... a zrazu som začal plakať


V časoch vydania kompilácie "Galore" vyhlasoval Robert o sebe samé neuveriteľné veci...


Vymaľovaný povýšenec a existencionalista z Crawley, Robert Smith, sa vrátil ku svojim múzam, ktoré sa dajú prirovnať k hračkám, najväčším hitom a láske. Sarah Bailey dosiahla v tejto hre prvú úroveň.

Novinkou je, že s Robertom Smithom sa môžete pobaviť vo veselej nálade, čo trochu nekorešponduje s víziou gothickej hrôzostrašnosti; krvavá dráma kráľovnej, ktorá sa tvári, akoby sa viezla na elektrickom autíčku, v nevyhnutnom sprievode vyblednutých francúzskych tínedžerov, ktorým sa tak naskytá možnosť hodiť sa priamo pod kolesá, a to kdekoľvek....

Napokon sa dovalí taxík. Vybehne z neho veľký, nesmelo vyzerajúci chlapík s marhuľovým rúžom a oznámi, že sa do postele dostal až o šiestej nadránom, s peknou opicou v hlave a sám seba si predstavuje vo virtuálnom lietadle, ktorým oblietava prezentácie nového kompilačného albumu The Cure a nutne do seba potrebuje kopnúť pintu piva.

S úľavou si vydýchnete. "Rok za rokom som šťastnejší, čo je úplne divné. Kedysi som si myslel, že v tejto fáze života budem v strašných depresiách," zauvažuje medzi dúškami piva. Je zamilovaný do svojej manželky Mary. "Nie je to také šialené na štýl Disneylandu, ale také pokojné a povzbudivé. Sme spolu 20 rokov, dlhšie ako je spolu naša skupina." Červenajúc sa zahľadí na dno svojho pohára. "Bože, som taký staromódny."

Kopne do seba nejaký rum a konečne vyrazí z pubu a namieri si to do Pepsi Trocadero Funland na Piccadilly Circus. Smith považuje všetky športové hry za blbosť. "Ale nebolo tomu tak do chvíle, keď som si v polovici našej kariéry neuvedomil, že nie sme na dostihovej dráhe, ale na dvojsmernej ceste. Ale bol som inak dosť športovo založený, aj keď sa tomu dá ťažko veriť. Myslím, že keď sa o pár rokov rozhodnem odísť do dôchodku, že by som sa mohol k športu zasa vrátiť."

Dôchodok? Šport? Ale áno, vyzerá, že o pár rokov by sa tak mohlo stať, pretože Smith má v pláne milléniový koniec The Cure. Dátum: Apríl 1999, v čase jeho 40-tych narodenín. Hej, tak o čom to do čerta je? Tento aktuálny album - Galore - The Singles 1987 - 1997 - nám iba pripomína, že takmer 20 rokov bol iba roztomilým popovým panáčikom.

V budúcnosti by sa rád uplatnil vo filmovej muzike. "Chcem robiť niečo, kde by moja osoba nebola tak veľmi prepieraná a nemusel by som odpovedať blbé otázky typu, aký gel na vlasy som použil."

Ale dočkáme sa ešte dvoch albumov. "Predtým, ako odídeme z nášho súčasného labelu, chceme vydať album najväčších hitov, aby som zaň potom už nemusel bojovať."

Tak kedy si "Pán Šťastný" naposledy poplakal? "Tri noci dozadu. Pozeral som sa mojím teleskopom na hviezdy. Počúval som prvé dva albumy Thin Lizzy a zrazu som začal plakať, ale skôr od šťastia. Čo je nakoniec dôkazom toho, že mám stále rád tie isté veci. V určitom smere som sa síce dramaticky zmenil, no na druhej strane som v mnohom zostal taký istý, ako keď som mal 15 a bol som citovo zaostalý."

zdroj: Q magazine, 1997
autor: Sarah Bailey



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi