Robertov hrozný liek – 07/1989


S Robertom Smithom, pre novozélandský magazín RTR Countdown, o depresii, albume „Disintegration“, samovražde pubertiakov a o počasí.


Robert Smith sa ubytoval v hoteli Heidelberg pod menom Mr. One, nakoľko aj on je len človek a potrebuje svoje súkromie. A jeho kapela rozhodne nie je len ďalšia new wave záležitosť, zúfalo sa snažiaca nájsť si svoje miesto medzi popovou aristokraciou. Nie, milí fanúšikovia, The Cure sú ohromne populárni v Anglicku, Amerike, Japonsku a aj v Dannevirke (Nový Zéland).

Nie je to o tom, že by sa zo všetkých síl snažili dobyť najvyššie priečky hitparád. Robert iba príležitostne odsúhlasí interview pre médiá a ich hudba sotva patrí k tomu druhu rádiových atlétov, ktorí sa bez problémov dostanú do dennej rotácie. V čase môjho rozhovoru so samotným šéfom The Cure, boli práve na 12-týždňovom turné po Európe, ktorého cieľom je spropagovať ich nový album, s trochu zložitým obsahom, s názvom "Disintegration".

Nový album je akýmsi návratom do úplnej úzkosti, ktorú fanúšikovia The Cure nezažili od čias albumov "Seventeen Seconds" (1980), "Faith" (1981) a "Pornography" (1982). Na albume "Disintegration" sa všetky Robertove zaľúbené mačky vrátil ako zombíci, po tom, čom im namiesto očkovacej látky proti mačacej chrípke aplikovali smrtiace sérum X.

Turné týchto beštií, AK BUDEME MAŤ ŠŤASTIE, zažijeme u nás v októbri, ale ak nie, tak takúto šancu už nebudeme mať nikdy. "Ak sa niekedy na Nový Zéland vrátime, bude to v tomto roku," povie Robert. "Koncerty sú skvelé, no samotné cestovanie ešte nikdy nebolo také odporné. Teraz sa sústredím hlavne na svoje duševné a fyzické zdravie. Som už jednoducho starší. Čoraz viac si želám, aby som už bol doma. Ak by bolo možné sa len tak niekde ... zhmotniť a odohrať šou, bolo by všetko omnoho jednoduchšie!"

V minulom roku sa 30-ročný Robert oženil s Mary, s dievčaťom, s ktorou prišiel o panictvo už v 15-tich. Akoby ožil príbeh z magazínu True Love, zaľúbené mačiatka sa nakoniec dali dohromady. Robert vždy dával Mary najavo, aby sa držala mimo kapely, ale prezradil mi, že na niektorých turné s ním bola a dokonca sa zúčastnila niektorých koncertov.

Jej príspevok k The Cure?
"Potrpí si na mňa! Vždy sa jej pýtam na konkrétne veci pri tej ktorej skladbe. Nikdy sa nepýta, o čom tie skladby sú, ale vždy mi povie, ak veci po poetickej, či gramatickej stránke nefungujú, alebo ak sú pridlhé, či úvod vyznieva nejako čudne."

Smith si na turné presadil svetelný park, ktorý používa Prince a to hlavne preto, aby si zaistil pozornosť publika aj počas dlhších skladieb a aby ľudia nazaspávali už počas prvej polovice koncertu. Napriek tomu však ich koncert bežne trvá 2.5 hodiny a vďaka tomu ich prirovnávajú k Grateful Dead a samotný Robert sa tomuto prirovnaniu nebráni. (všetkým, okrem starých hippíkov, zrejme musíme povedať, že "Dead" sú psychedelickou kapelou zo San Francisca, preslávenej koncertami, ktoré vyvolávali pocit, že trvajú celé dekády alebo tak dlho, kým vyprchali účinky užitej LSD drogy!)
"Za celý čas sa na javisku neobjavila žiadna príšerná vec, či hodená topánka. Všetko, čo priletelo, boli len plyšové hračky, takže asi to musíme robiť správne," povie muž s elektrickým účesom.

Bez snahy rozbiť Robertovu citlivú ulitu som mu povedal, že "Disintegration" mi príde ako dielo muža, čo má problém so ženami a pritom sa zdá, že realita je úplne opačná. "O obsahu albumu sa mi hovorí trochu obtiažne," zahundre. "Sú to veci, ktoré ma ovplyvnili, veci, ktoré ma trápia, veci, ktoré tu boli vždy. Skúšam ten prístup rozšíriť. Ak by som len napísal o mne v špecifickom rozsahu, ich dosah by bol redukovaný. Ešte stále to všetko len spracovávam, som možno tak v polovici, takže celé je to väčšie než život."

Obsah nezodpovedá iba osobným skúsenostiam, ale námet je čerpaný aj z kníh, ktoré prečítal, myšlienok, ktorými sa zaoberal, ako aj z vecí, ktoré sa udiali ľuďom, ktorých pozná. "Je to taká zmeska," zažartuje.

Boli časy, kedy boli The Cure na Novom Zélande nesmierne populárni, no v tom istom období sa im v rodnej Británii nedostávalo takmer žiaden pozornosti. Dnes sa im však dostáva pochvaly vo všetkých popových magazínoch. V Robertovi sa probudili potreby propagácie, no podmienky definuje on. Svet tam vonku je zložitý, nielen na prežitie. "Ak by sme na titulnej stránke neboli my, bol by tam niekto iný. Ak by si NME žiadali hodinu môjho času alebo by sa pýtal niekto iný, urobím to. Nie som naivný, aby som si myslel, že nesúperím s inými. No rovnako nikdy nezídem z mojej cesty, na ktorej sa pokúšam urobiť našu kapelu slávnou. Chcem, aby ľudia vedeli, že sme vydali album, že existujeme, ale okrem toho mi je to všetko ukradnuté."

Bez toho, že by sa o to snažil, sa čudák Robert ocitol v pozícii americkej ikony a tamojšie mládežnícke magazíny sa doslova predbiejahú v tom, aby získali tie najhorúcejšie novinky o pánovi Smithovi a jeho kompánii. "V Amerike, čím dlhšie ste na scéne, tým musíte byť jednoducho lepší. A to je z väčšej časti dôvod, prečo sme v Amerike čoraz populárnejší," vysvetľuje Robert. "Trvalo nám vcelku dlho, než sme sa dopracovali tam, kde sme, ale ja som sa do tejto pozície aj tak nikdy nesnažil dostať ... nevnímam The Cure ako vozidlo, ktorým sa dá dopraviť KAMKOĽVEK."

The Cure patria k hŕstke kapiel, ktoré dokázali fungovať aj po útlme punkového hnutia v roku 1979. Na druhej strane, ich postoj sa odvtedy prakticky nezmenil. Mimo promo kampane k albumu, či turné, Roberta prakticky nevidieť a tak isto mu nerobí problém citovať hudobníkov, ktorých považuje sa súčasníkov. Stále je to veľký hudobný fanúšik.
"Počúvam množstvo nových, začínajúcich kapiel," povedal. "Stále kupujem kvantá nahrávok, ale z 20-tich si nakoniec ponechám len jednu. S ľudmi, ktorých som za tie roky naviac obdivoval, cítim akési spojenie, či už duchovné alebo v prístupe ... s ľuďmi ako The Cocteau Twins, New Order a Kate Bush. Sledujem ich kariéru, sledujem to, čo robia, pretože viem, že robia presne to, čo robiť chcú a nie sú nútení robiť čokoľvek iné. Na druhej strane mi príde nový singel Pauly Abdul úplne skvelý ), takže rozhodne nie som žiaden hudobný snob." A medzi iným spomenul aj Throwing Muses a All About Eve.

Tie najťažšie otázky si nechávam na koniec. Dopočul sa o tragických samovraždách tínejdžerov na Novom Zélande a šokujúcich obvineniach, že mladíci vlastnili aj množstvo nahrávok The Cure? (nasledovala dramatická pauza)
"Máme všetky tie výstrižky. Chris Parry pocháda z Upper Hutt a jeho mama mu poslal všetky tie noviny s veľkými titulkami. Našli pásky The Cure. A pokračovali v šialených interpretáciach všetkého, čo som kedy napísal. V jednu chviľu ma prepadol pocit, že ich zažalujem."

Čo by si odkázal rodičom, ktorí si myslia, že hudba môže viesť k samovražde?
"Budem to musieť zvážiť ... Moja okamžitá odpoveď by bola nepublikovateľná. Je to jednoducho nezmysel. To je ako keď si niekto myslí, že 70% všetkých mačiek nikomu nepatria. Pre mňa je to o tom istom, celé sa to doslova zlacňuje. Príde mi to smiešne. Ak by sa niekto zabil, pretože bol pre niečo neskutočne nešťastný a počúval by pri tom popovú skladbu, tak si nemyslím, že by to spôsobilo taký rozruch. Ono to má ale hlbšie dôvody. A myslím, že spôsob, akým to bolo reportované, ako aj reakcia rodičov, to bol pre tých chalanov možno väčší dôvod sa zabiť, než to, čo sme mohli kedy mi pre to urobiť."

Robert sa zdá byť skutočne znepokojený, a to až tak, že povie, čo si skutočne myslí: "Ja myslím, že vo väčšine z toho, čo sme v minulosti urobili, myslím po textovej stránke, sme sa snažili naznačiť, že musí byť niečo, pre čo sa oplatí žiť. Ono, ak by som bol skutočne zúfalý, tak ako tomu veria tí rodičia a autori tých palcových titulkov, tak by som nič z toho neurobil. Nebol by som schopný produkovať nahrávky. Nebol by som schopný písať piesne. Svojim spôsobom takto utvrdzujem vlastný život. Je to jednoducho chcenie niečo robiť."

Značnú časť katalógu možno označiť za depresívnu, no Robert si myslí, že produkcia Stock Aitken Waterman, ktorá akože produkuje nekonečné šťastie, je ďaleko depresívnejšia, než nejaká skladba, ktorá pojednáva o skutočných úzkostiach a strachu. Nový album The Cure má však k vyššie uvedenému skutočne blízko. Robert však odmieta, že by šlo o negatívne dielo. "Je to pozitívny album hneď v niekoľkých smeroch. Tak zaprvé, je hlavne absolútne sebecký; má v sebe akúsi intenzitu, ktorú The Cure postrádali posledných päť, či šesť rokov. Chcel som si dokázať, že stále dokážem vyprodukovať nahrávku, ktorá vyvolá v ľuďoch určitý pocit. Podruhé, po textovej stránke, ako aj spôsob štruktúry albumu, je tento možné považovať za depresívny. Ľudia, ktorý ho počuli, však tvrdia, že sa pri ňom cítia povznesene, pretože sa zaoberá problémami, ktoré neustupujú a pokúša sa s nimi vyrovnať. Z tých 12 skladieb sú podľa mňa len dve skutočne depresívne a zvyšok albumu sa pohybuje medzi miernym smútkom a absolútnym pozitívom. Ale pozitívum nie je správny výraz. Ja by som ho nahradil slovom "povznesenie"."

"Viete, je zopár vecí, z ktorých viete byť pozitívne naladený, teda v rámci témy, ktorej sa v tvorbe venujem ... NEVYHNUTNÝ ROZKLAD KAŽDÉHO NA TEJTO PLANÉTE!"

Áno, priatelia, je to ten druh nahrávky, pri ktorej vzlietnete!

zdroj: RTR Countdown, New Zealand, 01/07/1989



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi