Robert Smith: Chlapci stále plačú


11.októbra 1998 sa The Cure objavili na neohlásenom koncerte v londýnskom Fórume, spolu s americkými Hole. Tesne po tomto koncerte sa s Robertom porozprával reportér magazínu Spin Online.


Vaša dnešná šou (11/10/1998, Londýn) bola na hony vzdialená od notoricky cynického náreku nereagujúceho publika Londýna, o akom som počul. Publikum šalelo počas celého hlavného setu.
Boli sme fakt veľmi nervózni, hoci normálne nikdy nervózny nebývam. Nemali sme potuchy, ako budú ľudia reagovať, pretože nevedeli, že vystúpime. Pozreli si koncert Hole, čo bol fakt skvelý koncert, a čakali s otázkou, kto bude ďalšia skupina. Normálne ľudia vedia, že vystúpime, takže sú na našej strane od prvej chvíle. Keď sme nastupovali na pódiu a zaznela tá ohromná reakcia, úplne ma to šokolovalo, znelo to, akoby tam bolo publikum The Cure. Ľudia z prvých piatich radov poznali všetky naše skladby a spievali ich s nami.

Akoby si zabudol, čo znamenajú The Cure pre mnohých ľudí.
Nie sme veľmi pokrokoví a dokonca sme roky takými vôbec neboli, ale stále máme veľmi silné jadro fanúšikov, ktoré je nám verné. Medzi nimi je mnoho "detí", ktoré počúvajú mladé skupiny, ktoré sa na nás odvolávajú. Takže sa na nás prídu pozrieť, o čom vlastne sme a my sa im predvedieme. Síce je to trošku inak, pretože nemôžete tušiť, či nepríde tisíc ľudí v drevorubačských tričkách, ktorí sa spýtajú "Kto sú títo ľudia"? Takéto zmýšlanie vám pomôže počúvať Hole. Nemal som povolené zísť dole a pozrieť sa na nich, pretože by ma mohol niekto vidieť, ale mali dobrú odozvu. Počúval som ich na schodoch. Oni sa však snažia získať pozornosť publika americkej alternatívnej scény.

Ako sa ti to páčilo, byť na jednej akcií s Hole?
Mal som z toho dobrý pocit. Bowie hral s Chemical Brothers a celkom im to šlo, pretože to nikto nečakal - normálne by sa to stať nemohlo. Garbage hrali s Red Hot Chilli Peppers a tiež to nebolo zlé, možno aj preto, že Garbage by im nikdy predkapelu nerobili. S nami hrali Hole - je medzi nami určitá podobnosť, hoci nie hudobná, ale ich prístup k veci a zázemie, z ktorého vzišli má s nami určitú spojitosť. Ale je tu jedna vec, ktorá sa mi na nich páči: neviem, či sa im vôbec niečo páči na nás. Je to tak lepšie, ako dať dokopy dve skupiny, ktoré normálne majú čosi spoločné. Celá pointa je v tom, že sa na jednom mieste stretnú ľudia očakávajúci prekvapenie, z ktorých jedni preferujú Hole, ďalší The Cure a tí ostaní si želali niečo úplne iné. Ale medzi nimi sa nájdu takí, ktorí nikdy koncert The Cure nevideli, vrátia sa domov a pomyslia si: "Tá skupina sa mi páči." Takých ľudí v publiku hravo nájdete. Zlomí sa to v nich v jedinom momente, taká "Just Like Heaven" to dokáže. Vidíte ľudom v tvári tú myšlienku, "Páči sa mi tá skladba."

Áno, prečo ma tá skladba rozplače vždy keď ju počujem?
Je to jedna z tých skladieb, ktorým sme radi, že ich máme. Touto skladbou, ako aj tými ostatnými, vždy vyprovokujeme emocionálnu odozvu publika. "Just Like Heaven" hráme vždy. Naserie to, keď hráte koncert a nezahráte skladby, ktoré chce publikum počuť. Ale dnes večer sme zahrali kopec skladieb, s ktorými mohli byť Cure fans spokojní.

Ako to, že ste prestali hrať "The LoveCats"?
Skupina ju hrať nechce. Opýtali ste sa to aj ich?

Áno, povedali, že ju už nehrali roky.
To áno, a je to príšerná škoda. Nie sú jazzovou skupinou - nemá to rytmus.

Zdá sa, že tvoj hlas má na ľudí väčší dopad ako hlas iných spevákov. Čím myslíš, že to je?
Nemyslím si, že je to len mojim hlasom, je to aj mnohými inými vecami. Nie, že by som si o sebe veľa myslel, ale mám pocit, že dnes spievam lepšie ako kedysi, kedy som zvykol spievať s pohŕdavým vzťahom k publiku, nie preto, že by som sa snažil byť tajomný, ale kedysi som sa skutočne veľmi hanbil spievať pred publikom. Úprimne, tých prvých päť či šesť rokov bolo pre mňa spievanie pred davom skutočne veľmi veľkým utrpením. No, a kdesi v polovici cesty som si našiel svoju vlastnú tvár, teraz mám za sebou už aj fázu popovej hviezdy. Hlavne počas prídavkov som sa cítil veľmi nepohodlne, ale to som už býval dosť dobre naliaty, čo ma zasa tešilo. Nové veci, ktoré teraz hráme sú už tvrdšie.

Tie nové veci pochádzajú z nahrávania, ktoré práve prebieha v Bath, v Anglicku?
Prvú polovicu nahrávania máme za sebou, teraz sa presúvame do Írska, aby sme všetko dokončili.

Bude mať nový album čosi spoločné s "Wild Mood Swings"?
Myslím, že to bude úplne iné, a pre každého člena skupiny úplne odlišný album. "Wild Mood Swings" bola záležitosť celej skupiny. S týmto albumom sa vraciam späť a som na ňom trochu diktátorom, pretože presne viem, aký chcem aby album bol. Na predošlom albume sme veľa diskutovali, každý naň niečím prispel, teraz to tak nie je. Chcem aby mal svoj charakteristický zvuk. A chcem aby to bol krátky album - 45 minút plných tvrdých záležitostí.

Čo ťa na tomto albume teší najviac?
Skladba s názvom "Fall". Najlepšia vec, akú som kedy urobil. Má asi 11 minút a je úžasná. Je to absolútne tvrdá záležitosť, má v sebe všetko, na čom som doteraz robil. Ak by mal existovať nejaký song od The Cure, ktorý by nás vždy pripomenul, bola by to práve táto nová skladba "Fall". Obsahuje všetky moje pocity, ktoré som kedy tejto skupine dal. Je akýmsi zrkadlom, príbehom môjho života v The Cure, je veľmi silná. Začiná pomaly, ale koniec je ohromujúci. Je to pre mňa najviac uspokojujúca vec, akú som za posledné roky urobil.

Priblíž nám nahrávanie v Bath, je to predsa také úžasné miesto.
Je tam fantasticky. Pochádza odtiaľ velmi veľa ľudí. Ste tam v skutočnom svete. Dokonalé miesto pre rozvíjanie sa - môžete si hocikde vyraziť a o hocičom sa porozprávať s kýmkoľvek.

Myslím, že aj prostredie je tam prekrásne...
Drogy sú asi lepšie :))). Inak je to jedno z tých anglických miest, viete, predtým nič moc, ale teraz sa tam už dá kde zájsť. A je tam toho fakt dosť na pozeranie. Keď tam zájdete, veľmi rýchlo tam zapadnete. Takým uplne skvelým mestom je Brighton, ale jedna strávená noc v tomto meste úplne stačí, pretože sa tam žije naplno.

Boli ste na tom niekedy už tak biedne, že ste sa stali súčasťou Heavenly Jubox scény?
Tak tomuto sa vyhýbam. V kluboch sa už dnes necítim tak v pohode, pretože ľudia ma príliš poznajú a nie je to veľmi príjemné, a zasa neznášam miestnosti pre VIP - tie totiž úplne ničia zmysel chodia do klubu. Takže v mestách ako Bath, či Bristol, dole na západnom pobreží, môžete vyraziť kamkoľvek a robiť čokoľvek, pretože každý vás ma na háku, a to je úplne iný pocit, vážne.

Keď sme na turné, kdekoľvek na svete, tak sme pod neustálym dohľadom, chodíme len do VIP priestorov, a nie je to nič príjemné, hlavne keď sa pokúšate byť kreatívnym, čosi sa snažíte robiť a odvšadiaľ počúvate, "Och, pozrite, to je on!". Vtedy je lepšie niekam sa vypadnúť prejsť a staviť sa na pohárik. Keď nahrávame, chodime radšej do krčiem ako do skutočne veľkých klubov. Patrí to ku kultúre, že skupina sa vždy stretáva s ľuďmi, ktorých absolútne nezaujíma, kto ste, a také stretnutia vám dajú omnoho viac. Neviem, v tomto sa mi zdajú pohodovejší klasickí Američania. Ale, ak trávite 18 hodín denne v štúdiu, ani necítite potrebu vypadnúť do nejakého klubu, pretože máte klub vytvorený v štúdiu.

Fajn, takže vďaka za venovaný čas a dnešný skvelý koncert.
No, mojim synovcom sa páčil, čo je dobré znamenie, pretože oni už videli mnoho našich koncertov a majú pocit, že skupina má z nových zmien naozaj radosť. Mnoho koncertov The Cure si uchovávam v spomienkach na dlhý čas.

zdroj: Spin Online, 11/1998



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi