Strach z pavúkov - 05/1996


Robert je stále plný prekvapení, a ta poznáme ďalšiu vec, z ktorej má príšerný strach.


Štyri roky sú dosť dlhý čas. Ako sa rodili skladby na albume "Wild Mood Swings"?
Simon:
Každý z nás má doma malé štúdio, kde robí každý sám na prvých konceptoch albumu. Keď každý z nás spracuje niekoľko skladieb, stretneme sa, a hráme ich neustále dokola, pokiaľ nezačnú znieť ako The Cure. Nezáleží na tom, kto príde so skladou, na konci je to vždy dielo celej skupiny.

Texty sú takmer vždy Robertovým dielom. Aj vám ich niekedy priblíži alebo k nim nemáte čo povedať?
Simon:
Myslím, že Robert by bol veľmi šťastný, keby každý z nás napísal nejakú hitovú skladbu. Ja mám v sebe dosť veľký emocionálny zmätok, a je lepšie, keď to nedávam na papier. Na druhej strane, Robert je naozaj výborný textár, takže aký by som mal dôvod sa vôbec o niečo pokúšať? To by bolo ako keby si futbalový tým z nižšej ligy chcel zahrať proti FC Arsenal.

Po tak dlhom čase došlo k ďalšej zmene zostavy skupiny. Prekvapilo ťa to?
Simon:
Už počas Wish tour sme vedeli, že Porl Thomspon chce od nás odísť, a od jeho odchodu sme hrali vo štvorici. Odchod bubeníka Borisa Williamsa bol však šokujúcejší. Ale na druhej strane, keby sa tak nestalo, neboli by sme spoznali nášho nového bubeníka Jasona Coopera. A okrem toho, s novými ľuďmi prišla aj nová vlna energie, vďaka ktorej sme mohli opäť začať odznova.

Robert: Áno, Jason vniesol do skupiny určitý druh slobody, ktorú sme v posledných rokoch veľmi postrádali. Mnoho z vecí, na ktoré sme boli odjakživa zvyknutí, zvládol na prvý krát a pritom stále zachoval v tých veciach určitý pocit vzrušenia. Všimol som si to, keď sme dorazili do Brazílie. Mal som príliš ďaleko od spokojnosti - áno, zasa v Brazílií - ale potom som sa pozrel na Jasona a pomyslel som si, do pekla, ak on nie je v pohode, a my sme v Brazílií, tak potom je všetko totálne skvelé.

Zmenil sa zmenou zostavy aj váš zvuk?
Robert:
Trochu - mali sme k dispozícií osem hudobníkov, ktorý nám nahrali slákové orchestrálne party a sedem hudobníkov hrajúcich na dychové nástroje. Takisto sme na albume hrá niekoľko "cudzích" hudobníkov, a také čosi sme nikdy predtým nerobili. Posunulo to našu hudbu do nových dimenzií, čo ma veľmi potešilo. S predošlými albumami má tento mnoho vecí spoločných, ale aj tak je viac rytmickejší a širokospektrálnejší. Osobne pre mňa bol album "Wish" náš najlepší album, aký sme dovtedy nahrali, ale s kúskom šťastia bude ma "Wild Mood Swings" šancu tento album prekonať.

Takže to po tak dlhom čase nemá nič spoločné s materiálnymi vecami?
Robert:
To absolútne nie. Napísal som skladby o materiálnych veciach. Keď som nemal nič, bol som presne tak šťastný, čo nešťastný ako som teraz. Za peniaze si môžete kúpiť aj slobobu, ale nie šťastie. Šťastie je veľmi prchavé. Keď som šťastný, je to skoro také isté, ako pocit, že onedlho budem opäť nešťastný.

Máš obavy z tých momentov, kedy cítiš, že niečo nebude trvať večne?
Robert:
Áno. A práve takéto obavy ma viedli ku skúsenostiam s drogami a alkoholom, pretože potom vďaka tomu stratíte zábrany a strach a zakúsite čistý pocit šťastia. Dnes sa len veľmi zriedka k týmto veciam vraciam - videl som, ako dopadli moji priatelia, ktorým v tom zostali. V posledných štádiách to vedie k mozgove smrti. Snažil som nájsť iné možnosti, takže v súčasnosti viac relaxujem.

Stratil si tak aj pocity úzkosti, ktoré sa tak často stávali nosnou témou skladieb The Cure?
Robert:
Z časti. Zbavil som sa strachu z lietania, a takisto som schudol. Myslím, že má na tom podiel aj strach zo smrti, ktorého som sa nevedel zbaviť. Od posledného albumu som v našej rodine zažil dve úmrtia, ktoré kompletne zmenili môj pohľad na smrť. Zbavil som sa romantickej predstavy, že smrť je niečo, čo má byť rešpektované, takže som k tomuto strachu začal pristupovať úplne inak. Ale môj strach z pavúkov vo mne stále prežíva. V Brazílií to bol pre mňa príšerné... keď som v kúpeli zapol svetlo, videl som všetky tie tiene, ktoré sa hýbali v rohoch miestnosti. Príšerne ma to vystrašilo, pod postel som sa radšej ani nepozrel, nemôžem za to. Keď som sa vrátil domov, moja žena Mary radšej vybalila všetky veci pred dverami, aby sa uistila, či som so sebou nepriniesol nejaké brazílske pavúky.

Sedí oproti mne stále ten Robert Smith, ktorý spieva hlavne o sebe?
Robert:
Z minulosti sa vytratili len niektoré neistoty. Dnes sa však snažím dosiahnúť realne ciele, nejdem hlavou proti múru ako nejaký blázon.

V tvojich textoch zohrávajú ciele veľmi významnú úlohu. Ako inak vnímaš lásku a pravdu?
Robert:
V skupine sme viedli menšiu diskusiu o monogamií - teda či je fyzická a citová intímnosť dosiahnutá v monogamnom vzťahu uspokojijúcejšia, ako krátke a plytké intímnosti zažité pri striedaní partnerov. Som presvedčený, že veci sa dajú prežiť intenzívnejšie, ak sa ich pokúsite dosiahnúť s jednou a tou istou osobou. Ak by som rozdať seba viacerým ľuďom, každý z nich by mal zo mňa len malý kúsok. Niekto zo skupiny bol iného názoru. Snažil som sa tieto myšlienky vložiť aj do piesne - myslím, že o tom všetko je "This Is A Lie". Bolo čudné písať o veciach z pohľadu inej osoby, ale na tomto albume to nie je po prvýkrát, čo som písal o pocitoch niekoho iného.

Čo pre teba znamená status Superstar?
Robert:
Najskôr som sa tejto lichôtke zasmial, pretože dobre viem, aký naozaj som. Zdá sa, že v pracovnej oblasti je imidž, ktorý ma ako osobnosť vykresľuje, dosť dôležitý a je to niečo, čo vyzerá tak trochu kultovo. Ľudia chcú veriť, že je v tom niečo magické, niečo z inej planéty. Ale nie všetko je o tom. Špeciálne obliekanie sa na pódium, to už mi príde snobské a tak trochu debilné. Ale niekedy je to tak či tak o čomsi viac: Keď komponujeme hudbu, tak pre mňa je to skutočne magické.

zdroj: WOM, 05/1996
autor: Kirsten Borchardt



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi