Frustrovaný chlapec z The Cure -1985


Celé roky tvrdil, že si želá, aby sa nikdy nestali slávnymi.


Medzičasom jeho hviezda zažiarila a neustále stúpa. Robert Smith, utrápený mladý génius. Chlapec, ktorému sa v hlave vyjasnilo. Zakladateľ, textár a hnací motor The Cure, ktorý s 'The Head On The Door' priniesol na trh jednu z najkomerčnejších nahrávok ich kariéry, a ktorého plagát s mejkapom a saturnový účesom vysí nad mnohými posteľami dnešnej mládeže. "Neznášam, keď sa na mňa pozerá ako na popovú hviezdu." Robert Smith, idol bojujúci proti všetkému možnému!

"Je to len hra," tvrdí Smith. "A vy ste jej súčasťou len do momentu, pokiaš vás nezačne nudiť; aj keď som presvedčení, že mi ponúkame viac ako ostatné popové skupiny."

Pretože Smith odmieta vstať z postele skôr ako o dvanástej, The Cure si pre toto interview zajednali Piper Cup.

"Úžasné! Zaplatíte len za palivo a pilota a pritom nemusíte stáť v dlhom rade, nepotrebujete ani hotel. Piati sme zaplatili toľko, koľko by nás vyšiel normálny komerčný let pre 8 dospelých osôb".

Nočný vták, to je on...

"Zbožňujem noc, všetok ten pokoj, ktorý prichádza s tmou. Deň v podstate rád nemám. Ľudia vtedy zabíjajú čas kupovaním vecí, ktoré vlastne ani nepotrebujú. Vstávam až vtedy, keď začínajú zápasy kriketu. Mnoho ľudí si myslí, že kriket je stelesnením nudy. Ja som na ňom vyrástol, kriket je pre mňa veľmi zaujímavým športom!"

Rád klame. Rád vyrába okolo seba zmätok. Ľudia nie sú jeho obľúbeným živočíšnym druhom, čo mi pripomenul hneď na začiatku rozhovoru. To reflektuje aj jeho práca, pôsobí ako nevyrovnaná osobnosť prenasledovaná nočnými morami plnými šialenstva, smrti a choroby. Keby sa to dalo vrátiť späť, v žiadnom prípade by skupinu nenazval 'The Cure'. Je viac ako divné, že všetky ranné nahrávky boli popové záležitosti. Zdá sa, akoby so singlami typu 'Boys Don´t Cry' a súčasným singlom 'Inbetween Days' uzavreli The Cure akýsi pomyslený kruh.

"Nakoniec som prišiel na to, že pre smrť som ešte príliš mladý."

Drasticky pretrhol reťaze minulosti, a to až tak, že ukončil spoluprácu aj so Siouxsie And The Banshees a po krátkom 'hobby' zážitku s projektom The Glove nahral spolu s Lolom Tolhurstom singel 'The Walk'. Následne, prakticky úplne sám, nahral nový album The Cure, 'The Top'. Takže pre toho, kto doteraz nemal predstavu, ako to vlastne je: The Cure bol a je Robert Smith.

V súčasnosti dal opäť dokopy skupinu a chystá sa vyraziť na turné. V jeho zostave nie je miesto iba pre jeho starého kamoša Lola, ale aj pre Simona, ktorý predtým The Cure náhle opustil a založil svoju vlastnú skupinu Fools Dance.

"Simon vo Fools Dance nebol vôbec šťastný, takže jedného večera, keď sme vyrazili na panáka, som ho požiadal o návrat do skupiny. A on sa vrátil."

Novými menami v skupine sú Porl Thompson, ktorý sa v skupine objavil už v jej ranných začiatkoch, a Boris Williams, ktorý si zasadol za bicie. Týmto obsadením vytvoril Robert to, čo niekoľko rokov odmietal: funkčnú a trvácnu popovú skupinu.

Dôvod: "Začal som mať príšerný pocit, že mi niečo chýba. Na scéne nie je veľa popových skupín, ktoré robia tak intelignentnú popovú hudbu ako my. Bol som si celkom istý, že nebudeme schopný nič predať. Vždy si budeme robiť svoje veci, ktoré nás budú od ostatných oddelovať.
Po albume 'Pornography' som cítil veľmi silnú potrebu komponovať bláznové popové skladby, ale teraz, keď je Simon späť, tak myslím, že nastal čas pre trochu serióznejšie veci. Nielen média boli prekvapené z orientácie, na ktorú sa The Cure vrhli, ale aj samotný Simon. Spolupracoval som na knihe o The Cure s jednou dievčinou z Francúzska. Znovu som sa hrabal v tých starých fotkách a príbehoch, poznáte to. Presne o tom je album 'The Head On The Door'. Začal som komponovať hneď na začiatku tohto výletu do minulosti. Album je vlastne knihou o siedmych hudobných rokoch."


Prvá nahrávka The Cure, 'Three Imaginary Boys', uzrela svetlo sveta v roku 1979. Ohlas tohto albumu Roberta Smitha veľmi prekvapil.

"Bol som šťastný, že sme nakoniec ten album vydali! Bolo to príliš eklektické. Keď sme ho dokončili, bol som presvedčený, že už nikdy nikto nebude chcieť The Cure nič vydať. Ako by sme si teda mali predstaviť mladého Roberta Smitha? Bol aj vtedy, ak by sme sa v čase vrátili do jeho 17-tich rokov, ten istý smutný mladík, prenasledovaný nočnými morami, tak ako teraz?
"Bolo to ešte horšie!!! Hudba bola vždy dokonalým predajným miestom pre takéto pocity a strachy. Vtedy som sa radšej vzdal bezstarostného života. Dnes už do tohto obchodu chodiť nemusím... teda vlastne, nepotrebujem doň chodiť až tak často ako kedysi."


Jeho školské roky boli úplne normálne, všetko sa zvrtlo až keď mal 15. Vtedy začal rebelovať a vstupovať do permanentných konfliktov s učiteľmi.

"Navštevoval som tú prísnu katolícku školu a nie raz ma z nej vyrazili, pretože som mal negatívny vplyv na mojich spolužiakov. Možno aj preto, že som neustále pozastavoval nad významom katolicizmu. Nakoniec som sa tam mohol vrátiť a dokončiť všetky skúšky v privátnej triede. Len ja sám v obrovskej miestnosti.
Smiešnejšiu vec som si vtedy ani len nedokázal predstaviť, ale vážne som chcel skúšami prejsť. Chcel som jednoducho tým bastardom ukázať, že hlúpy nie som. Mojimi hlavnými predmetmi boli Angličtina, Francúzština a Biológia. V tých privátnej triede som natrafil na tvorbu Dylana Thomasa, ktorý je dodnes mojim najobľúbenejším básnikom. Normálne som sa o poéziu vôbec nezaujímal, zaoberal som sa ňou len kvôli testom, ale Thomas stál za to. Spôsom, akým sa pohrával so slovami a vetami bol naozaj inšpirujúci."


Prvým dôkazom toho, že sa z Roberta stal veľmi dobrý čitateľ bol úplne prvý sngel skupiny, 'Killing An Arab', inšpirovaný dielom l’ Etranger. Hoci význam slova 'ja' v tomto diele Robert posunul ešte bližšie k jeho osobe.

"To viete ako?" vyhŕkne zo seba Robert. "Vždy predsa spievam v štýle 'Ja'. Je to pre mňa ľahšie. Nemôžem hovoriť za 'nich' alebo za 'nás'. Jednoducho vložím samého seba do pocitov niekoho iného a napíšem o tom. Hoci píšem o sebe, je to v skutočnosti o tom, aký by som mal byť. Nie je to o tom, akým v skutočnosti som. Keď píšem, vidím sám seba ako fiktívny charakter. Ak by sa mi všetko, o čom píšem, malo naozaj stať, už by som bol dávno mŕtvy.
Aby som udržal mozog v kondícií, stále čítam. Žiadne časopisy, ale skutočne vážne a ťaťké diela, viete? RObím to len preto, aby sa zo mňa nestal posratý idiot. Momentálne mám rozčítanú knihu od Jeana Jacquesa Rousseaua. Vyhlásil v nej, že ľudstvo je vo svojej podstate dobré. No na konci knihy svoje slová vzal späť a začal trpeť paranojou, že sa svet obrátil proti nemu a urobil mu zo života peklo. Zaujímave dielo. Jeho názov je 'Priznania'."


Od samého začiatku si The Cure získavali pozornosť. V tej dobe sa vybral do Crawley reportér NME Nick Kent hľadať miestnu legendárnu hudobnú scénu. Zostal sklamaný, keď nič také nenašiel a v tej dobe žil Robert Smith ešte stále so svojimi rodičmi.

"Vždy sa mi páčilo žiť v jednej domácnosti s rodičmi. Mal som iba 18, keď som získal svoj prvý byt v Londýne, ale stále ich pravidelne navštevujem. Rád sa s nimi rozprávam, vždy počúvam od nich veci o mne, ktoré si nemám šancu z detstva pamätať. Vždy nechali svoje deti robiť, po ktorých túžili, a každý z nás dosiahol v živote to, po čom túžil. Môj brat vlastní farmu, ako správny hippysák, no a z mojej sestry, čo by oddanej fanynky Rolling Stones, sa stala super mama.
Moji rodičia navštevujú všetky naše londýnske koncerty, ale nikdy nechú ísť do zákulisia. Majú obavy, že ma prichytia v spoločnosti nahých dievčať... alebo čosi podobné.
Oni vždy tvrdo pracovali a verili v samých seba. Pochádzajú z Manchesteru a nikdy nemali veľa peňazí. Boli sme typická robotnícka rodina. A to aj napriek tomu, že sa môj otec zamestnal vo farmaceutickom priemysle. Problémom robotníckych rodín je, že sú so svojim životom zmierený a po celý ten život pracujú. Moji rodičia sa rozhodli, že taký život žiť nechcú a dnes sa tešia z toho, kam to až dotiahli."


Milí rodičia. Čo si však myslia o Robertovej práci a jeho myšlienkach o smrti a chorobách?

"Nestarajú sa do toho. Už v detstve som viedol debaty o nevyhnutnosti smrti. Zvykol som to používať ak oospravedlnenie voči trestom za všetko zlé, čo som urobil. Raz sme boli na nejakej svadbe, nudil som sa, a tak som sa rozhodol odpáliť benzínovú bombu. Všetci boli pekne šokovaní a môj otec ma chcel potrestať... no a zo mňa vyšlo 'O čo vlastne ide... veď aj tak raz všetci zomrieme' Asi si mysleli, že som trochu čudný, teraz si to myslím už aj ja."

Okrem The Cure, tvorí najväčšiu časť Robertovho života jeho Mary.

"Naše partnerstvo je dynamické. Aj som všetkými pádmi a vzostupmi, ktoré s tým súvisia. Problém je, že obaja mávame dni, kedy sa nechceme s nikým rozprávať, takže bývame pekne nervózni. Ale hodíme sa k sebe, máme radi rovnaké veci a ona je môj skutočný priateľ. Vôbec by mi nevadilo, keby bola chlapcom. Fakt.. ale nie, to by mi vadilo, beriem späť. To by som ju nemohol milovať tak, ako ju milujem, zabudnite na to, čo som povedal.
Tak ako ja, aj ona žije dva životy. Keď som na turné, trávi čas som svojimi skutočnými priateľmi. Odmieta ísť so mnou na turné, pretože neznáša, keď je na ňu sústredená pozornosť. Je to len obyčajná žiarlivosť (smiech). Tak sme sa dohodli, že kdekoľvek idem, môže si ona robiť čokoľvek a ísť kamkoľvek."


Videoklipy The Cure režíruje Tim Pope. Smith mu absolútne dôveruje, ako aj jeho schopnosti vystihnúť ten správny moment.

"Dobre si rozumieme. Nie je až taký konvenčný ako ostatní a to mám na ňom najradšej. Jeho predstavy sú fakt dobré a dosť závažné, vôbec si nemyslí, že je lepší ako umelec samotný. On je jednoducho v pohode."

Chvíľu sme sa bavili o albume 'The Top', a tak som sa ho spýtal, či skladby albumu ovplyvnili aj nejaké 'medicínky'.

"Nie," vyhlási. "Predtým, ako som začal pracovať na albume 'The Top', bral som kopec psychedelických drog, keďže som prechádzal (opäť) určitým temným obdobím, ale čo sme začali s nahrávaním, prestal som s tým. Nie som veľmi spokojný s výsledkom. Nahrávanie bola celkom dobrá zábava, len to trvalo príliš dlho. Zabil som s tým tri mesiace. Keď sa príliš dlho niečomu venujem, začínam byť frustrovaný. Na druhej strane, 'Shake Dog Shake' je jedna z mojich najlepších skaldieb, akú som kedy napísal."

Takže, čo všetky tie odkazy na 'Krista' v 'The Top' a v 'The Blood'? Začína Smith veriť?

"'The Blood' je nič, ale jeden portugalský nápoj sa volá 'Kristove slzy' a referencia v 'The Top' je len citát jednej dievčiny, s ktorou som sa niekde potĺkal. Privlastnila si všetky tie divné spôsoby rozprávania z 'Franny a Zoey'. Rozpráva v štýle, 'To je 42 Ježišových blokov odtiaľto.' Prišlo mi to zábavné a na chvíľu som tak začal rozprávať aj ja, a vtedy som sa rozhodol použiť to v nejakej skladbe."

Priznal som sa Robertovi, že postrádam ten úžasný gitarový zvuk albumov '17 Seconds' a 'Faith'. Išlo len o vývoj v jeho hraní?

"Ani nie. V súčasnosti nemám vo svojom byte žiadnu gitaru. Teraz preferujem spievanie. Je to zábava, pretože Mary teraz neustále aranžuje kvety, takže kedykoľvek, keď ich ideme zaniesť do kostola, kráčame k oltáru, všetko sa tam začne ozývať. Úžasné! Nakoniec, nie som nič iné len frustrovaný spievajpci chlapec! Nechcem byť príliš dobrým gitaristom. Nechcem, aby sa z nás stali Dire Straits. Kráčať na pódium s pocitom, že nikdy neurobím chybu, či nikdy nezahrám niečo nové. Rád improvizujem, a to len preto, aby som zistil, čoho všetkého som schopný. A ak skladbu totálne poseriem, tak sa na nej pokúsim čosi zmeniť, viete?"

Takže, zmenila sa jeho hudba za posledných 7 rokov?

"Myslím, že ani moc nie. Zmäkol som, vážne. Na začiatku som bol rebelom, dnes už taký nie som. Začínam podporovať GreenPeace, čoho by som pár rokov nebol absolútne schopný. A tiež sa stáva zo mňa vegetarián, čo však nemá absolútne nič spoločné s The Smiths."

Ach! The Smiths, legendárne hádky medzi skupinami...rozhodol som sa, že Roberta trochu vyprovokujem, tak som zahlásil "Lenže Morrissey je presne ako ty... obaja ste umelci - mučeníci!

"Nie! Morrissey je chorý!! V jednom britskom magazíne mu položili otázku, koho by zabil prvého, keby sa v jednej miestnosti ocitol so mnou a Markom E. Smithom. Povedal, že ak by mal len jednu guľku, postavil by nás za seba a zastrelil by nás oboch. Neznáša ma kvôli tej výmene názorov cez média. V takýchto situáciach sa z vás stane macho, aj keď takým byť nechcete... je ťažké na verejnosti zakryť vašu pýchu. Takže odvtedy hádžame na seba v rozhovoroch špinu. Ale som si istý, že po čase sa to zmení v niečo pozitívne."

A čo si Robert sám myslí o The Cure?

"No, naše nahrávky rozhodne počúvať nemôžem. Ale vždy keď som opitý, púšťam si naše staré b-strany. Inak nepočúvam veľa hudby. Okrem klasiky, ktorú teraz preferujem najviac."

A neoťažuje ho narastajúca popularita jeho skupiny?

"Vlastne ani nie. Celá tá záležitosť, že sme popovým idolom mládeže, je výmysel. Ako myslíte, že by som inak oslovil ľudí? Robím to presne tak ako vy. To nie je tak, že podídem k nejakému dievčaťu a poviem, 'Hej, ja som Robert Smith, som spevák The Cure... musela si počuť jeden z našich singlov v rádiu'. Jednoducho musíte spolupracovať, spôsobom, aby vás ľudia spoznali, keď idete po ulici. Jasné, že keď ideme celá skupiny po Oxford Street s celou ochrankou, ľudia si nás všimnú. Ale keď ide niekto z nás po ulici sám, ľudia nemajú šancu zistiť, kto sme. Toto ma inak fascinuje. byť slávny tak, že nemôžete vkročiť do žiadneho klubu bez toho, aby vás hneď nespoznali... lenže, ja do klubov nechodím, takže mi je to úplne jedno. Fakt je ten, že sa nedokážem prejsť po ulici bez toho, aby za mnou nebežali ľudia, a to už musí skončiť. Asi budem robiť niečo úplne iné."

zdroj: OOR Magazine, 1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi