Robertov svet – 03/1991 - III.


Začiatkom roka 1991 poskytol Robert Smith rozhovor dvom reportérom britského magazínu Lime Lizard. A nešlo o len tak hocijaký rozhovor. Robert im dovolil vstúpiť do jeho sveta.


Britt: Neuvažoval si niekedy o napísaní románu?
Robert: Nie. Pretože kým by som napísal jednu stranu, s ktorou by som bol konečne spokojný, tak za ten istý čas by tom prečítal knihu niekoho iného, kto je skutočne v písaní dobrý.
Britt: A čo by si si tak rád prečítal?
Robert: Aktuálne čítam "New Penguin Book Of Modern British Short Stories". Sú to poviedky od množstva autorov, ktorých mená sú mi známe, no nikdy som od nich nič nečítal. Niektoré z nich sú veľmi dobré, ale zopár je o ničom. Zatiaľ som sa dostal len 1950tym rokom, ale už mi to príde až trochu bombastické.
Britt: Čítaš z dôvodu vlastného, duchovného rastu alebo je to skôr Tvoj útek pred realitou?
Robert: V mojom prípade musím čítať hlavne preto, aby som znovu uveril knihám. Bolo vcelku zvláštne, keď sme prišli do Prahy a ja som čítal denník od Kafku a potom "Letters To Felice" a to mi prišlo veľmi ťažké, až nie poväčšinou nudné. Spomínam si, ako som 14, 15-ročný skúšal čítať "Beyond Good And Evil" a nedokázal som to. Ale bola to jediná kniha, ktorú som jednoduho nedočítal. Ale pred troma rokmi som ju prečítal celú za jediný deň a tak ma napadlo, že som asi musel byť bystrejší, než predtým, ale je mi jasné, že to tak nie je.

Britt: V Tvojom komponovaní cítim vplyv francúzskej literatúry 19 a 20 storočia, hlavne Camusa a Baudelairea. Posudzuješ ich príťažlivosť podľa rozsahu dopadu ich tvorby na Tvoje texty?
Robert: Áno aj nie. Spomínam si na to, ako vznikala "How Beautiful You Are" z "Kiss Me ..." albumu. Prečítal som asi 600 strán Baudelaireovej tvorby, kým som objavil niečo inšpiratívne, pri čom som ma napadlo, "z tohto musím vytvoriť pieseň". Rovnaké to bolo v prípade "Killing An Arab" a Camusa. Z rovnakého dôvodu som prečítal množstvo kníh, z ktorých som získal pocit, že sú to braky.
Britt: Si zmierený s pribúdajúcimi rokmi? Aký to má vplyv na Tvoj postreh? Necítiš niekedy nostalgiu?
Robert: Áno. Vo veku človeka sú asi tri zlomové roky, 17, 15 a 30. Každú z tých narodeninových nocí som strávil sám, pretože som mal pocit, že to bude jediný spôsob, ako pochopiť, čo ten vek pre mňa vlastne znamená. K 30 tim narodeninám mi usporiadali oslavu, na ktorú som neprišiel. Síce som sa cítil zahanbene, ale ja som im vravel, že neprídem. Každý si myslel, že som fakt čudný, ale ja som bol v pohode, len som chcel byť jednoducho sám. Šiel som domov, prebdel som takmer celú noc a snažil som sa riešiť veci, ktoré ma dodnes trápia. Z frustrácii a z hnevu, ktorý ma občas prepadne, som sa doteraz nedostal. Ale čo som dosiahol 30tku, tak ma to už tak netrápi. Na vek sa už tak nesústredím; dnes sa smejem na tom, že George MIchael má stále iba 24 ... keď ste mladší, tak je vek taká urgentná záležitosť. Zvláštne na tom je, že vtedy mali veci väčší význam než dnes. Keď človek dosiahne 30-tku, vek je relatívne nepodstatný, jednoducho, je len starší. V človeku začne zrieť myšlienka, že byť starší je v podstate pozitívna vec, nakoľko dosiahnúť bod, kedy môžem určovať, čo vlastne kapela robí, kdežto predtým som len manipuloval s časom spôsobom, že ak by som robil niečo normálne, tak by som toho ani nebol schopný. Pre svojich synovcov a netere môžem byť takým strýkom, akým byť chcem. Som spokojný v tom, že ich môže učiť všetky tie veci, ktoré by sa učiť nemali, alebo by sa ich mali naučiť inak, či už je to pľutie, futbal alebo chalanské vylomeniny. Keď vidím ten detský úžas nad rôznymi vecami, tak je mi jasné, že také niečo som už stratil a to môže byť skutočne depresívne. Ale čoraz viac si uvedomujem, že netúžim po veciach, materiálnych veciach, prípadne zhromažďovanie vecí len preto, že som toho schopný.

Britt: Má to niečo spoločné s fundamentálnym pocitom viny? Freud považoval vinu za základ spoločnosti, čo je vcelku výstižné, no ja vnímam vinu ako chorobu katolicizmu.
Robert: Ani nie, necítim pocit viny, ako napr. Kráľovná a princ Charles, ktorí sa v nej môžu kúpať. Mám viac peňazí, než v skutočnosti potrebujem. Jednoducho ich miniem, zbavím sa ich, je to jednoduché. Moja mama vždy vravela, že to najlepšie, čo sa TI v živote môže stať, je vyhrať jackpot. Nikdy som nemal pocit viny za to, že dostávam peniaze, jednoducho nebolo dôležité, ak by som ich nemal. Nemať peniaze, to by ma v ničom nezastavilo, ale je fakt, že mi ohromne pomohli. No rovnako som dosiahol bod, kde som sa už necítil dobre a mal som pocit, že mám tých peňazí až príliš. Nie je to pocit viny, len tie peniaze nepotrebujete, nedokážete ich v skutočnosti minúť - rozhodne nezačnem nosiť diamanty a kožuchy.

Britt: Takže si realista, myslím v zmysle toho, čo skutočne potrebuješ.
Robert: Rozhodne nemám potrebu, ani túžbu sa sťahovať do nejakého obrovského domu, čo ja viem, s 15-timi spálňami. Viete, ak by sa niekto vlámal do domu, v ktorom dnes žijem s Mary, tak jediná vec, o ktorú by som mal obavu, by boli fotografie. Všetko ostatné, čo vlastním, je nahraditeľné. Môj plyšový medveď je stále v rodičovskom dome, takže je v bezpečí. Keď sme nahrávali album "Disintegration", tak jedno z dievčat, ktoré v štúdiu pracovalo, prinieslo do mojej izby elektrický ohrievač, ktorý skratoval a začal horieť. Bývali sme vo veľkom dome, vedľa štúdia, na vidieku, z čias kráľa Jakuba I., skutočne veľmi starý, takže sa rýchlo vznietil. Musel som sa dostať do mojej izby, pretože som tam mal všetky texty, v takej koženej aktovke. Vedel som, kde som ju mal odloženú a ja som ju musel zachrániť. Tie texty boli jediná vec, ktorá bola nenahraditeľná, aspoň tak som si to vtedy myslel. Na druhý deň som sa prehrabával v tom, čo sa mi podarilo zachrániť; siahol som do peňaženky a tam našiel dve fotografie mňa a Mary - prvé dve naše fotografie - boli stále tam, hoci na okrajoch boli trochu ohorené okraje, ale tešil som sa, že ich stále mám. V podstate som bol s tým požiarom spokojný, nie smutný, dokonca som cítil akúsi úľavu, vo veľmi banálnom zmysle. Pomyslel som si, "no super, môžem si kúpiť nový holiaci strojček". Ono, ak by zhorel dom mojich rodičov a izba, v ktorej som vyrastal, to by som bol fakt smutný, pretože moja izba je ako moja fotografia. S Mary sme v tej izbe "virtuálne" žili, od 14-tich do dvadsiatky. Obaja sme povedali, "je fakt divné sa sem vracať, pretože to bolo jediné miesto, kde sme zvykli spávať."

Britt: Sú na súčasnej hudobnej scéne nejaké kapely, ktoré by si mohol považovať za Vašich súčasníkov, ktoré Ťa istým spôsobom inšpirujú alebo ktorých nahrávky by si si aj kúpil?
Robert: No ... áno, "Everything´s Gone Green" bude vždy jedným z mojich najobľúbenejších singlov ... a pokiaľ ide o nahrávky, ktoré som si za posledné dva mesiace kúpil ... vo všeobecnosti sú to všetko hrozné veci, teda okrem Pixies. A celkom sa mi páčia Cocteau Twins. Dokonca aj záležitosti, u ktorých si viem predstaviť, že by sa mi mohli páčiť, ako napr. Breeders (keď som si o nich niečo prečítal, tak som mal pocit, že toto by mohlo byť ono), sa ukázali ako veľké sklamanie. Mám tendenciu počúvať nové veci omnoho neskôr, než boli skutočne vydané, kedy už skončí ošial s nimi spojený, takže tam veľmi nehrozí, že by ma mohli nejak významne ovplyvniť. Najlepšia vec, ktorú som si za posledné mesiace kúpil je debutový album od Dubliners a následne som po nich začal pátrať. Sú brilantní, je to taká zmeska írskych tónov a zároveň majú v sebe to najlepšie zo Stones.

Britt: Mal si niekedy pocit volania osudu a bola vôbec niekedy sláva najväčšou motiváciou v pozadí fungovania The Cure? Zdá sa totiž, že takto to totiž funguje u mnohých umelcov, ako napr. Morrissey ...
Robert: No, jedna z výhod slávy je tá, že Vám ľudia k úspechu gratulujú. Normálne by sa také samozrejme nestávalo a v mojom prípade je to skutočne jediná výhoda. Všetko ostatné sú absolútne nevýhody, čiže počnúc vyzváňaním ľudí na Vaše dvere o druhej ráno a končiac pocitom niektorých ľudí, že majú právo Vás nazvať kundou len preto, že sa im nepáči nový singel The Cure. Odjakživa mám pocit, že ľudia na mňa zízajú a keď sa okolo seba obzriem, tak zistím, že nezízajú len na mňa. Dokonca aj taký nákup v Tescu je problém. Nedávno som tam bol a dievčina z pokladne zakričala, "Pozrite, to je ten chlapík z tej kapely... " a blá, blá, blá ... asi do Tesca na budúci týždeň nepôjdem. Sláva Vám nedáva žiadne výhody, teda pokiaľ nie ste nejaký čurák a chcete, aby si Vás ľudia vždy a všade všimli. Celé roky sa snažíme zostávať viacmenej v anonymite a stále robíme veci tak, ako sami chceme, čiže robíme muziku a chceme ju dostať k ľuďom. Dokonca aj koncerty sa nám darilo držať viacmenej v utajení, a to až do turné k albumu "Kiss Me ...". Doslova som sa dokázal motať v publiku bez toho, aby si ma niekto všimol. Dokonca aj keď ma ľudia spoznali, tak ich nenapadlo nič iné, okrem toho, že som niekto, kto spieva v kapele. Potom však akosi prekročíte čiaru a všetko je zrazu iné hlavne príšerné.

Britt: Myslíš, že ľudia sú v samotnej podstate škaredí a zlí?
Robert: Nemyslím si, že sú zlí - dokonca také niečo ako zlosť neakceptujem - skôr sú škaredí. Väčšina ľudí sú skutočne bastardi, kým nepreukážu opak. Ľudia sú vo všeobecnosti skutočne príšerní. Obťažujú Vás, bezdôvodne, len aby Vám strpčili život a to len preto, aby si niečo dokázali. Nespočetne krát ma zbili a to len preto, že som odmietal predstierať, že som nepočul, čo o mne niekto niečo povedal. Dokonca mi vybili dva z predných zubov. Musel som sa naučiť, ako niekoho zraziť k zemi hlavičkou, ale to som si zasa pri tom koľkokrát rozbil nos. Nikdy by ma nenapadlo niekomu sa otvorene na ulici posmievať, či niekde inde, len preto, že mi príde smiešny, takže logicky neočakávam, že sa niekto bude smiať na mne. Bohužiaľ, keď sa Vám to už stane, tak máte na výber ... buď to celé ignorujete, akceptujete, bude Vám toho človeka, kto sa Vám smeje, ľúto alebo si pomyslíte, že Vám isto závidí - nejako sa s tým jednoducho vysporiadate. 90 krát zo 100 jednoducho takúto možnosť máte, ale raz jednoducho nastane moment, kedy už možnosť výberu nemáte.

Britt: Nepríde Ti zložité, že je toľko ľudí Tebou posadnutých? Nedesí Ťa to?
Robert: Fanúšikovia The Cure sú v podstate v pohode. Iba malé percento ľudí v publiku je vážne narušené. Ja by som im inak rád pomohol, ale je mi jasné, že to nejde a zasa, ocitnúť sa tvárou tvár s takýmito ľuďmi je trochu zložité. Snažil som sa s tým konfrontovať, rozprávať sa s nimi, argumentovať, lenže, ja mám vždy niekam naponáhlo a sú pri mne ľudia, ktorí ma pred takými ľuďmi chránia. Napr. keď sme v Amerike, tak sú si všetci vedomí, že môže nastať situácia, kedy ku mne niekto príde, s pocitom nenávisti, môže ma bodnúť, postreliť a to len preto, že mi napísal list a ja som neodpovedal. Ono, keď som tam, tak na také niečo ani nepomyslím, ale tá predstava, že niekto má nutkavú potrebu byť s niekym, ako som ja, je desivá. Ak by som to nebol ja, tak by chceli byť s niekym iným.

Britt: Nevedú takéto skúsenosti k nejakým duševným poruchám?
Robert: No áno. Všetok výťažok z charitatívnych vecí vždy posielame na konto Mencap-u, pretože mám pocit, že ľudia, ktorí sú skutočne mentálne postihnutí sú tak trochu zabudnutá menšina. Inak, často sa stáva, že takýto ľudia v skutočnosti vôbec mentálne postihnutí nie sú; ono to má totiž niekoľko úrovní. Dnes sú však veľakrát jednoducho odstrkovaní. Viete, nie vždy je také postihnutie úplne zjavné, ale tí ľudia kompletne postrádajú náš súcit; to nehovorím len o našej krajine, myslím tým celosvetovo. Úprimne, keby nebolo Mary, keby som nemal rodinu, akú mám, ako aj výchovu a akúsi zodpovednosť za to, čo robím, tak už by som si to "hodil" niekoľkokrát, jednoducho niekedy to proste chcete vzdať. Ja myslím, že je dobrý dôvod, prečo by malo byť o takýchto ľudí postarané. Celý problém je v tom, že každý z nich je jednoducho diagnostikovaný ako mentálne postihnutý a hodený do jedného vreca; v skutočnosti pre nich nikdy nikto nič neurobil. Existuje v tejto oblasti veľmi málo výskumov. Tak to jednoducho vždy bolo.

Naša konverzácia sa skončila pri téme kategorizácie. Celkom výstižná téma, keď vezmeme v úvahu, že vzdorovať tlaku nemeniť sa je pravdepodobne jednou z najťažších vecí, ktorým čelí ako Robert, tak aj The Cure. Takže každý rok na scénu vtrhne kapela, ktorá všetko zborí s prísľubom, že otvoria nové dvere k nirváne. Málokedy sa im to však nakoniec podarí. The Cure patria k tým zopár kapelám, ktorým sa to podarilo.

zdroj: Lime Lizard, UK, 03 - 04/1991



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi