Raňajky s The Cure - 13/05/1992


13. mája 1992 začala americká časť Wish Tour vylodením The Cure v New Yorku a raňajkami v Hudson River, ktoré zorganizovala MTV.


Robert: Zdravím Vás všetkých
Simon: Nazdar
(aplauz)

- Máte nejakú otázku?
Robert:
Áno, naša prvá otázka znie, môžeme dostať nejaký drink?

- Väčšina rezencií albumu "Wish" označuje tento album ako "optimistický", a hovorí o tom, ako Cure zjemneli, robia si srandu a podobne - cítite to aj vy tak?
Robert:
Ako? Zjemneli, spomalili a ...?

- (ďalšia otázka) ...
Robert:
Myslím, že tak ako pri "Disintegration", tak aj tieto prvé recenzie sú dosť chabé, ak je to to správne slovo. Možno po hudobnej stránke je Wish prístupnejší ako "Disintegration", ale nemyslím si, že je nejako zvlášť optimistický, pretože podľa mňa "Disintegration" bol pochopený ako veľmi temný a depresívny album, ale sú na ňom skladby ako "Lullaby", "Lovesong" a "Fascination Street", podobné nájdete aj na "Wish" - myslím, že ľudia sa chytia na "Friday I´m In Love", "High" či "Doing The Unstuck", ale zvyčajne tie ostatné ignorujú. Myslím, že sme vytvorili čosi rozmanité - možno najpestrejší album, aký sme doteraz nahrali. To bola celkom vyčerpávajúca odpoveď, čo poviete?

- Zdravím, tu je Chris Parry z Londýna - dáte si niečo na pitie?
Robert:
Áno, prosím.
Simon: Vy nám nič dať nemôžete, chceli ste sa len spýtať a vyzerať zaujímavo!

- Som prekvapená, koľko videoklipov ste nahrali k albumu "Wish", plánujete nahrať ďalší koncertný fim počas tohoto turné?
Robert:
Bude aj tretí videoklip, z albumu vyjdú tri single, takže budeme nahrávať samozrejme aj ďalšie video...

- Budú aj tieto vydané na videu?
Robert:
Premýšľam, či ich budeme mať dostatok na to, aby sme k tomu dostali zvolenie, bol by som rád, keby sme čosi vydali, ale v trochu dlhšom formáte.

- Nejaký záznam z koncertu?
Robert:
Hmmm - áno. Asi čosi natočíme, pravdepodobne budeme viac nahrávať v New Yorku, na poslednom koncerte šnúry, pretože dovtedy sa musíme zlepšiť :)

- Vybrali ste už koncert, ktorý nahráte?
Perry:
Momentálne ešte nie sme rozhodnutí.

Robert: (Perrymu) Fakt nie? Asi by sme sa mali spýtať, kde budeme najbližšie hrať - viete, práve sme sa vylodili. Všetko sa totiž zmenilo.

- Chcem ten koncert vidieť. Tak ako ste trávili čas na Queen Elizabeth II? Hrali ste shuffleboard? Nejaké pikošky? Prečo ste šli práve QE II?
Boris:
Je to len loď, ktorú sme proste chytili.
Robert: Loďou sme sa plavili len traja (Simon, Robert, Perry), proste sme ju uprednostnili, a ja so Simonom neznášame lietanie. A... áno, hrali sme shuffleboard.

- Aká bola na lodi strava?
Simon:
(prekvapene) Strava?

- Áno, nikdy som plavbu takou loďou nezažil, takže to nepoznám.
Robert:
Jasné, je to dosť drahá záležitosť.

- Mali pre vás rezervované špeciálne miesta?
Robert:
Áno, áno, museli sme každý večer sedieť pri tom istom stole - čo mi príde ako pekný extrém, keď o tom premýšľate. Ale nie, bolo to v pohode - boli ku nám milí - boli ku nám tolerantní, v podstate ako k idiotom. Akoby sme vyčnievali z davu. Myslím, že ostatní pasažieri neboli našou prítomnosťou na palube nadšení, ale posádka nás brala.

- Vedeli, kto vlastne ste?
Simon:
Nie
Robert: Vedeli, a našu fotografiu vyvesili v stánku s fotografiami!
Simon: Ale bolo ok, aj tak sme o sebe v podstate nevedeli.

- Naposledy, keď ste tu hrali, sme boli vami presvedčení, že už vás viac na turné neuvidíme. Čo sa stalo, že počas nasledujúcich rokov sa toto rozhodnutie zmenilo?
Robert:
Môžete to zopakovať?

- (otázka sa zopakuje)
Simon:
Už sme nemali viac hrať, takže ste možno... (smiech)
Robert: Sám som si nemyslel, že by sme sa mohli vrátiť, teda, myslím, že keď som vtedy toto všetko povedal, mal som namysli, že si nemyslím, že by sme sa niekedy mohli vrátiť do Ameriky a hrať. Takže predpokladám, že došlo len k akémusi erozívnemu procesu. Dožadovali sa nás tu, sme ako hranolčeky, na ktoré dostanete znova chuť. Raz sme tu, tak sme sa rozhodli si to užiť, proste som si spomenul na všetky príjemné veci posledného amerického turné a tým som bol nútení zabudnúť na všetky zlé skúsenosti, ktoré som na tom turné získal.
Simon k Robertovi: To teda nie, stavím sa, že zajtra večer hrať nebudeme...
Robert: Prečo?
Simon: Hráme úplne nahovno.

- Otázka pre Porla. Čo vaša ruka?
Porl:
Vďaka za opýtanie, je v poriadku (zamáva rukou nad hlavou).

- Môžete bez problémov hrať?
Porl:
Jasnačka

- Späť k téme. Prepočul som, kto bude otvárať vaše koncerty.
Robert:
The Cranes. Skupina z anglického Portsmouthu.

- Ako som počul, vrátili ste sa sem preto, že ste tu žiadaní a bol na vás vyvíjaný akýsi nátlak v tomto smere. Ste rád, že ste sa sem dokázali vrátiť?
Robert:
(neisto) Samozrejme.

- Dobré vedieť.
Robert:
No viete, je to trochu inak - kvôli týmto raňajkám som musel stávať o 7:30, a podľa mňa toto nie je najvhodnejší čas na takéto debaty... ale predtým, ako sme sem prileteli, sme v Anglicku odohrali 12 koncertov, a tie boli od jedného k druhému lepšie a lepšie, takže ak na to naviažeme...

Simon: Už sme naviazali. (vycerí zuby).
Robert: Takýto pocit mám iba z časti toho všetkého, vlastne všetci si myslíme, že ak to šlape na pódiu, tak šlape všetko, a ak nie, tak nie.

- Včera na večeri som to bol ja, čo so Vám poslal obraz. Milo by ste ma prekvapili, ak by sa vám páčil.
Robert:
Jasné. Veľmi pekne zaň ďakujem. Tuším pod ním niečo bolo, ak si spomínam.

- Máte v pláne niečo mimo vášho pevného programu, čo by ste chceli robiť - niekde sa ísť pozrieť. Pozrieť si nejaké miesta? Niečo nafilmovať? Niekoho navštíviť?
Robert:
(smiech) Iba ak by také čosi bolo možné! Ani si nepamätám, kedy naposledy počas turné som niekam vypadol a niečo vôbec robil - posledných 7 rokov teda určite nie. No, ale ostatní toho robia určite viac ako ja.

Perry: Možno zbehneme do Disneylandu, pretože, ako sa zdá, skončíme tam vždy. Záleží to vždy od toho, koľko voľného času máme v konkrétnom meste, a hlavne, ako sa cítite po predošlej noci.

(Priniesli pivo! Simon sa ku všetkým otočil chrbtom a plným dúško do seba nalial asi tretinu pohára - asi nechcel, aby mikrofóny zachytili jeho pregĺganie).

- Robert, pred pár rokmi v jednom z rozhovorov si povedal, že neznášaš nahrávanie videoklipov - myslíš, že odsúvajú samotnú hudbu na druhú koľaj?
Robert:
Neznášam nakrúcanie videoklipov? To som vážne povedal?

- Áno.
Robert:
Myslím, že tie lepšie z našich videoklipov majú čosi do seba a preto ich mám rád. Ale, podľa mňa, videoklip k "High" je veľmi slabé.

Perry: Celý proces nahrávania videa je dosť nudný, ale inak, videoklipy sú dosť v pohode.

Robert: Ale video k ďalšiemu singlu, "Friday I´m In Love" , je dosť dobré, pretože predstavuje skupinu v polohe, ktorá pre samotnú skladbu nutná nie je. Takže, ak je to na takejto úrovni, tak to má svoju hodnotu. Lenže niekedy sú tie videá tak zbytočné, až vás to začne obťažovať. Viete, takým štýlom, 'no a? ďalšie video.'. Ale myslím si, že potom začnete uvažovať o veciach, ako ich spraviť lepšie. Je to akési samopovzbudenie. Ono to ale aj tak začne byť nezáživné - snažíme sa tomu venovať najmenej, ako je len možné.

- Chlapci, viem, že ste unavení, ale, tento rok je v Štátoch rokom volieb - ako sa pozeráte na ľudí z rockovej komunity, ktorí verejne predstavujú svoje politické názory a ovplyvňujú tak myslenie mladých ľudí, ktorí si kupujú ich albumy?
(Simon si riadne potiahne z cigarety, ktorú mu niekto z prítomných ponúkol.)
Robert: Mohli by ste tú poslednú časť zopakovať?

- (Otázka sa zopakuje) Myslíte si, že je to férové? Je to správny priestor na takéto čosi?
Robert:
Na to sa dá pozerať dvoma spôsobmi... ak ste dosť hlúpi na to a išli voliť hneď, pretože niekto z nejakej skupiny vám to odporučí, tak prečo nie, no ale na druhej strane, myslím si, že v tých skupinách sú aj ľudia, ktorí si veľmi dobre uvedomujú, o čo vlastne ide. Ak nie ste kompletný blázon, tak žiadnej skupine nepodľahnete. Môžete žiť v ústraní a uvedomovať si veci, ktoré sa dejú, nemyslím si, že niekto z nás by preferoval nejaké názory, či stranu, ale v podstate podporujeme liberálne názory. Nikdy by ma ani len nenapadlo ovplyvňovať niekoho pri voľbách. Aj tak mám v politikoch veľkú nedôveru, asi viac ako ktokoľvek iný, takže fakt neviem. Je to vec osobného názoru. Aj tak ste potom z médií bombardovaný samým hnusom, takže nemyslím si, že z tých skupín vám niekto povie niečo iné. Neviem, možno tu máte dve ikony, či vplyvné osobnosti, ktoré môžu priniesť nejaké skutočné rozdiely, ale bude toho málo.

- Myslíte, že rockové hviezdy k tým vyhláseniam vlastne donútia reportéri? Viete, keď kladú otázky v štýle "Čo si o tom myslíte, či je to, či ono správne"?
Robert:
No áno, myslím, že keď voľby nastanú u nás doma, budeme poskytovať rozhovory a ľudia sa nás budú pýtať na naše názory ohľadne politickej situácie, no okrem toho dôležitého štvrťroku vás to už potom zaujímať nebude, pretože, ak budete chcieť seriózne odpovede, museli by sme byť do toho skutočne zaangažovaní, a to my nie sme. Ideme voliť, a to je asi tak všetko.

- Mám dve otázky. Prvá sa týka tohto turné, budete hrať aj nejaké cover verzie, hlavne zo 60-tych rokov?
Robert:
To by som rád vedel, prečo sa o to zaujímate:)

- No, pretože osoba, čo vedľa mňa sedí sa ma to spýtala, ale viete moja zvedavosť mi nedá.
Robert:
No, už sme s tým prestali, obyčajne ich hráme na zvukových skúškach, to preto, aby sme to so skladbami, ktoré hráme vo večerných setoch, nepreháňali, takže... sme s tými skladbami na vystúpeniach nepočítali. Na skúškach niekto takú skladbu začne hrať a my ostatní sa prirodzene pridáme a pomyslíme si , "No toto, my vieme zahrať aj túto", no možno keby som bol naložený v pive, možno by som povedal, "Skúsme to aj večer na pódiu."

- Oh. Ok.
Robert:
Neplánujeme nič také. Momentálne máme pripravené také množstvo vlastných skladieb, že by bolo trochu hlúpe zaoberať sa cover verziami. A vôbec, množstvo našich starých skladieb pôsobí ako živé cover verzie - viete, hráme v inej zostave a....

- V poriadku, v poriadku. Druhá otázka, možno je to priskoro sa pýtať, ale vidíte seba - toto je otázka pre vás všetkých, chlapci - ako skupinu aj o takých päť rokov, ale ide o niečo, čo vás nezaujíma ani z hľadiska budúcnosti? Ako si teda predstavujete seba o takých päť rokov?
Simon:
Nie som si istý, či sa niekto z nás takto pozerá do budúcnosti. Teda, pred 10 rokmi by ma ani v sne nenapadlo, že dnes budem takto sedieť v New Yorku... je to divný pocit, viete, kedykoľvek sme to mohli všetko stopnúť z dobrého dôvodu, a možno aj nie, takže takto sa dopredu nepozeráme... viete, ak niečo robíme ... aby som to zjednodušil, jediným dôvodom, prečo toto všetko robíme je to, že z toho máme radosť.

Perry: Je to tak, ako to Robert už povedal, na konci posledného amerického turné ani len nepomyslel na to, že by sa sem mal ešte niekedy vrátiť, pretože tak to jednoducho v tej danej chvíli cítil a možno to isté povie aj na konci tohto turné.

Robert: Ale ja to poviem aj hneď teraz! Toto turné je opäť rozlúčkové. Zrejme dospejeme k určitému bodu, kedy dokončíme našu poslednú vec, pretože po nej už nebude nič, s čím by sme mohli pokračovať, ale nemyslím si, že pôjde o niečo dramatické v štýle "Tak toto je koniec".

Perry: Veľké rozlúčkové turné...

Robert: Jednoducho na neurčitú dobu budeme nečinní.

- Možno sa vás spýtam na čosi podobné. Už je to zopár rokov - čo môžu od tohto turné očakávať fanúšikovia? Skúste to priblížiť aspoň trochu.
Robert:
Nebude to žiadna dramatická zmena. Návrh pódia a osvetlenia nám robil chlapík, s ktorým sme spolupracovali aj na Prayer a Disintegration Tour, takže tam bude určitá súvislosť. Ale zvuk bude trochu iný a samozrejme iné budú aj piesne, zrejme zahráme 12 skladieb z nášho nového albumu, nejaké b-strany a možno sa pokúsime zahrať nejaké staršie skladby, ktoré sme už nehrali pekne dlho... hudobne to teda bude tiež odlišné. Tentoraz som si so sebou nevzal žiadne pásky, s tým je koniec, nepôjde o nič pompézne, či niečo podobné. Žiadne delobuchy, lurexy a podobné veci, na ktoré ste tu zvyknutí.

Simon: Ale veď si mi to sľúbil!

Robert: ani žiadne Harley Davidsony, ktoré nás dopravia na pódiu....

- Chcel by som sa spýtať, kohokoľvek z vašej skupiny, ako vníma zmysel vášho umenia. Napríklad ja mám veľmi rád spôsob, akým vyjadrujete svoje pocity priateľstva, či čohokoľvek, nielen čo sa týka textov, ale aj hudobne, na mňa to zaberá. Chcem poznať, ako to pôsobí celé na vás, osobne, ako aj umelecky - myslím vaše méty, či veci, ktoré vás na vašom umení tešia.
Robert:
Myslím, že je nespočetné množstvo úrovní, na ktorých skupina pracuje, ale z pohľadu komponovania skladieb sa hudba javí len ako niečo, čo nás baví robiť. Ak by The Cure skončili, dokázali by sme hrať ďalej - nemohli by sme prestať hrať, nakoľko sme hrali už predtým, ako sme The Cure založili. Myslím, že skupina je niečo ako dopravný prostriedok vyjadrenia myšlienok, takže mnoho vecí je na mne a na to, čo napíšem... neviem, za posledné roky som si uvedomil, že ak niečo napíšem, tak tým vlastne "kŕmim" verejnosť, robím verejnú pitvu vecí, ktoré mi robia starosti, niekedy by som to mohol zinscenovať, aby to bolo jasnejšie, myslím, že by to bolo spontánnejšie... ale myslím si, časové obdobie medzi jednotlivými albumami je tak dlhé preto, že mnohé z toho je závislé na motivácií, na nefalšovaných pocitoch chcieť niečo urobiť, chcieť komunikovať s ľuďmi a nie preto, že jednoducho prišiel čas na vypustenie ďalšej nahrávky. Album "Wish" sme začali nahrávať ako inštrumentálny, a myslím si, že inštrumentálny album bude náš ďalší projekt, pretože sa chcem zbaviť toho, aby si všetci mysleli, že ja nakoniec robím všetko.

- Pán Smith, chcem sa vás spýtať, prečo nemôžem byť ako vy?
Robert:
To neviem. Ale momentálne by ste mnou byť určite nechceli.

- Kto počúva rádio, tak je denne valcovaný tuctami zamilovaných skladieb. Nepamätám sa, že by som niekedy počul skladbu, v ktorej sa dožaduje "Prosím, prestaň ma milovať", takže by ma zaujímalo, čo vás prinútilo napísať "End"?
Robert:
Opäť to bola celá zmes pocitov, myslím, že ide o veci, ktoré sme prežili aj dnes ráno, keď sme vystúpili z lode a išli na kávu. Všetko vidíte z dvoch perspektív. Tá jedna je taká, že ste úplne unesení z toho, že sme tu, čo je zasa trochu ťažké, nakoľko my tu sedíme a vy ste všetci nadšení. Je to veľmi zvláštne. No náš pohľad na to je taký, že je to jednoducho časť toho, čo sme sem prišli urobiť. Uvedomujem si, že nás ľudia stavajú do nejakej významnej pozície. Uvedomujem si, že sedieť tu a robiť všetky tieto veci je mierne absurdné, ale zároveň sa to spája s faktom, že tomu všetkému začínam viac veriť, rovnako ako osoba, o ktorej píšem v mojich piesňach, ktorou som vlastne ja... vytváram všetky tie skladby, no zároveň sa cítim zodpovedný za všetky tie veci, ktoré ma dráždia. Je to zábava a zároveň paradox... napísal som všetky tie texty na našom poslednom americkom turné, takže sú pomerne staré. Ide o pocity, ktoré som nezažil už pekne dávno, no zdá sa, že sa mi vrátili dnes ráno. Každým zábleskom ma vracajú domov!

- Nerád sa vraciam k téme vašich videoklipov, ale zaujíma ma váš pracovný vzťah s Timom Popem. Viem, že vám robil režiséra počas celej vašej kariéry a tak by ma zaujímalo, či budete v spolupráci s ním pokračovať.
Robert:
Ó, viac ako radi by sme ďalšie video nahrali s ním...

- No pretože nedávno zažartoval, že si osobne nemyslí, že by video k "High" za niečo stálo...
Robert:
Ako prosím, prepáčte, nerozumel som.

- Pripustil, že video k "High" nepatrí k tým vydareným.
Robert:
To nie.

- Asi sa mu nepáči. Zaujímalo by ma, ako spoločne pracujete na konceptoch videoklipov.
Robert:
Myslím, že problém "High" spočíva v tom, že sme ho chceli urobiť dômyselne. Myslím, že najlepšie videá s Timom sú práve tie, ktoré sú založené na veľmi jednoduchej myšlienke, ktorej sme svoju prácu prispôsobili. Ale "High" zabralo dva dni práce a práve preto je o čosi tento videoklip horší, aký mal pôvodne byť, boli sme v polovici nakrúcania a nefungovalo to, a Tim to vedel tak isto. S tým už sa potom nedalo veľa urobiť. Na rozdiel od "High" sme "Friday I´m In Love" nahrali za dve hodiny. Naliali sme do seba niekoľko pív a na päť klapiek to celé stočili. A video bolo na svete.

- Počul som, že vaše povahy sú veľmi jednoduché - súhlasíte s tým tvrdením?
Robert:
Čie, akože moja a Timova (Robert je otázkou mierne zmätený). Ako mám na to odpovedať? (obzerá sa, či mu niekto z kapely nepomôže)

- No mám to z druhej ruky, od vášho producenta, takže teraz som si nie veľmi istý.
Robert:
Nie, nemyslím si, že sú jednoduché. Nemyslím si, že ho mám nejako extra rád. Vo vzťahu k nemu som v miernych rozpakoch, tak je. Pri pohľade na neho si možno poviem, že sme si podobní, ale on je viac... (Perry niečo pošepne Robertovi a ten si popod nos zahundre "yeah")... Prečo sme rozdielny... Bol by som šťastnejší, keby som ho nemal rád, a zvlášť nie osobne svojským spôsobom :))

- Niektorí z vás boli prekvapení z otázky, prečo sa slová Vianoce a mačky tak často vyskytujú vo vašich textoch.
Robert:
Prečo?

- No, zdá sa, že je to vaša obľúbená téma, potom je tu skladba "The Lovecats" a na mačky sa odvolávate aj v "High"...
Robert:
Tak je...

- ... a na Vianoce sa odvolávate v ďalších skladbách.
Robert:
Myslím, že odpoveď je hlúpo jednoduchá, ja mám mačky rád!

- Len som uvažoval.
Robert:
A Vianoce sú akýmsi ospravedlnením ľudí za ich existenciu, teda myslím, že Vianoce sú pre ľudí len zámienkou, aby boli viac priateľskí. Pretože inokedy tak priateľskí nebývajú.
Simon: A inak je to veľmi pekné slovo - Vianoce.
Robert: A niekedy je to veľmi pekný dôvod na búranie bariér medzi ľuďmi, ktorí sú uzavretejší do seba práve na Vianoce, a takisto Vianoce sú jednou z vecí, na ktoré nikdy nezabudnete, aké majú byť.
Simon: Veľkonočné sviatky sú krajšie ako Vianoce, ale ten názov neznie tak dobre.
Robert: Ja Veľkú Noc neznášam! :))

- Len som chcel dodať, som rád, že ste späť!
Robert:
Vďaka.
(aplauz)

Robert k Simonovi: Ale mám rád Veľkonočných zajacov.
Simon: Fakt?
Robert: Ale veľkonočné vajíčka neznášam.
Simon: No hej, tie nemusím tiež, ale na Veľkú Noc sa všetci bavia a majú dobrú náladu.
Robert: To vážne?
Simon: Jasné.
Robert: Ani som nevedel, že tento rok bola Veľká Noc.
Simon: To fakt?
Robert: Nie:)), jasné, že som si všimol, že aj tento rok bola Veľká noc. Prepáčte.

- To je v pohode. Takže v prvom rade, cítite sa pohodlne?
(Simon si na chvíľu odskočil na cigaretku)
Robert: Či sa cítime pohodlne? (obzrie sa za Simonom)

- Áno, pretože ja nie. Včera som bol totálne nervózny. Spýtal som sa nejakých ľudí, či by so mnou nešli na váš koncert a nejaká dievčina dokonca poznamenala, že vás vôbec nepozná, na čo som sa jej spýtal, či sa jej páčia Depeche Mode. Odpovedala, že áno, tak som dodal, že "Ak sa ti páčia Depeche Mode a Erasure, budú sa ti páčiť aj The Cure". Ako to vidíte vy? (Robert nahodí divný ksicht)
Robert: Čo mám na to povedať? Vždy nám pripadalo čudné, že sme v Ameriky hádzaní na jednu hromadu s Depeche Mode.

- To áno.
Perry:
To sa môže stať iba tu.
Robert: V zbytku sveta by ste asi sotva našli dve tak rôznorodé skupiny, hoci, je zvláštne, že Perryho brat pracuje u Depeche Mode, a faktom je, že Perry s Depeche Mode vyrastal. Takže sa s nimi poznáme veľmi dobre, ale to je asi všetko, čo sa nám na nich páči, hudobne sa pohybujeme úplne inde...

- Mám pocit, že ste veľmi dobre rozpoznateľní...
Robert:
To, čo máme spoločné, je asi vek a že sú Angličania.
Perry: Sú to ešte mládenci.

- Ak je to tak len v Amerike, tak prečo?
Perry:
Ľudia si nájdu podobnosť v čomkoľvek, oni nás neporovnávajú hudobne, a nám vadí práve to, že nás hudobne spájajú.

Robert: Myslím, že to porovnanie viacmenej spočíva v tom, že naše kariéry dosiahli bod úspechu relatívne v rovnakom čase, hoci na inom území.... ale skôr by sme mali byť porovnávaní na tejto úrovni so skupinami v tých istých krajinách, v ktorých sme v danom čase úspech dosiahli. Trebárs s takými New Order pred 5-timi rokmi, hoci si myslím, že ich úspech potom zrazu prestal rásť. V takomto porovnaní ale majú Depeche Mode navrch. Ja neviem... medzi nami si robíme z takýchto prirovnaní viacmenej srandu. Neberieme ich vážne.

- Dúfame, že sa vám bude pobyt v Amerike páčiť.
Robert:
Vďaka



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi