Kolísanie s The Cure - 05/1981


Rozhovor s Robertom pre britský magazín Record Mirror, ktorý vznikol v Readingu (26/04/1981), počas Picture Tour k albumu „Faith“.


Reading v daždivom nedeľnom popoludní je asi také chladné a prázdne, ako každé iné anglické mesto. Prázdne ulice, vietor apaticky fúka smerom k novému nákupnému centru stojacemu vedľa Hexagonu. Nie je to žiadna pocta Druidom, ale moderné divadlo s pestrofarebnými plastovými sedadlami, s excelentnou akustikou a hlavne žiadne grafity.

Je 6:30 v nedeľu večer, divadlo je stále prázdne, no neskôr tu budú vystupovať The Cure a pred samotným koncertom bude premietaný ich film "Carnage Visors". Aktuálne prebieha ich zvuková skúška. Robert Smith sa načakane postaví k mikrofónu a vydá zo seba dlhotrvajúci kvílivý zvuk. Zrazu akoby k sebe daždivý Reading a The Cure jednoducho pasovali. Zaslúžia si jeden druhého? Nuž tak, čitateľ, čítaj ...

V šatni si pred koncertom The Cure vychutnávajú kurča tak rýchlo, ako sa len dá. Možno ani nepoznali chuť. Robert Smith, zodpovedný na väčšinu textov kapely, sa jemne usmeje a s mierne rozčúleným hlasom sa ujme slova. Zbytok kapely sa venuje obliekaniu a mejkapu. Začal som teda s otázkou o význame názvu nového albumu, "Faith".

Než sme sa nazdali, a to ani nepadla otázka typu, "ako sa má otec?", sme sa pustili do témy náboženstva a konečna. Ako povedala jedna z postáv v hre Samuela Becketta, "Endgame", "Si jednoducho na Zemi, na to neexistuje liek." Tak poďme na to.

Takže, prečo ten názov? "Aby ste boli skutočne pozitívni a vymanili sa z tej úmyselnej temnoty. Viera je zásadná téma a mali sme pocit, že je potrebné to nejakým spôsobom zvýrazniť." Pri zmienkach o pochybnostiach a verie, ako aj debate o svätej hodine a pokání, nemusíte byť detektív, aby ste zaznamenali náboženskú tému alebo aspoň použili nejaký náboženský jazyk. "Je to o náboženstve v abstraktnom zmysle, nie o formálnom usporiadaní, či chodení do kostola, čo mi príde trochu divné."

Hudba The Cure sa spolieha na opakovanie, na náladu a akumulovanú atmosféru, a to spôsobom, ktorý je až príliš podobný náboženskej hudbe. "Veľmi sa mi páči hudba vystavaná na opakovaní. Benediktínske žalospevy a indické mantry. Takáto hudba je vystavaná na pomalých zmenách, umožní Vám niektoré elementy odstraňovať. Keď sme vydali prvý album, kritici začali našu tvorbu odkazovať na "popové" klasiky. Nechcel som, aby sme boli považovaní za kapelu, ktorá komponuje "popové" klasiky. Beethoven nekomponoval trojminútové "popové" skladby a pritom stvoril niekoľko skvelých kúskov."

Po albume "Boys Don´t Cry" a turné s The Banshees, u ktorých Robert zastával post gitaristu, sa hudba The Cure zmenila. Ich hudba zmenila smer dovnútra, čoraz viac pracovali s textúrami a náladou, a menej s konvenčnými skladbami. Dnes využívajú monotónny zvuk a ich dva posledné albumy znejú na prvé počutie ako nedostupné ponurné steny budovy obývanej stonajúcimi gothickými obeťami. Vynašli zvuk, ktorý je im vlastný a ktorý je postavený na jednoduchých a hutných bicích, dlhých vodiacich bassových linkách a Smithovej rytmickej gitare. Ako trio sa navzájom dopĺňajú, takže každý nástroj má dovolené vyčnievať podľa vlastných pravidiel. Smithov mrzutý hlas sa objaví doslova nečakane a rovnako nečakane sa stratí. Na dvoch albumoch, a s nimi spojenými turné, sa k vyššie uvedenému doslova zafixovali. Ide o zúžené alebo minimalistické umenie?

"Každé hudobné smerovanie je v určitom stupni jednodimenzionálne. Trojminútové popové skladby sú jednodimenzionálne. Predstava, že jedna hudobná forma má legálnejšie postavenie než nejaká iná je absurdná. Hudbu súdiť nemôžete, môžete mať iba vlastné preferencie."

Ak punk veci zrýchloval, tak The Cure, zdá sa, všetko spomaľujú a spomaľujú. "Nikdy sme sa necítili ako súčasť Londýnskej ortodoxie. Ak niekto veci skutočne zrýchloval, tak to boli The Vibrators, obzvlášť v porovnaní s kapelami, ktoré boli populárne pred nimi, napr. Dead. Ak si dnes vypočujete nahrávky Sex Pistols, tak zistíte, že až také rýchle nie sú. My sme naše staršie nahrávky nezavrhli, rozhodne nie preto, že boli punkové."

"Vždy som sa snažil tvoriť nahrávky, ktoré tvoria celok, ktoré objavujú konkrétny druh atmosféry, ktorá ich vyplní. Ak chcete niečo naozaj objavovať, potrebujete k tomu viac, než jednu skladbu. Preto sa mi vždy páčili albumy Nicka Drakea alebo Pink Floyd, napr. "Umma - gumma". The Pink Floyd však zakaždým zruinovali svoje albumy práva tým, že na ne umiestnili jednu alebo dve pojašené skladby, čím pokazili atmosféru."

"Oslobodenie v podobe punku sme vnímali skôr v zmysle, že ste mohli robiť čo ste chceli, nemuseli ste byť nutne ortodoxný. Všetko to začalo pocitom totálneho uvoľnenia, ale to dlho neudržíte. Samozrejme, stále sú tu ľudia, ktorí hrajú originálny punk, puristi, ktorí sa zacyklili v čase, ktorý už dávno uplynul."


The Cure rozhodne nezapadajú do žiadnych pohodlných kategórii. Zmienil som sa o tom, že pôsobia, akoby sa hlásili k novej psychedélií, s ktorou sa pohrávajú už tri roky, no Smith sa tomu zasmeje. "Psychedélia, ďalšie šialenstvo, tú loď sme takisto opustili. Dobrý Bože! Nemyslím si, že by sme súperili s nejakou inou kapelou. My máme práveže z ostatných kapiel radosť, pretože sú tu pre nás, aby sme ich počúvali."

The Cure sa vyvíjajú ďalej, idú vlastným smerom po vlastnej ceste. Snažia sa poslucháča k sebe pritiahnúť a ak už ste raz obklopený ich prostredím, naplnia Vás. Tak, ako sa Laurence vyjadril o ich hudbe: "Môžete sa na ňu jemne, do rytmu, kolísať, ale tancovať na ňu nedokážete." Možno aj preto na aktuálnom turné rozhodli predskokanov nahradiť filmom z vlastnej produkcie. Počas nášho rozhovoru sa na pódiu práve začal premietať. "Umožňuje nám mať veci pod väčšou kontrolou. Kedykoľvek sme mali k dispozícií ďalšiu kapelu - na jednom turné sme predstavili vždy nejakú miestnu kapelu - tak sme zistili, že niektorí ľudia sú veľmi predpojatí a predskokana vyslovene ignorujú. Takže takto žiadna kapela nepredskakuje inej kapele, jednoducho všetko to zaberáme my sami. Takto to má omnoho väčšiu emóciu."

Neprítomnosť predskokana tak zabezpečuje dostatok stravy, v podobe The Cure, bez prerušenia. V podstate to sumarizuje súčasné smerovanie The Cure. Vytvoria okolo seba akýsi pocit skazy a fatalizmu spolu s pocitom osobnej voľby. Občas sa zdá, akoby boli viac očarení vlastnou výnimočnosťou používania slovníka pochmúrnosti, než by o tom boli skutočne presvedčení ... bieli vlkodlaci čerpajúci pôvab z vlastnej sinavosti. No v najlepšom prípade, ich nábožensky oddaná starostlivosť a pomalé majestátne tempo majú navrch, spolu s precíznosťou a disciplínou, ktorá berie dych - áno, je to dychberúce a náboženské.

zdroj: Record Mirror (UK), 16/05/1981



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi