Rozhovor s Lolom – 06/1984 – I.


Po skončení európskej časti The Top Tour poskytol Lol Tolhurst rozhovor britskému magazínu Underground. Nechýbalo nadšenie a smelé plány do budúcna.


Čo sa v skutočnosti udialo s Hansou?
Nefungovalo nám to spolu a tak sme ich po ôsmych mesiacoch požiadali o vypovedanie zmluvy. Následne sme rozposlali asi 20 pások do rôznych nahrávacích spoločností, vrátane Polydoru, kde bol v tom čase šéfom A&R oddelenia Chris Parry, no už u nich podal výpoveď a zakladal vlastné vydavateľstvo. Pozdával sa nám, rovnako ako aj štúdiové vybavenie, ktorým disponoval. Jeho vydavateľstvo Fiction však nemalo na svojom konte jedinú nahrávku a tak sme vydali náš debutový singel najskôr cez vydavateľstvo Small Wonder a až neskôr cez Fiction. Ale s Fiction sme prakticky od začiatku.

Aký to bol pocit, keď Vám vyšiel debutový singel a zrazu Vás v médiách prezentovali ako "objav mesiaca"?
Bolo to zvláštne, pretože my sme nepochádzali z Londýna. Žili sme 25 míľ ďalej, v Crawley a všetko v našich začiatkoch bolo o naivite z našej strany. Síce sme si uvedomovali, čo sa okolo nás dialo, ale v skutočnosti sme tým ovplyvňovaní neboli, jednoducho sme si len povedali, dobre, tak sa nám podarilo dostať do novín so "singlom týždňa", ale nebažili sme tak zúfalo po tom, ako množstvo ľudí, ktorí v tej dobe žili v Londýne. Takže, to, čo vlastne hralo v tom čase proti nám, bola naša naivita. Nám vôbec nedošlo, čo sme vlastne dosiahli.

Prečo je album "Three Imaginary Boys" tak štýlovo rôznorodý?
Najviac asi preto, že my sme začali hrať už dva roky pred jeho vydaním a tak sme vlastne dali dohromady 40 skladieb. No a keď prišlo na nahrávanie albumu, tak sme museli prebrať jednu po druhej, vybrať tie, ktoré sa nám páčili najviac a hlavne, pretože to bol náš vôbec prvý album, tak sme vlastne ani neočakávali, že by sme niekedy nahrali ďalší.

Vy ste teda vôbec neuvažovali dlhodobo?
Nie, jednoducho sme si povedali, že zaradíme na album čo najviac štýlovo rôznorodých skladieb, aby sme ľuďom ukázali, čo všetko vieme, takže preto to pripomína akúsi zmesku skladieb.

Prečo Michael Dempsey z kapely odišiel?
Hlavne pre moje a Robertove nápady, ktoré položili základy albumu "17 Seconds". Tieto sme Michaelovi prehrali, požiadali ho o jeho nápady, no jemu sa to vtedy nepozdávalo a mal pocit, že práve o to nám išlo. Tak nám dal zbohom. No a potom sme sa rozhodli, že ak už zmena, tak budeme potrebovať dvoch ďalších ľudí, jedného bassáka a potom niekoho, kto by tomu dodal trochu farby. Nemuseli to byť nutne klávesy. Kľudne to mohol byť hocaký iný nástroj, ktorý by k celkovému zvuku pridal niečo navyše a práve preto sme prizvali Mathieua.

Takže základy albumu "17 Seconds" boli položené ešte predtým, než sa k nám ostatní pripojili a radikálne pozmenili zvuk kapely.
Áno, ale prizvali sme ich k nám aj preto, že sme ich už nejaký čas poznali a javili sa ako vhodní kandidáti. Jednoducho sme si povedali, že ak už zmena, tak poriadna, inak to nebude mať žiaden zmysel a kľudne môžeme pokračovať vykročeným smerom. Takže sme tých dvoch vzali do kapely a mám dojem, že výsledná podoba albumu je odlišná od pôvodného zámeru, ale samozrejme, pôvodná téma zostala zachovaná.

"Seventeen Seconds" je citeľne produkovaný a kontrolovaný album.
A pritom nahrávanie zabralo len asi 11 dní. Vtedy sme spolupracovali s Mikem Hedgesom a bol to vôbec prvý album pri ktorom naňho nik nedohliadal, nám sa s ním spolupracovalo výborne a tak sme sa rozhodli prísť s úplne novým zvukom. Takisto množstvo nápadov a textúr je výsledkom našej spolupráce , čo bolo trochu nezvyčajné v tej dobe, nakoľko množstvo ľudí nám tvrdilo, že to s ním jednoducho nebude fungovať. Dnes, keď sa na to pozriem spätne, mám pocit, že množstvo ľudí ten zvuk od nás okopírovalo. Osobne mi to nevadí, dokonca mi to až lichotí! :) Pri nahrávaní sme si užili kopec zábavy, dokonca sme si užívali vzájomnú spoločnosť. Začali sme samotné štúdio využívať ako nástroj. Na albume nájdete len veľmi málo nákladných zvykových efektov, ale množstvo zvukov má svoj pôvod v páskových slučkách a pokusoch o vytvorenie len určitej atmosféry.

"Faith" je pre zmenu značne bezútešný album.
A to je dosť zvláštne, pretože to mal byť pôvodne tak trochu srdečný album, no v období jeho vzniku sa nám udialo zopár nepríjemných vecí, ktoré albumy poznačili a jeho nálada sa radikálne zmenila. Zopár našich známych sa pobralo na onen svet a tým sa veci začali meniť. Tempo skladieb sa spomalilo a dokonca sa naň dve skladby vôbec nedostali, pretože mali veľmi blízko ku skladbám ako "Bird Mad Girl" z albumu "The Top". Jednoducho boli príliš optimistické a popové na to, aby v tom období zapasovali na tento album.

S albumom "Pornography" akooby ste šli vo všetkom absolútne na doraz.
Áno, aj jeho nahrávanie bolo takpovediac nepríčetné. Bolo to po prvýkrát, čo sme spolupracovali s Philom Thornallym a aj my sami sme chceli nahrať niečo pomätené. Takže sme boli po celý čas zavretí v štúdiu a bolo to viacmenej šialené.

Aké boli Vaše očakávania ohľadne prijatia albumu "Pornography" tesne pred jeho vydaním?
Nemyslím si, že by nás také niečo, v tom čase, zaujímalo. Myslím, že sme ten album jednoducho potrebovali vydať, pretože to napätie a pnutie v nás doslova vrelo, napätie bolo cítiť medzi fanúšikmi a kapelou, rovnako v okolí kapely. Potrebovali sme jednoducho vydať surový album a následné turné bol prostriedok, ako to zo seba všetko dostať. Bola to všetko otázka nárastu vecí, kam až sa to všetko dostalo, viete, medzi Simonom a nami, a to ovplyvnilo množstvo ľudí, ktorí s nami spolupracovali; mali sme k dispozícii (do tej doby) najväčší štáb a pódiové vybavenie a ku koncu turné to nabralo šialené obrátky.

Takže ste sa rozpadli ešte pred ukončením turné?
Dalo by sa to tak povedať, ale všetko to vybuchlo počas jediného večera, po ktorom sa Robert zbalil, odletel domov, Simon ho nasledoval a ja som smeroval do Švajčiarska. Všetci sa však vrátili, nejaké termíny su zrušili a pokračovali sme. Mysleli sme si, že to bude v pohode, ale v skutočnosti to tak nebolo. Ono, v podstate to bolo celé medzi nami a Simonom. Dostalo sa to do bodu, dnes by s tým isto súhlasil, ale vtedy rozhodne nie, kedy sme sa stali vlastne paródiou samých seba. Nebolo to o tom, že by sme robili veci zo zotrvačnosti, jednoducho sa nám všetko vymklo spod kontroly a išlo to zlým smerom.

Povedal by som negatívnym smerom.
Súhlasím. Všetko to bolo príliš negatívne a spomínam si na jednu noc, kedy som mal so Simonom skutočne dlhý rozhovor o tom všetkom. Povedal som mu, že mi prišlo správne, že sa zbalil a šiel si po svojom a že ja s Robertom sme takisto šli vlastnou cestou. Ak by sa tak nestalo, tak by sme sa prepadli do špirály a všetko by nadobro skončilo. Vtedy s tým nesúhlasil, ale dnes je v tomto smere už nad vecou.



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi