Nechcem si namýšľať, že nás ľudia zbožňujú - 10/1980


Interview s Robertom a Lolom pre denník Trouser Press.


Robert Smith nie je bežným frontmanom. Posúďte sami: skupina vystupuje v Hurrah, decentne sa snaží prezentovať samú seba formou hudby, ktorej sa dožaduje nedočkavé publikum. Jeden "týpek" však na plné ústa vykrikuje, že on na pódiu očakával Bruce Springsteena. Väčšina "hviezd" by od jedu hodila po tom protivovi topánku, prípadne by sa pustila do verbálneho protiútoku. Ale nie spevák/gitarista, ktorý sa zdá byť chladnokrvým. Len sa naklonil, natiahol krk a zdvorilo sa chlapíka opýtal, čo povedal! Skutočne zvláštne.

"Snažil sa tú vetu zopakovať, ale vôbec som mu nerozumel," spomína si na udalosť Smith o pár dní neskôr. "Išlo o čistý amerikanizmus. Bol som trochu naštvatý, ale neskôr za nami prišiel a povedal, že zistil, že sme skutočne dobrí."

Problémová poznámka?

"Prešťať 'Portobello Road,' alebo čosi iné." To je Amerikanizmus?

Usadení na dvojposteli v hotelovej izbe v New Yorku, Smith a bubeník Lol Tolhurst už nemôžu pôsobiť rozdielnejšie. Smith s jemným hlasom, odetý v čiernom, pôsobí na svoj vek (20) až príliš kľudne a opatrne; je vlastne, použijúc výraz z filmu "Hard Day´s Night", "veľmi slušný". Na rozdiel od Tolhursta (21), ktorý pripomína Joe Normala s jeho nákazlivým úsmevom a vzhľadom nemá ďalekom k McCartneymu v mladšom vydaní.

The Cure sú súčasťou novej vlny prekvapivých britských skupín, ktoré pretransformovali rock do niečoho fascinujúceho a nekonvenčného. Tam, kde mnohé skupiny hustia svoj zvuk, tam Smith so svojou kompániou postupujú iba veľmi opatrne a radšej ako záplavu zvukov volia len určité "náznaky". V porovnaní s Wire, či Talking Heads, vám už na prvé počutie prídu The Cure úplne prirodzení; po druhom počutí si povšimnete Smithové morózne naliehavé vokály a dôvtip, a zdržanlivé použitie gitary naznačuje trúfalosť a originalitu skupiny. Nie každému The Cure zachutia, ale ľuďom, ktorým sa práve takýto druh vecí páči ich považujú za niečo skutočne originálne.

Neapelujú a ničím sa nesnažia nasilu upútať davy. Tolhurst ich anglické publikum opisuje ako "mix". "Tí ľudia za nimi nešalejú. Nemáme žiadne naše klony." Skupina sa veľmi nevyjadrovala ohľadne hudobnej polohy, do ktorej ju tlačili americké média označujúc ich za "anti-imidžovú" záležitosť, k čomu ich vlastne "donútil" utrápený vzhľad Smitha a Tolhursta. "Keď sme začínali," zaspomínal Tolhurst, "ľudia nás nevedeli nikam zaradiť. Povedali si, 'Nemáte žiaden imidž, tak vám dáme označenie: no-image'. Je to trochu patetické. Nemali sme pocit, že sa treba príliš snažiť, aby sme sa dostali ďalej a na nič sme sa nehrali."

"Nechceli sme vyzerať ako rock'n'rollové hviezdy," dodáva Smith. "To je už prežité a otupuje to." Zatiaľ čo pripúšťa, že nie je "nič nové" v tom, že odmieta to, čo nazýva "mytológia rock´n´rollových hviezd", zdôrazňuje, že úloha toho všetkého je asi taká, "že v hudobnom biznise ste síce akceptovaný, ale skôr ako si to stihnete uvedomiť, tak vás úplne vycicajú. Aby ste boli voči tomu odolný, musíte si to mať stále napamäti."

Čím by teda mohli The Cure nahradiť tú zvyčajnú heroickosť? Smith nemá pocit, že by niečo potreboval. "Nechcem si namýšľať, že nás ľudia zbožňujú, sú ohromení každým našim slovom a chcú vyzerať tak ako my. Celá idea novej vlny a punku je založená práve na odmietaní týchto záležitostí, každý si totiž formuje svoj vlastný vkus, hudbu a názory. Je koniec myšlienkam, kedy vám niekto povie, 'Urobme to ako The Clash.' Je to fakt blbosť. Netvrdím, že ak bude chcieť skupina zapózovať, bude to niečo zlé, nebude to len nič nové."

"Nik z nás nie je prirodzeným hudobníkom, teda možno okrem nášho bassáka Simona Gallupa. Necítim sa na pódiu prirodzene - nerád rozprávam do mikrofónu. Nikdy som nebol pokušení 'vyšívať' na gitare, pretože by som tým niečo prepásol! Nikdy som si to nenacvičoval pred zrkadlom."

Počas krátkej histórie The Cure, sa zo Smitha a Tolhursta stali rafinovaní pozorovatelia trendovo posadnutej britskej popovej scény. Smith rád spomína skupiny Siouxie And The Banshees a Public Image, ktoré obdivuje za to, že robia veci trochu iným spôsobom; polemizuje nad tým, že súčasná obroda scény je vlastne uskutočnený plán nahrávacích spoločností podsúvaním podobných kapiel na trh, ktoré nedokážu predať pod hlavičkou 'power pop'. "The Specials," dodáva Smith, "sa stali nedobrovoľnými väzňami 'absolútne nekontrolovateľnej' 2 tónovej mánie, kedy zrazu všetci chceli s radosťou hrať ska." Všetko toto môže robiť Smithov zvuk trošku farizejským, či tvrdohlavým, ale to skutočne nie je tento prípad; len trochu špekuluje a viac sa na tom baví, ako s tým nesúhlasí.

Možno trochu naivne, Smith neberie do úvahy žiadnu pravdepodobnosť Pyrhovho úspechu, ktorý by mal postihnúť Cure. "Ako by nám to ľudia mohli urobiť? Nemáme nič 'na predaj'. Všetci máme odlišné účesy."

"Keď sme vyrazili na turné po Anglicku, ľudia na koncerty nechodili s očakávaním konkrétneho štýlu hudby. Až do chvíle, pokiaľ nezaznie ďalšia nahrávka, sa ju snažia v mysli uhádnuť, ktorá to bude. Ak by sa z "Boys Don´t Cry" stal veľký hit, tak by som tú skladbu znenávidel, nakoľko ľudia by od nás očakávali skladby presne takého typu, a to by nás odpísalo." Na koncertoch v rodnej vlasti prestala skupina hrať skladbu "Killing An Arab", ich prvý singel (inšpirovaný Camusovým 'Cudzincom'), pretože im začal spôsobovať problémy.

Ľutuje dnes Smith, že vôbec "Araba" skomponoval? "Nie, pretože to dobré, čo z tejto skladby vychádza prevyšuje to zlé. Napriek tomu, že sa z nej vôbec nestal hit, veľmi rýchlo sme upútali pozornosť verejnosti."

Oni samotní sú dôkazom, ako sa dá v pohode dosiahnúť všetko to, čo majú teraz. The Cure začali v roku 1976, ako bezstarostná päťka, v Crawley, malom mestečku situovanom 30 míl južne od Londýna; z počiatku bez výrazných ambícií, hrajúc po lokálnych puboch hity Bowieho a The Rolling Stones. Veľmi skoro však Smitha, Tolhursta a bassáka Dempseyho opustili pôvodný spevák a druhý gitarista. Ich demo snímky sa dostali do rúk Chrisovi Parrymu, ktorý v tom čase rozbiehal Fiction Records, pod hlavičkou ktorých vydali začiatkom roka 1979 spomínaný singel "Killing An Arab". Nasledoval album "Three Imaginary Boys", ktorého upravená verzia, obohatená o skladby "Jumping Someone Else´s Train" a "Boys Don´t Cry" vyšla v Spojených štátoch s názvom zhodným s druhou skladbou ("Boys Don´t Cry"). Neskôr sa v skupine vymenil post bassgitaristu, na ktorom Dempseyho vystriedal Gallup a privzali k sebe klávesáka Mattheu Hartleya. Minulú jeseň odohral Smith niekoľko koncertov s The Banshees, ale len preto, že prišli o gitaristu; jeho srdce patrilo aj tak The Cure.

Mnoho skupín začne svojím druhým albumom stagnovať, ale práve ten sa stal pre The Cure zlomovým. Tak ako album "Seventeen Seconds", tak aj jeho singel "A Forest", sa tešili úspechom v rebríčkoch. Pre Smitha, ktorý trval na tom, že chce mať všetko pod kontrolov, bolo najdôležitejšie, že si vydobil úlohu spoluproducenta. "Bolo to skvelé," dodá s jemným úsmevom. "Produkcia je jednoduchá záležitosť." Zvuk albumu charakterizuje ako "viac náladový, ale nenásilný", než ten predošlý. Skupina s druhým albumom evidentne zjemnela, no bez straty svojej údernej sily a naplno ukázala svoju suverénnosť. V menej šikovných rukách by sa z takéhoto druhu hudby vyklula monotónna záležitosť, nudné umenie a neznesiteľné šialenstvo; lenže v podaní The Cure ide o jednoducho vzrušujúci zážitok.

"Ľudia robia medzi experimentálnou a akceptovateľnou hudbou veľkú deliacu čiaru. Nechápem, prečo ich nedokážu skombinovať," hovorí Smith. A to je presne to, čo The Cure robia.

A tu je recenzia singla "A Forest", ktorú napísal Jim Green pre vydanie Trouser Press.

The Cure: A Forest / Another Journey By Train -- (UK) Fiction FICS10. Síce singel britskými rebríčkami iba preletel, ale ide o excelentnú ukážku pôvodnej tvorby (a mal jasný nábeh sa sa hitovým singlom). Obe strany singla sú podfarbené príjemným gitarovým zvukom, a využívajú elegantné slučky integrované v "Jumping Someone Else´s Train". "A Forest" sa síce vyznačuje skromnými vokálovými partami, ale samotnej skladbe, bez integrácie k ostatnému albumu, to vôbec neškodí.

autor: Jon Young
zdroj: Trouser Press, 07/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi