Hello & GoodBye - Mojo, 3/2005


Pohľad Michaela Dempseyho na jeho pôsobenie v The Cure po 26 rokoch.


Hello - Január 1976
Všetci traja sme sa stretli na strednej škole, Notre Dame, myslim, že Robert s Lolom chodili spolu už na základnú školu. Hoci išlo o katolícku školu, tvrdili že je "alternatívna". Zistil som, že Lol je o rok od Roberta starší. Boli sme každý v inej triede, ale keď sme prešli školu Sv.Wildrifa, boli sme spolu v triede asi tak rok.
Bolo to celkom dobré, po desiatich rokoch u Spevavých mníšok, ale už toho bolo dosť. Každá rádová sestra v Notre Dame mala akustickú gitaru, čo bol bič na každú príležitosť o pokus zmodernizovať nejaký chválospev. Obaja s Robertom sme mali elektrické gitary, čo bolo trochu z iného "kultúrneho" súdku. Vždy na obed nás nahnali do hudobnej miestnosti, bohato vybavenej, s vibrafónom, bubnami a perkusiami, nástrojmi, ktoré zasa nestáli za veľkú pozornosť, a s ktorými sa nedalo nejak zvukovo experimentovať.
Lol býval kúsok odomňa, takže sme spolu strávili kopec času chlastaním. Nejak prirodzene si vybral rolu budeníka, a to aj napriek tomu, že bicie nevlastnil a dokonca nikdy predtým na ne nehral. Nikdy nenastal ten skutočný moment, kedy by sme si povedali, "Tak dajme dokopy kapelu," bolo to jednoducho nevyhnutné. Dosť dlho sme mali trable s nevhodnými spevákmi, kým sa Robert rozhodol, že on nie je o nič horší.
Jeho rodičia postavili k domu prístavbu, kvôli nášmu rastúcemu hluku, kde sme potom mohli pokojne skúšať a zároveň chlastať. Náš najdôležitejší moment prišiel s pozvaním zahrať v klube The Rocket v Crawley. Príšerné miesto, ale dokonale reprezentovalo obraz kultúry mládeže v meste.

GoodBye - Október 1979
V rokoch 1978 až 1979 sme veľmi intenzívne koncertovali a v posledných mesiacoch sme sprevádzali na turné Siouxie & The Banshees. Ich turné sa totiž začalo dosť dramaticky, keďže po druhom koncerte v Aberdeen im zdúchol gitarista a bubeník. Roberta oslovili ohľadne postu gitaristu a po zbytok turné sme pôsobili ako ich predkapela, a niekedy ako hlavná hviezda večera. Donekonečna sme cestovali a oddelene, Robert v klimatizovanom autobuse, ja s Lolom v našom zafajčenom Austin Maxi. Myslel som si, že je to Robertov spôsob, ako sa od The Cure odlúčiť a prejsť k Banshees. Niekoľko krát sme zjazdili A1-tku pri konverzácií o Andy Grayovom gólovom debute proti Evertonu.
Stále viac a viac som sa cítil pri Lolovi a Robertovi namrzený a nezúčastnený. Ale musím uznať, že to tolerovali. Neskôr som zistil, že Robert začal byť zo zvuku The Cure veľmi sklamaný. Chcel aby sme hrali v štýle Joy Division, The Banshees a Wire, kúsok z každého, kto sa vyznačoval temným a veľmi surovým zvukom. Robert chcel toto všetko zakomponovať aj do zvuku The Cure. Upustil od písania melodických piesní a ja som sa od toho inštiktívne dištancoval. The Associates, naši kolegovia z nahrávaceho labelu, u ktorých som už na bassu hral, sa mi zdali vhodnejší pre moje pôsobenie.
Celá ceremónia môjho odchodu zo skupiny prebehla po telefóne - zobudil ma a oznámil mi, že už pokračovať nechce. Prezentoval to viac ako jeho odchod, než môj. Dokonca mi ponúkol, že si môžem ponechať názov, čo dokazovalo, ako veľmi bol z The Cure sklamaný. Nebol som nijak veľmi rozčarovaný, ani naštvatý. Prišlo mi ta tak isto nevyhnutné, ako naše sformovanie.

zdroj: Mojo, 3/2005



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi