Po terapií … The Cure – 10/1984


Steve Sutherland, reportér austrálskeho magazínu RAM, sa vybral za The Cure do talianského Milána, kde sa zastavili v rámci ich európskeho turné.


Robert Smith sa ponúkol, že mi sám niečo napíše ... alebo aspoň pár slov. Ale keď si lahol na posteľ a vzal do rúk pero a papier, tak jediné, na čo si dokázal spomenúť, boli slony.

Počas toho, ako sa The Cure motali okolo recepcie milánskeho Lloyd Hotela, snažiac si zarezervovať ubytovanie, všimol som si Smithov vražedný pohľad na novinárov, ktorí opodiaľ čakali na dohodnuté rozhovory. Vliezol do neďalekej telefónej búdky a niečo tam načmáral do telefónneho zoznamu. Keď sa nakoniec odobral do svojej izby, aby si na chvíľu odpočinul, zašiel som do spomenutej búdky a snažil sa nájsť to, čo tam zanechal. Bolo tam napísané ... "URGENTNÉ. POMÓC. UNÁŠAJÚ MA."

Smith nikdy nebažil po poskytovaní rozhovorov. Spravidla sa vtedy ocitne pod drobnohľadom, rázne to označuje ako "falošná situácia", kedy je v defenzíve a zachováva si práva neskúmať jeho vlastné motívy.
"Neviem, odkiaľ sa to vzalo, jednoducho to tu je," vysvetľuje a rukami si podoprie hlavu.
Viac už rozobral na tlačovej konferencií, odkiaľ sa až zúfalo snažil uniknúť. Na otázku ohľadne inšpirácie ku skladbe "The LoveCats" odpovedal doslova podráždene.

"Na tú otázku je nemožné odpovedať. Ako sa zrodí nápad na nejakú skladbu? To predsa nikdy neviete. Nedokážete analyzovať, prípadne vypátrať to, odkiaľ tie myšlienky prichádzajú, sú tu predsa stále. Nikdy si na to nespomeniete - niekto Vám niečo povie a zrazu sa celá vec stane skutočnou. Neexistuje konkrétny časový bod, v ktorom sa zrodí skladba ... v prípade The Cure už vôbec."

Smith sa odmieta komukoľvek zodpovedať za svoje činy a budí dojem, že si to štádium kultivovaného zmätku, ktorý mu znemožňuje zodpovedať sa aj sám sebe, doslova užíva. Kľudne to možno chápať ako jeho únik od zodpovednosti.
"Dôvod, prečo som sa pridal k The Banshees, resp. jeden z dôvodov, bol práve ten, že som nechcel byť neustále v centre pozornosti, byť neustále tým spevákom z kapely. Vždy som sa vedel, že ak si budem musieť vybrať, budú to The Cure, pretože som vždy chcel spievať moje piesne."

Tým, že sa stal členom The Banshees sa oslobodil od toho, čím sa stali The Cure. Získal čas prehodnotiť veci, no pritom zostal hudobne aktívny. Postupne vďaka singlom ako "The Walk" a "The Lovecats", ktoré Smith svojho času považoval za zábavné jednorázové záležitosti, znovuobjavil svoje nadšenie a chuť hrať a začalo ho zaujímať, čo z toho nakoniec vznikne. V skutočnosti však doslova demontoval The Cure, nielen vo svojich predstavách.

Smith mohol stratiť nadhľad, no nikdy nestratil srdce; a pre mlčanlivého snílka, za akého ho pokladajú, je asi lepšie tlmiť svoje emócie o The Banshees pochmúrnym pragmatizmom. Stále je ich najväčším fanúšikom (vlastní všetky ich albumy, ktoré si poctivo kúpil a nikdy neakceptoval ich nahrávku v podobe daru) a či už od nich odišiel dobrovoľne alebo bol k tomu prinútený, no je evidentné, že celá záležitosť bola obojstranne prospešná. The Banshees získali spriaznenú dušu s ohromnou predstavivosťou a Smith dočasne unikol a prešiel terapiou, ktorá, ako priznal, zachránila The Cure.

"Písanie albumu "The Top" bolo ako opätovný začiatok, ako písanie albumu "Three Imaginary Boys". Skomponoval som množstvo vecí, ako aj množstvo nezmyslov, a od toho sa odrazil. Bolo toho toľko, že som sa mohol vybrať ktorýmkoľvek smerom. Pristihol som sa pri tom, ako sa venujem všemožným veciam, na ktoré som, napr. pri nahrávaní albumu "Pornography", nemohol ani pomyslieť. Napr. takú "Dressing Up" som len jednoducho naspieval, nesnažil som sa do nej vcítiť. Jednoducho som sa snažil dostať do konkrétnej, odosobnenej pozície. V štúdiu som to naspieval na prvý pokus, takže je to pekne hnusná záležitosť pokiaľ ide o live prezentáciu."

Samotné nahrávanie albumu "The Top" však bolo zábavné, keďže svojim rozmarom povolil uzdu. "Skutočne neviem, čo po tomto všetkom bude nasledovať; nemám ani poňatia, ako sa ďalej budú vyvíjať The Cure. Viem si predstaviť, že sa "The Top" ľuďom páčiť nemusí, čo však nechápem je, ako si ľudia môžu myslieť, že mám pocit, že píšem texty ako Dylan Thomas a komponujem ako Chopin. Absolútne si to nemyslím a nikdy som si ani nemyslel, že by som raz toho bol schopný. Ale ako cieľ je to dobrá motivácia, no to je tak všetko - cieľ."

Je až ironické, ako bol Smith dlho obviňovaný, že je neschopný kráčať s dobou a dnes sa mu zasa vyčíta, že sa dal do pohybu.
"Dostávam množstvo listov od ľudí, fanúšikov The Cure, kde sa pýtajú, "Ako si nám toto mohol urobiť? Ako si nás mohol takto zarmútiť?" Nechápem tomu. Ak sa im nepáči "The Top", to predsa nemusia hneď zavrhovať ostatné veci, nie? Stále sú tu pre nich, nikam sa nevytratili."

"Ľudia zostávajú v myšlienkach spútaní s konkrétnymi vecami. Ak sa zamerali na The Cure v našich začiatkoch, tak o nás uvažujú ako o popovej kapele hrajúcej cukríkový popo, ktorý bol ešte aj atmosférický a teraz sme začali robiť zasa niečo iné. V závislosti od toho, na ktorý bod našej kariéry sa zameriate, tak potom hodnotíte to, čo nám ide asi najlepšie a všetko ostatné už také dobré nie je. Každý to má zafixované inak, ale ľudia majú tendenciu zabúdať, že všetko je to len odraz nášho vývoja a my by sme boli idioti, ak by sme zostali stáť na mieste a nahrávali stále a stále dookola rovnaké veci. Jednoducho naša produkcia reflektuje na našu zmenu."


Nechtiac tiež poukáže na pochmúrnu pozíciu The Cure ako popových hviezd. Na otázku, či sa na obzore črtá niečo prevratné, ako napr. svojho času punk, ktorý ho inšpiroval, odpovedal: "Ide vždy len o kolekciu trendov, z ktorých jeden strieda druhý. Ak opustíte mainstream, tak sa nemáte šancu zmeniť. Prípadne, ak sa do mainstreamového prúdu nezaradíte, tak tú medzeru zaplní niekto iný, pretože ľudia budú mať vždy záujem dosiahnúť slávu, než len byť umelcom. Tak to bude vždy. Boli by ste radšej bohatým, či chudobným umelcom? Ak si poviete, "Radšej budem chudobným umelcom, ale hlavne pravdivým," tak sa nájde niekto, kto sa tomu z chuti zasmeje a odpochoduje so všetkými tými peniazmi. Vždy tu bude skupina ľudí mimo systému a druhá skupina, ktorá bude jeho súčasťou a jediná vec, ktorá by sa podľa mňa mohla zmeniť, je celkový prístup ľudí k tomu, čo robia, ale nemyslím si, že je to veľmi pravdepodobné."

"Vždy tu bude malé percento ľudí, ktorí aj premýšľajú o tom, čo robia a majú pocit, že to robia zo správnych dôvodov ... no vždy tu bude väčšina, ktorá to robí z dôvodov, ktoré sú mi odporné. Či už sa tak dialo v 1960, 70 alebo 80-tych rokov, stále je to o tom istom. Ľudia sa obliekajú rôzne, niekedy nosia široké nohavice, inokedy rovné, ale vždy sú to nohavice."


Takže nie si ovplyvnený úspechom?
"Je nemožné nebyť ním ovplyvnený. A pôsobilo by to naduto predstierať, že to tak nie je, no ak nemáte pocit, že ste prepadli potrebe predať čo najviac nahrávok, tak potom sú tie zarobené peniaze v poriadku."

zdroj: RAM, 26/10/1984, Australia
autor: Steve Sutherland



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi