Teším sa na ďalších 25 rokov skupiny - 11/2001


Jeden z mála povzbudivých rozhovorov s Robertom Smithom o budúcnosti The Cure po vydaní kolekcie "Greatest Hits".


Jedna z originálnych alternatívnych skupín, The Cure - s ich citilivým zmyslom pre pop, typickým gitarovým zvukom, jednoznačnými textami a vyčerpávajúcicmi vokálmi, vďaka ktorým sa stali jednou z najväčších britských skupín 1980-tych a začiatku 1990-tych rokov.

25 rokov svojej kariéry zhrnuli do vydania dvojdiskovej kolekcie hitov s jednoduchým názvom "Greatest Hits". Oba disky obsahujú 18 rovnakých skladieb: na jednom disku v štúdiovej a na druhom v akustickej podobe. Obohatené sú o dvojicu nových skladieb: "Just Say Yes", duet so Saffron zo skupiny Republica a "Cut Here".

Ľudia zvyknú tvrdiť, že hranie akustických verzií vyplaví na povrch úplne iné prvky skladieb. Prekvapili ťa tieto skladby niečim novým, keď ste ich prezentovali týmto spôsobom?
No, viac ako polovica z nich boli skomponované v akustickej podobe, a tá druhá polovica - keď ich hráme na pódiu - je omnoho viac akustickejšia, ako keď sme ich nahrali v štúdiu.

Z niektorých skladieb som bol pekne nervózny. Jednou z nich bola aj "Never Enough", ktorá je v základe postavená na gitarovom riffe a bicej slučke, ďalšou takou skladou je napr. "Wrong Number". Čiže sa v tých skladbách od začiatku vyvíjala čistá elektronika, takže ich interpretácia je nakoniec dosť smiešna. Je v nich ukrytá určitá dávka čierneho humoru, ale funguje to, pretože máte stále na pamäti originál. Sú jednoducho len inak interpretované. Ak by som ich v takejto podobe napísal doma, určite by som mal pocit, že im čosi chýba.

Monhé skladby, hlavne z nášho ranného obdobia, boli v štúdiu presamplované, obohatené o skučky, nakoľko boli v podstate skomponované u mňa doma za použitia akustických nástrojov. Takže v podstate teraz neboli žiadnym prekvapením. Celá vec spočíva v tom, že sme po celé roky mali tieto skladby v akustických podobách nacvičené, pretože je to dobrý spôsob, ako uistiť ostatných akoby tie skladby mali naozaj znieť. Keď hráte akusticky, nemáte sa za čo schovať, ani za odozvu publika.

Ako by si opísal proces mapovania vašej kariéry?
Pre mňa album "Greatest Hits" reprezentuje akúsi ukončenú a uzavretú časť, to, čo je už za nami. Ide o skutočne veľkú časť, ale zasa netvorí najväčšiu časť celého celku. Nie je to žiadne mapovanie toho, čo sme za celé tie roky dosiahli. Skupina sa dostala do povedomie vďaka svojej popovej stránke. Je to akési okyprenie nášho profilu, a tiež ide len o zábavu. Myslím, že ak by sme počas tých rokov nevydali žiadnu popovú záležitosť, tak by bol profil The Cure dosť nízky, ale to nie je práve to, čo som chcel s The Cure dosiahnúť.

Získanie si rešpektu bolo dosť zložité, ale nie až tak, ako pokus o výber 18-tich skladieb mapujúcich, podľa mňa to najlepšie, čo kedy The Cure urobili - zrazu som videl všetko úplne úplne inak. Polovica toho albumu sa zostavila sama. Nemohli ste to nazvať "Greatest Hits" a obísť skladby "A Forest", "Love Cats", či "Lullaby", "LoveSong", "Friday I´m In Love". Ponúkli sa na ten album jednoducho samé. S týmto základom som mal potom všetko do bodky splnené a jasné.

Ako sa počas tých rokov v tebe zmenili skladby ako "InBetween Days"? Sú aj ďalšie skladby, ktoré sa v tvojich očiach od chvíle, ako boli napísané, počas tých rokov drasticky zmenili?
To sú v podstate popové skladby, nemajú v sebe až takú citovú rezonanciu ako ostatné skladby, ktoré sme kedy urobili. Takže, keď ich počúvam, jasne spoznám, o čo som sa s nimi pokúšal, no vo väčšine prípadov nejde o skladby, ktoré by boli dlhé roky súčasťou našich koncertných playlistov. Minulý rok sme odohrali viac ako stovku koncertov a myslím, že z takých skladieb sme hrali len "InBetween Days", "A Forest" a "Just Like Heaven". Čiže sme z tejto kolekcie 18-tich skladieb zahrali naživo len tri. Takže nejde o skladby, s ktorými by som bol nejak príliš v spojení...

Napríklad taká "Let´s Go To Bed" vôbec nepatrí k mojim obľúbeným skladbám The Cure, ale uvedomujem si, čo pre nás znamenala. Môžem sa v mysli vrátiť späť a pripomenúť si pocity, ktoré som prežíval, keď ju nasadili do rádií, hoci za tie roky sa tie pocity zmenili. Išlo len o experiment, ktorý fungoval. Pamätám sa, aký som ním bol nadšený. Pomyslel som si, "Teraz môžem urobiť niečo úplne odlišné a ono to bude fungovať." Dalo mi to obrovskú dávku sebadôvery.

Spomenul si, že "Let´s Go To Be" bol určitým experimentom. V akom zmysle?
V tom období, v 1982-om, nás prezentovali veci ako "17 Seconds", "Faith" a "Pornography". A my sme začali upadať do akejsi nekončiacej sa špirály, a to bol pre nás dosť nepohodlný mentálny stav. "Let´s Go To Be" bola akousi cestou do Damašku a pre mňa samotného určitým druhom experimentu. Zmyslel som si urobiť čosi úplne odlišné, niečo, čo by som k smrti nenávidel a bolo by to v absolútnom protiklade k tomu, čo sme robili, vážne som si len chcel od samého seba oddýchnuť. To je ten pravý dôvod, prečo som tú skladbu nahral.

Šlo to ľahko. Vtedy som si myslel, že "mám v sebe z mnohých vecí akýsi mentálny blok", a v tejto skladbe a jej sprevádzajúcom videoklipe som len odprezentoval sám seba, s úsmevom, čo bola pre mňa veľká skúsenosť. Dopomohlo mi to k ďalšiemu rastu. Z tej zábavnejšej stránky išlo o tú nadetinskejšiu vec, akú sme kedy urobili, ale teraz tú skladbu vidím ako jednú z najdôležitejších vecí nášho vývinu do toho obdobia.

Nikdy som nebol fanúšikom výsmechu a irónie. Myslel som si, "Len do toho skočím a hotovo". A takýmto spôsobom som vnímal aj väčšinu popových skladieb, "Let´s Go To Bed" bola pre mňa záležitosťou, ktorá mi rozdelila zadok na dve polovice, takže som sa k tomu staval štýlom, "Proste to urobím a hotovo. Budem to brať s absolútnym nadhľadom." Nakoniec sa to zvrtlo to popovej stránky, proti ktorej som musel bojovať.

Keď sme začínali, chcel som, aby sme boli ako The Buzzcocks. Chcel som, aby sme boli popovou skupinou. Chcel som nahrávať jednoduché trojminútové single. Chcel som, aby sme boli The Beatles bez psychodelických záležitostí. Takže vždy vo mne žila tá obyčajná túžba skladať popovú hudbu. Ale to je len jedna stránka veci. Rozhodol som sa urobiť "Let´s Go To Bed" bez toho, že by som sa púšťal do ďalších podobných vecí. Mal som pocit, že the Cure by mohli spájať v sebe aj pop, aj naše typické veci, preto to bol pre mňa jeden z tých definujúcich momentov.

Skladba "Just Say Yes" je vlastne duet so Saffron zo skupiny Republica. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali?
Pod záštitou The Cure som ešte nikdy duet nenahral. Pri deme tejto skladby mi bolo jasné, že to bude skvelá popová záležitosť, ale niečo tomu chýbalo. Znelo to príliš uhladene a hlavne nepresvedčivo. Saffrom som stretol niekoľkokrát, zvyčajne v zákulisí koncertov The Cure a mnohých iných koncertov, a vždy som s ňou prehodil zopár slov. Je jedno z mála ľudí, s ktorými si rozumiem, ale prečo, to vážne neviem. Zrazu som nedobudol nutkanie, že by som túto skladbu mohol skúsiť ako duet. Ale ani teraz neviem z čoho to vzniklo. Chcel som tej skladbe dať viac entuziazmu a ona bola pre mňa tá najveselšia osoba, akú som dovtedy poznal, takže sa pridala k nám, dodala skladbe trochu života a zrazu to fungovalo.

A samozrejme to bola pre mňa výzva, pretože sme tú skladbu vôbec nenacvičovali. Jednoducho sme sa postavili vedľa seba k mikrofónu a snažili sa jeden druhého prekričať. Bolo to veľmi oduševnelé, bolo to ako keby ste sa pri pretekárskej dráhe snažili ovplyvniť všetkých kričaním "Just Say Yes", pretože z "Just Say No" som k smrti chorý.

S týmto nástupom novej aktivity... dajú sa teda zo stola zmiesť všetky tie povery o rozpade The Cure a označiť ich za nepravdivé?
No, teším sa na ďalších 25 rokov skupiny. Toto bola iba prvá časť. Ale čo bude ďalej, to fakt netuším. V minulom roku sa nám celkom darilo a koncerty, ktoré sme odohrali, boli tie najlepšie, aké sme so skupinou zažili a album "Bloodflowers" bol našou najlepšou vecou, akú sme urobili za posledných 10 rokov, dokonca akustický týždeň, ktorý máme za sebou bol pre nás vážne veľkou zábavou. To, prečo chcem zostať v skupine a prečo sa stále venujem hudbe je zostručnené v akustickej verzií albumu "The Greatest Hits". Môj entuziazmus pre skupinu tu stále je, takže teraz naozaj nemám túžbu sa toho akýmkoľvek spôsobom zbaviť. Stále som presvedčený, že nasledujúca záležitosť bude čisto môj projekt, pretože som sa tomu venoval do jari, kedy mi bol predložený návrh na najväčšie hity. Takže som rozhodnutý to dotiahnúť so zdárneho konca. Venujem sa tomu už 18 mesiacov, takže by to mohlo byť hovoté veľmi skoro.

Čo môžu teda ľudia očakávať od tvojho sólového projektu? Bude v rovnakej nálade ako The Cure?
Nikdy som sa necítil obmedzovaný The Cure... Jediným dôvodom, prečo chcem urobiť niečo vlastné je, že chcem do toho zapojiť iných ľudí. Aj teraz s nami spolupracovalo množstvo ľudí - Saffron je samozrejme najznámejšia, a na gitare s nami hral aj Reeves Gabriels, ale to je len jedna osoba, a tá dynamiku kapely príliš nevyvedie zo zabehnutých koľají. Ak by som hral so skupinkou ľudí, ktorí sú schopní hrať tak, ako členovia The Cure, vyznelo by to dosť čudne. Takže som sa rozhodol, že túto vec nazvem "môj sólový album" a budú na ňom hrať úplne iní ľudia, takže to s The Cure nebude mať absolútne nič spoločné.

Nemyslím si, že by hocktorú z tých skladieb, či už textovo alebo hudobne, nemohli urobiť aj The Cure - samozrejme, že mohli - ale dôvod, prečo to robím takto tkvie v inej interpretácií týchto vecí. Chcem to skúsiť s inými ľuďmi. Skupina s tým nemá problém, veľmi dobre chápu o čo mi ide. Poznajú a majú radi ľudí, s ktorými na albume budem hrať.

Máš nejaký zoznam ľudí, s ktorými by si veľmi rád spolupracoval?
Tých je asi šesť. Nepoviem vám, o koho ide, pretože by tak zaniklo to vzrušenie, ktoré zažívam, keď tento projekt ohlasujem. Je to šesť ľudí, ktorých by som na tom projekte chcel mať. Traja už súhlasili, zvyšných troch som sa ešte nepýtal. Ale som si istý, že budú súhlasiť. S piatimi z nich sa už poznám viac ako päť rokov, takže ich môžem pokladať za priateľov a nie iba za známych.

zdroj: livedaily.com
zverejnené: 08. november 2001



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi