Na cestičke "zaľúbených mačiek" - 1984


The Cure sa na Top Tour 1984 zastavili s malým meškaním aj v kanadskej mentropole Montreal, kde si po koncerte našiel čas na rozhovor práve Lol Tolhurst.


"The Cure sa zúčastnia autogramiády v Odyssey Records o 16:00 a keď skončia, môžete sa s nimi porozprávať," teda tak mi bolo povedané. Znelo to bezproblémovo. Vo vnútri čakalo asi 50 ľudí, čiže mi zostane kopec času na dlhý rozhovor so Smithom, Tolhurstom a ostatnými. To bola moja prvá nesprávna domienka dňa. Vošiel som do Odyssey a postavil som sa do rady asi 200 ľudí, prevažne mladých dievčat, všetci čakali, že aspoň na chvíľu zhliadnu The Cure. Vedia niečo čo ja nie? Nebodaj ide o začiatok Curemánie?

Vo vnútri vládlo totálne napätie. The Cure tam stále neboli. Zo spoľahlvého zdroja som sa dozvedel, že ich lietadlo má dvojhodinové meškanie. Zdá sa, že do Vancouveru letia z Japonska cez Los Angeles. V pohode, s tým sa nedá nič robiť, ale davu čakanie a hľadenie do prázdna už začína liezť na nervy.

Asi o 17:30 už dochádzala každému trpezlivosť. Mal som chuť odísť, ale rozhodol som sa zostať v nádeji, že sa táto nedisciplinovaná grupa rozvášnených fanúšikov The Cure vytratí a na všetko sa vykašlú. Nič sa nezmenilo a o 17:33 sa Robert Smith s Laurencom Tolhurstom predsalen objavili. Okamžite sú obkolesení fanúšikmi, obťažovaní autogramamy, obhadzovaní transpartami, množstvom hračiek a zasypaní bozkami. Hnaný zmyslom serióznej žurnalistiky som zostal v úzadí. Po zhliadnutí tohto "pohľadu pre Bohov" som sa po niekoľkých minútach rozhodol, že sa pokúsim o rozhovor až po koncerte. Ťahalo ma to k spánku, fanúšikov stále pribúdalo a tak ma napadlo, že chalani z Duran Duran by sa mali začať vážne znepokojovať.

Nadšenie davu v klube Commodore pomaly upadávalo, ochranka pomaly nemala čo robiť a po nekonečnom čase čakania ma konečne zaviedli do blízkosti Laurenca Tolhursta. Vyzeral trochu unavene, ale stále pripravený hrať úlohu geniálneho hostiteľa s cigaretou v jednej ruke a pohárom Škótskej v ruke druhej (anglický gentleman ako rocková hviezda?).

No je očividné, že Tolhurst má chuť rozprávať a ja mám sotva čas nastaviť si pásku na nahrávanie. Zároveň sa ospravedlňuje za roztržitý a trochu podivný koncert. Pôvodný bubeník skupiny bol za záhadných okolností odvolaný späť do Anglicka a nahradený na poslednú chvíľu Vincentom Elym z Psychedelic Furs, ktorý mal iba šesť hodín na to, aby sa zohral s kapelou. Hoci je skupina zvyknutá na trochu teatrálne koncerty, dnešný klubový set v Commodere dal skupine trochu ostrejší zvuk, takže skladby odohraté vo Vancouveri boli podané v rockovejších verziách.

Z Tolhursta sa vykľula veľmi seriózna osobnosť, o tom čo robí sa nevyjadruje nijak samoľúbo, či povýšenecky. Pochádza z juhu Londýna, z obyčajnej pracujúcej rodiny, strednú školu nechal po troch rokoch, pretože sa chcel venovať niečomu, čo naozaj vie a tak so svojim dlhoročným spolužiakom Robertom Smithom dali dohromady The Cure.

Aj keď to vyzerá, že The Cure je prezentované iba Robertom Smithom, Tolhurst tvorí neoddeliteľnú súčasť skupiny. "Celý problém je v tom, že The Cure sme vlastne ja s Robertom, ale ľudsky prirodzené je hľadať v každej skupine jedinú "centrálnu" osobnosť. Keď sme začínali, jasne sme si povedali, že nik nebude vedúcou osobnosťou. Neurčovali sme si žiadne role v štýle, ty si gitarista, ja bubeník a nebudeš robiť nič iné. Proste to prišlo úplne prirodzene. Sme si veľmi podobní, ako skladačky. Keď sme v štúdiu, máme podobné nápady lenže niektoré veci, ktoré Robert robí, ja nedokážem, a na druhej strane, to čo dokážem ja zasa nedokáže Robert, takže ide o akýsi dokonalý duet. Obaja prispievame k dielu rovnako, ale konečné rozhodnutie nechávam na ňom. Alebo napíšem nejaké texty, spolu to dáme dohromady - on je šťastný, že to môže spievať, no pre mňa platí, že nemôžem spievať o niečom, čomu neverím. Alebo nemôžem spievať určité slová."

Tolhurst tak vytvoril dojem, že nie Smith ale práve on má obavy z toho, čo kto urobí so skladbou. Veci rozpracovávajú na základe gitarovej líne (ako v "A Forest") ku ktorej pripravia text z viacerých zdrojov, jedna skladba má často aj desať rôznych textových verzií, niektoré sú Tolhurstove, niektoré Smithove, a potom prejdú triedením. Prízvuk kladú na atmosféru, myšlienku a samotnú realizáciu vecí. V prípade Tolhursta sa zdá, že skladby The Cure sú o čomsi viac, ako len o sumáre myšlienok a nápadov oboch pánov.

Skupina má za sebou celú sériu záhadných hudobných a štylistických zmien. Smith opisuje ich ranný postoj ako snobský, zvolený názov The Cure mal evokovať obrazy hudobnej liečby, ktorou sa chceli vyhnúť hudobnému odpadu. Hoci začali s "Boys Don´t Cry" ako popová skupina; v časoch "Pornography" (ich štvrtý album) sa o nich viedli polemiky, že pracujú s hudobným štýlom, striedavo opisovaným ako pochmúrny a tupý, prípadne označovaným ako žalospevy a pohrebné piesne.

Zdá sa, že išlo o výsledok početného množstva faktorov, ktoré putujú časom s oboma osobnosťami a ich vypočítavosťou. Počas nahrávania albumu "Faith" prekonávali Smith s Tolhurstom svoju osobnú stratu, kedy Smithovi zomrela stará mama a Tolhurstovi mama. Výsledok práce sa dostavil v podobe albumu ešte viac stiesneného, ako bol pôvodne zamýšľaný. Rovnaké pocity sa objavili znova pri nahrávaní albumu "Pornography" a sú na albume citeľné.

"V tých časoch boli ľudia do vecí viac zainteresovaní, všetko to bolo založené na veľmi silnom citovom priateľstve medzi troma z nás a to sa prenieslo aj do albumov. Ale zároveň to bolo aj veľmi ťažké, pretože to v skupine vrelo, ako zápas vody s ohňom. Bolo to veľmi pohnuté a emotívne obdobie. Album to všetko plne reflektuje". Pri tomto pomyslení si Tolhurst pozdychne a potiahne z cigarety. "Hudba vychádzala z citov, ktoré sme k sebe prechovávali a o to to bolo ťažšie. Na chvíľu sme prestali brať na seba ohľad ako na skupinu, pretože to už hraničilo s normálnosťou. Viete, všetky tie nahrávky sú akoby denníkom všetkého, čo sa medzi nami v tých časoch udialo."

Počas turné na podporu albumu "Pornography" začala skupina trpieť ponorkovou chorobou, začala nenávidieť cestovanie a čo bolo horšie, znenávideli jeden druhého. Na konci turné sa všetci zhodli na tom, že potrebujú pauzu.

"Myslím, že kopec kapiel je pekne hlúpych ak sa hrajú na úprimnosť, pretože ako inak sa dá tolerovať niečo, čo sa ukáže ako kompletné rozbitie existencie? Viete, mesiace hráte tie isté skladby, s tými istými ľuďmi robíte rovnaké veci, potom sa zastavíte a zasa musíte nahrať veci, ktoré neskôr budete hrať stále a zasa to ide všetko dookola."

Na rade je teda spestrenie všedných dní. Tolhurst sa rozhodol prestúpiť na opačnú stranu štúdia a produkovať albumy skupín And Also The Threes a Baroque Bordello z Francúzska. Robert Smith sa zasa pustil do pohodovej práce na projekte The Glove so Stevenom Severinom a vypomáhal na poste gitaristu v Siouxsie And The Banshees. Objavil sa na ich live albume a na albume "Hyena".

Napriek tomu však zostávali Smith s Tolhurstom v kontakte a začali pracovať na sérií singlov The Cure počnúc "Let´s Go To Bed", singlom ktorý odštartoval virtuálnu obrodu skupiny. Skutočnosť. že pracovali na iných projektoch ich udržala v kurze a keď sa rozhodli znovuvzkriesiť identitu The Cure a išlo o vzrušenie a pocity z čohosi nového, čo Tolhurst opísal ako niečo podobné ich absolútnym začiatkom.

A hoci v súčasnosti Smith The Banshees opustil, aby všetku svoju energiu venoval The Cure, neznamená to, ako opatrne poznamenal Tolhurst, že by sa aj naďalej nevenovali vedľajším aktivitám. Dodal, že prednedávnom mal telefonát od Baroque Bordello a v krátkom čase by im mal produkovať nový singel. Takisto si myslí, že s novým projektom by mali prísť aj The Glove. Trvá na názore, že ich vedľajšie projekty sú z polovice tým dôvodom, prečo sú The Cure na scéne šesť rokov. "V skupine sme z čistej radosti z hrania, teší nás to, ale robíme popri tom na iných projektoch a to nás drží v kurze."

Jeden z najzreteľnejších produktov z novoobjaveného nadšenia Smitha a Tolhursta pre The Cure bol singel "The Lovecasts". Išlo o prvú nahrávku skupiny nahratú mimo Londýna, konkrétne sa nahrávala v Paríži, zastihla skupinu vo veselej nálade a pohrávala sa s nápadmi, ktoré sa javili ako ovplyvnené jazzom. Tolhurst sa tomuto názoru zasmial, ale zároveň súhlasil s dodatkom, že ide o falošný jazz. Singel sa nahrával za účasti mnohých ľudí v štúdiu, kde vládla nálada v štýle párty a prinieslo to samé prekvapenia, sprevádzané nahrávaním videa inšpirovaného filmom zo študií Disney, "The Aristocats" a malo to veľmi dobrú odozvu od všetkých prítomných. Keď vezmeme do úvahy názor, že nahrávky The Cure sú vlastne denníkom ich života, vyplýva z toho, že sa v Paríži naozaj bavili. Tolhurst si odpije zo Škótskej a súhlasne prikývne.

To nás doviedlo až k albumu "The Top", ktorý sa náhrával po dvojročnej prestávke skupiny. Otvorenosť a úprimnosť "The Lovecats" však pokračuje v temných a tiesnivých skladách akou je napr. "Shake Dog Shake". Aj keď Tolhurst tvrdí, že minulý rok bola skupina šťastnejšia, pri albume "The Top" to vyzerá na 50:50, "viete, boli dni, počas ktorých sme nahrali veci ovplyvnené našimi pocitmi smútku a klastrofóbie, a zasa boli dni plné radosti. Takže vznikla určitá alternatíva, akási stredná cesta. V skutočnosti ide len o akýsi experiment, chceli sme čosi skúsiť a zistiť tak, či ľudia uveria, že sme to my a je to o nás. Som si istý, že sme týmto albumom ľudí trochu zmietli, sme trošku škodoradostní."

"Príde mi zbytočné, aby sa skupina miešala do politiky, keď nemáme šancu zmeniť podstatu sveta. Skúsený umelec môže z časti zmeniť nejaké veci, ale ja nedokážem zmeniť čo i len jediný deň, možno trepem nezmysly, ale v podstate hudba nemá šancu zmeniť politický postoj tohto sveta. Môže zmeniť názory mladých ľudí na určité záležitosti, prípadne ich prinútiť o nich viac premýšľať, ale v samotnej podstate veľa nezmení. My sa snažime meniť veci v osobnej politike, viete, váš vzťah k ostatným." Tento postoj celkom súhlasí so symbolom "človek na opustenom ostrove" a Tolhurst vidí The Cure v úlohe staviteľa mostov medzi jednotlivými ostrovmi. Aj keď sa textovo dotýkajú tém ako napr. obscénnosť vojny v "100 Years" ("Pornography"), snažia sa vyhýbať sloganom a frázam, ktoré by príliš bili do očí. S týmto prístupom mi Jello Biafra môžno nesúhlasil, no Tolhurst sa ohradil, "Len vyjadrujeme hudbou to, čo cítime. Štve ma, keď ľudia rozprávajú o niečom, čomu vôbec nerozumejú."

Tolhurst obrátil reč na prácu v Crassových štúdiách, kde vlastne všetko fungovalo v úplnom protiklade k tomu, aké názory Crass zastával. Na jednej strane obdivoval všetko, čo urobili, no zároveň zistil, že mnoho z tých vecí je príliš jednoduchých a tak trošku naivných. Teda v štýle, toto je čierne, toto biele a medzitým nič. "Možno sme pracovali v oblasti, kde som predpokladal, že sú ľudia viac zainteresovaní do vecí." Aha, možno riskuje s koreňmi Curemánie, ktorú si nemohol nevšimnúť vo vnútri predajne, apelujúc na strednú triedu, ľudia, ku ktorým má najbližšie. Ak túto myšlienku posunieme Tolhurstovi, okamžite ju zavrhne a všetko pripíše novobjavenej popularite a novým fanúšikom, ktorí si jednoducho vypočuli "Let´s Go To Bed" a "The Lovecats". Domnievam sa, že ide aj o kopec slávnych ľudí.

Aká teda čaká The Cure budúcnosť? Pred sebou majú mesačné turné po Severnej Amerike odkiaľ sa vrátia späť do Anglicka na dvojmesačné prázdniny. Turné sa začalo v apríli v Európe a literárne povedané, prejdú s ním celým svetom. Po dvojmesačnej pouze vyrazia do Nemecka, kde by mali začať práce na novom albume, s ktorým je spájané meno Connyho Planka.
Znamená to ešte viac experimentácie? Pokúsia sa ešte viac zmiasť publikum? Opäť premiešajú chod vecí? Do mysle sa tlačí vidina The Cure v germánskom elektronickom štýle. Tolhurst pokrčil plecami, dopil Škótsku a pridal jeden zo svojich šibalských úsmevov. Mačky lásky, či mačky z Cheshire? Dá sa týmto chlapíkom vôbec veriť? Ktovie - možno nájdeme odpoveď v ďalšom vinylovom denníku.

autor: Dean Pelkey
zdroj: Discorder, 11/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi