Zachytené čaro The Cure – 06/2019


S Timom Popem o filme „The Cure: Anniversary 1978 – 2018“ pre austrálsky magazín The Shortlist.


Keď pracujete s The Cure, vraví filmový režisér Tim Pope, naučíte sa nevšímať tie množstvá výstrah v súvislosti s tým, čo bude nasledovať. "Emaily od Roberta zvyknú prichádzať o jednej ráno," povie. "Myslím, že som si práve prezeral mailbox, keď som našiel jednu správu s textom, "nemáš chuť nafilmovať náš koncert, ktorý sa uskutoční o dva týždne?"" Šlo o open-air koncert v Hyde Parku, vypredaný, na ktorom sa zúčastnilo 65 000 ľudí; bol vlastne oslavou 40.výročia fungovania The Cure.

"Myslel som si, že sa toho zúčastním ako hosť," povie Pope. "Vďaka Bohu nie, pretože by som sa len pozeral a určite by som si v duchu vravel, "do riti!". To preto, že som ich naživo videl asi 100x a toto bol v podstate ten najtypickejší koncert The Cure všetkých čias."

Pope začal s Robertom Smithom spolupracovať v roku 1983. V časoch, kedy videoklipy doslova explodovali ako populárna umelecká forma, do ktorej sa vtesnalo doslova všetko, sa Pope stal dvorným režisérom jednej z najmodernejších kapiel post-punkovej éry. Natlačil kapelu do šatníka a nechal ich vo videklipe "Close To Me" zhodiť z útesu, nechal Smitha v jeho úzkostiach dookola poskakovať v klipe "Let´s Go To Bed", prípadne ho nechal tancovať obklopeného preparovanými mačkami v "LoveCats" .. to všetko pre nich Pope urobil a ešte viac.

"Keď sa dnes pozriem na tie ranné klipy The Cure, sú všetky takpovediac nevyspytateľné," povie. "Zvykol som pre nich robiť štyri klipy pre každý album a môžem povedať, že dva sa vždy naozaj vydarili. Jeden bol ako tak dobrý a ten posledný stál úplne za prd." Dnes by ste takto v hudobnom svete fungovať nemohli; Pope má pocit, že v ich formujúcich rokoch prevládala väčšia lojalita.

"Myslím, že pre ich fanúšikom som súčasťou "značky", ak to tak chcete počuť. A myslím, že je to skvelé. Je naozaj skvelé pracovať s nimi ako so starými kamošmi. A mne sa to tak naozaj páči."
Začiatkom tohto roka Smith oznámil, že by s Popem mali spolupracovať na dokumente o histórii kapely, v ktorom by sa objavili doposiaľ nezverejnené zábery z celej ich histórie a niekoľko expluzívnych rozhovorov.
"S Robertom mám zaužívaný jedinečný štýl poskytovania rozhovorov, ktorý je dosť divoký," povie Pope. "The Cure: Anniversary 1978 - 2018", čo samozrejme nie je spomínaný chystaný film, je vlastne úvodom v slede udalostí "a Robert chce byť súčasťou sledu udalostí, tak on jednoducho pracuje."

Jednoducho je to len záznam koncertu, od samého začiatku až po koniec, ktorý zachytáva epickú škálu kapely a jej čudáctvo.
"Pozrite, nakoniec je to len "live" film," povie Pope. "Ale chcel som ho povýšiť na úroveň, kedy by ste mali pocit, že sa pozeráte na film."

Pope, ktorý za svoj život pracoval s ľuďmi ako David Bowie, Iggy Pop, Siouxsie And The Banshees, a s mnohými ďalšími, teda aj s The Cure, má v sebe stále niečo zo starého punkového étosu. Väčšina koncertných filmov sa natáča počas niekoľkých večerov a tie najlepšie momenty z jednotlivých koncertov sa potom pospájajú dohromady. Takúto možnosť však pri jednorázovej akcii nemáte, ale ako Pope povedal, neurobil by to aj tak.

"Také niečo neznášam," povedal. "Myslím, že to treba robiť práve tak, ako sme to urobili my. Páči sa mi pracovať bez záchranných sietí. Takýmto spôsobom máte šancu zachytiť ako nebezpečenstvo, tak aj realitu." Myslí si, že Smith pracuje práve tak isto. "Myslím, že na jeho kapele je zaujímavé práve to, že sú ako nebezpeční, tak aj čudní, istým spôsobom. Nemusíte sa viac mlátiť fľašou do tváre, aby ste riskovali. Je to viac o emotívnej úrovni."

Pope tu bol vlastne vždy kvôli práci, poháňaný svojou láskou k filmu, než rockovou kultúrou; vyhýbal sa alkoholovým večierkom a omamným látkam. Ako nám prízvukoval, nikdy nič z toho neskúsil. Keď sa raz vkradol do kuchyne a počúval debatu Bowiego s Lou Reedom, v nádeji, že sa mu pokúsi pochopiť pozadie albumu "Transformer", nepočul nič dekadentnejšie, než dlhú debatu o drevenných šalátových miskách. Dokonca aj Iggy Pop bol "príšerne milý chlapík. Zvykol som ho navštevovať v jeho apartmáne, v New Yorku a bol fakt skvelý, mal tam taký malý podnos s arašidmi."

Len pred piatimi rokmi sa vydal s The Cure na cestu po Južnej Amerike. A tam ho Smith chránil pred všetkými excesmi. "On vedel, že ja som nikdy ... však viete. Ja som tak trochu filmový typ. Ja všetky tieto rock´n´rollové sračky nemusím."

Na spomenutom turné ho zarazilo, že publikum bolo zložené zo všetkých vekových kategórii: "Starí páprdovia ako ja, niektorí s prefarbenými vlasmi, niektorí takmer bez vlasov, spolu so 16-ročnými tínejdžermi, s tričkami na ktorých bola zobrazená tá ikonická Smithova fotografia zo singla "Boys Don´t Cry". Nikdy by som si nemyslel, že sa raz dožijem okamihu, kedy uvidím 80 000 ľudí v tričkách s tým ikonickým záberom," povedal.

"Takisto som natočil množstvo rozhovorov s fanúšikmi. Všetky tie decká spomínali Boudelairea, citovali Roberta a mňa napadlo, "Teda, teda chlap dosiahol univerzálnosť." Myslím, že veľa jeho skladieb je o pocite outsidera a to je presne ten pocit, s ktorým sa potýkajú pubertiaci."
Skutočnosť, že zakladajúci členovia The Cure dnes majú už nárok na bezplatné cestovanie verejnou dopracou, je nepodstatná.

"Vždy tu bude miesto pre príbehy," povie. "Takže ľudia, ktorí prinesú čokoľvek "chrumkavé", čo zaberie, či už je to Neil Young, alebo to bol Bowie, alebo sú to The Cure, takíto ľudia budú len veľmi zriekda nahradení niečím, či niekým iným. Prídu ľudia, ktorí budú robiť niečo iné, no stále budú mať v ponuke zaujímavý príbeh, ktorý bude rovnako vzrušujúci, ako tie príbehy predtým."

Samozrejme, vzrušujúci gothickým spôsobom: to, čo ho vzrušuje dnes, je bezprostredná perspektíva príchodu nového albumu The Cure. "Robert ho opísal ako temný, doslova najdepresívnejší album kapely," prehlásil radostne. "To znie skutočne sľubne. S 10-minútovými skladbami! To je to, čo potrebujeme: kúsok depresie v tomto svete."

zdroj: Shortlist, Australia, 28/06/2019



thinking of the days that are no more

©2001-22 monghi