj svoju druhú stránku a tou je skutočnosť, že nie iba ľudia riadia túto krajinu, ale aj podvodníci, v každej spoločenskej vrstve máte predsa množstvo podvodníkov, nie? Takže zatiaľ čo ľuďom dávate peniaze, obyčajne tí tie peniaze nepotrebujú a dokonca si ich ani nezaslúžia.

- Vďaka za odpoveď.
Perry Robertovi: Je koniec.
Robert: Ďakujeme vám všetkým veľmi pekne.
Perry: Vďaka.

zdroj: Internet



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi