Robertov svet – 03/1991 - II.


Začiatkom roka 1991 poskytol Robert Smith rozhovor dvom reportérom britského magazínu Lime Lizard. A nešlo o len tak hocijaký rozhovor. Robert im dovolil vstúpiť do jeho sveta.


Ken: Čiže máš problém s emocionálnou blízkosťou?
Robert: Viete, mám v sebe určité osobnosti ... na to sa jednoducho ťažko odpovedá, ako aj o tom, že niekoho dobre poznáte. Chcem povedať, že mám v sebe určité stránky, ktoré nechcem niekomu ukázať, pretože pre tie stránky nemám sám seba rád, nieto, aby som sa s tým ešte s niekým delil. A vonkajšia stránka toho je ešte zložitejšia, pokiaľ fungujete v kapele. Možstvo ľudí sa snaží so mnou priateľsky vychádzať, chcú mať pri sebe niekoho, kým vôbec nechcem byť. No je to aktuálne nevyhnuté a neoddeliteľné byť s tým v spojení, keďže som spevákom The Cure. Existuje iba zopár ľudí, ktorí si ma pamätajú z obdobia spred The Cure, bohužiaľ väčšina z nich so mnou prerušila kontakt. Oni už majú vlastné rodiny a ja som zistil, že moja neschopnosť žasnúť nad zázrakmi detí inych mi je na obtiaž. A existuje opäť len hŕstka ľudí, ktorí si ma pamätajú z obdobia, kedy som ešte nemal to nutkanie, že by som mal byť niekým iným. Znie to hrozne, ale je to pravda, dokonca aj keď ide o ľudí s tými najlepšími úmyslami na svete. Mary je veľmi obozretná, pokiaľ ide o kapelu. V prvých troch rokoch som dostával čas, ultimátum, že buď ona alebo kapela. Dnes to vidí v oboch perpektívach. Nedokázala by ma zastaviť, pretože ja som si zvolil kapelu a povedal jej, "môžeš do toho sveta patriť takisto" a zdá sa, že do toho išla, pretože chcela. Dnes mi to však príde nerozumné, lenže vtedy sme boli mladí a ona netušila, kam sa kapela prepracuje, no ja áno. Myslela si, že to bude len moja strata času a mal by som sa venovať niečomu inému, no ja som jej musel ukázať, že to bolo presne to, čo som chcel robiť. Preto to bolo dôležité, či už by sme to s kapelou niekam dotiahli alebo nie. Nakoniec to pochopila. Priznala, že si priala, aby sa kapele nedarilo a ja som bol čo najviac doma. Čo som nebýval doma, chodila do práce a v tých časoch pôsobil mesiac ako rok, no dnes chodí všade so mnou a takto je to už zopár rokov, keďže si môžem dovoliť to, aby nemusela chodiť do práce. Finančný nátlak je inak veľmi frustrujúci. A hlavne aj to, že kým som bol preč a hrával iba pre zopár ľudí, ona musela v tom období pracovať v obchode. Cítil som sa určitým spôsobom, v tomto smere, vinný, v podstate sme vtedy žili oddelene. Vtedy som skúšal veci, ktoré, ak by sa vyvinuli zlým smerom, tak by Mary nikdy nezažila to, čo ostatní z kapely. Bez ohľadu na to, aké mizerné to niekedy bolo, boli momenty, ktoré boli neuveriteľne úžasné. Zvykol som prizývať Mary cez víkendy, bez ohľadu na to, kde v Európe sme práve boli, no ona sa s nami cítila ako cudzinec. Nenávidela to a snažila sa čo najskôr dostať domov. Bolo to pre nás náročné. Dnes je to omnoho lepšie a myslím, že sa s tým vysporiadala. Dopracovala sa do bodu, kedy pochopila, prečo tomu všetkému tak oddane venujem toľko času.

Ken: Vysporiadala sa s Tebou alebo s Tvojou situáciou?
Robert: Rozhodne so mnou nechodí nakupovať. Je to fakt príšerné, ak sme totiž spolu niekde vonku, tak má pocit, akoby mnou prechádzala elektrická energia, keďže ja mám zasa pocit, akoby sa všetci ľudia na mňa pozerali. Túto stránku popularity doslova nenávidí, rovnako ako keď ju niekto fotí len preto, že je moja priateľka, či moja manželka, je to pre ňu skutočne náročné. Chápem to, je to rovnako náročné aj pre mňa. Ono to pôsobí často tak, akoby jej ľudia bránili, aby mohla stáť vedľa mňa. Vtedy sa len na mňa pozrie a zmizne. To Vám docvakne až po nejakom čase, pretože aj ľudia, ktorí ma poznajú ju niekedy ignorujú pre moju povahu. V určitých situáciách si vyžadujem pozornosť a potom sa okolo seba rozhliadnem a Mary dokonca nie je ani v tej miestnosti, vtedy ma napadne, "zasa som to urobil". Neviem, prečo si vôbec vyžadujem pozornosť. Rád sa zhováram s ľuďmi, ktorí ma radi počúvajú a často potom zistím, že celá tá konverzácia je vlastne jednosmerná. S ľuďmi, ktorých nijak obzvlášť nezaujíma, čo im hovorím, by som kľudne mohol skončiť tak, že im budem rozprávať tie najväčšie blbosti a oni len povedia, "aha, dobre!", takže vlastne neviem. Možno si nakoniec pozornosť vôbec nevyžadujem.

Britt: Neprekáža Ti, že Ťa ľudia radia do rovnakej žánrovej kategórie s Morrisseym? Vždy tu totiž bola tendencia porovnávania.
Robert: Ozaj bola?
Britt: Áno. Možno je to tou úzkosťou a strachom citeľnom v Tvojej hudbe, no myslím, že je to hlavne Tvojou komplikovanosťou, nemyslím ako osobnosti, no skôr v oblasti kreativity. Akoby si prirodzene, rovnovážne balancoval medzi zúfalstvo a nešťastním, no napriek tomu sa zdá, akoby ste s Morrisseym boli v určitom spojení.
Robert: Tak toto ma vôbec netrápi. Viete, neznášam ho, príde mi absolútne beznádejný, doslova zbytočný. Vždy som ho tak vnímal, nikdy som nemal rád The Smiths. Neznášam ich od prvého momentu, kedy som začul len názov tej kapely a to som od nich vtedy ešte vôbec nič nepočul. Vtedy ma napadlo, "ako sa opovažujú!" Existujú určité kapely, ktoré sa niekam dopracujú a ľudia im istým spôsobom veria. Nikdy som nechápal, že prečo.
Britt: Že by to bolo tou jeho serióznosťou?
Robert: On má tendenciou stonať bez humoru. Ja práve naopak. Myslím, že medzi nami je priepastný rozdiel, on je taký blázon, že až ma to štve. On povie, "nikdy nenatočíme videoklip" a neskôr z neho vyjde, "oh, video The Cure bla-bla-bla", a o dva roky neskôr začnú točiť videoklipy, ale na tie predošlé vyjadrenia už všetci zabudnú, pretože sú to predsa The Smiths. Pamätám si na ich prvé interview, vtedy sa ho spýtali, ktorého Smitha by najradšej zabil, Marka E. alebo Roberta. On na to odpovedal, "postavil by som ich vedľa seba a zastrelil ich". Vtedy ma napadlo, "prečo? Prečo jednoducho nepovedal, že by nezastrelil ani jedného z nich?" Od toho momentu som ich vnímal ako bandu blbcov, ale to je asi málo. On je niekto, kto je príliš zamilovaný do bagatelizujúcich aspektov Oscara Wildea, tej kolísavej stránky života. Je až neskutočné, že niekto komunikuje v obrátených čiarkach, ako to robí práve Morrissey, je to tak premyslené. John Marr je ako Keith Richards, v tej kapele je to ako staré klišé, no bez absolútnej ľudskej účasti. Celé to bolo o tom, je to "brilantný gitarista" a podobne. Podľa mňa je absolútne zbytočný gitarista. Nie tak zbytočný, ako ja, ale vo sfére ľudí, ktorí na gitaru hrať vedia a vedia hrať skutočne dobre, v tej sfére jednoducho nie je. Všetko okolo jeho osoby sa mi nikdy nepáčilo.

Britt: Nie je to skôr o tom skutočne veľkom pocite dôležitosti, ktorú Morrissey pripisuje sám sebe?
Robert: Morrissey si o sebe myslí, že je úžasný, považuje sa za vzácnosť a musí mať vo všetkom posledné slovo. Podľa mňa vyzerá ohyzdne.

Britt: Kariéra The Cure vždy pôsobila, akoby sa dôkladne, usporiadane posúvala vpred. To bolo Tvoje rozhodnutie prísť s tanečnými remixami spôsobom, akoby dokonale zapasovali do súčasných tanečných hudobných trendov?
Robert: Nedávno som dostal list od jedného chlapíka z Ameriky, ktorý za 12" remix "Let´s Go To Bed" zaplatil 30 libier a ja som si pomyslel, "to bola pekná blbosť". Electra a Polydor z toho okamžite urobili zberateľskú edíciu, pretože z nich nevylisujú viac, než určené množstvo. Takže kolekcia "Mixed up" vlastne z tých predražených nahrávok urobila všednú záležitosť.
Britt: Takéto niečo som od Vás očakávala omnoho skôr. Vždy ste predsa mali v ponuke podivne tanečné skladby. Takže tá kolekcia bola prekvapením. Keď kapely ako Primal Scream vydávajú tanečné veci a úspešne predávajú, rovnako ako kapely ako napr. The Farm a Soup Dragons, aby tým, že sa prihlásili k súčasným trendom vlastne oživili svoje dávno ukončené kariéry.
Robert: Myslím, že ten rozdiel je zjavný, hoci sa to môže javiť ako bezvýznamná obžaloba, pretože inak by ten módny trend nemal žiaden význam. Mne to príde tak, že ak to robíte pre iných ľudí, tak to môže byť až bolestivo falošné. Nakoniec to ale dopadlo tak, že sa mi to zapáčilo, dokonca som si "Mixed Up" prehrával častejšie, než všetko ostatné, čo sme kedy nahrali a to hlavne preto, že to neznie ako my, neobsahuje to žiadne zložité riffy, jednoducho obyčajné blbé tanečné nahrávky, pri ktorých sa môžete opiť. Ale som si istý, že sa nájdu ľudia, ktorí do Melody Maker napíšu niečo v zmysle, "bože, čo to len urobili s "A Forest", veď to je dokonalá skladba sama o sebe". Absolútne sa nezamýšľam nad tým, či je táto verzia lepšia ako originál, pride mi len jednoducho iná. Veci, ktoré na "Mixed Up" naozaj fungujú, sú veci, ktoré sú úplne iné. Fungujú jednoducho v inej dobe. Nejde tam o nejakú súťaživosť. Cítim sa omnoho menej zahanbene, keď niekto ku mne príde a ja počúvam "Mixed Up". Ale ak by som z nášho archívu počúval niečo iné, napr. "Faith", tak v momente, ako by niekto zazvonil pri dverách, tak by som to vypol. Je v tom totiž priveľa niečoho, čo je trochu vzrušujúce, no nie nevyhnutne nevhodným spôsobom. Ak napr. vo "Why Can´t I Be You" alebo "Hot Hot Hot", vtedy ma okamžite prepadol pocit, že to doslova zruinovalo tie skladby. No dnes mám pocit, že sú absolútne skvelé a rovnako vydarené boli už v období, keď sme k nim točili videá. Niekedy ma prepadávajú až príliš veľké obavy. Páčilo sa mi inak, čo si predtým povedala o Primal Scream a The Soup Dragons, ako sa cez to preniesli. Ale inak mi to aj tak príde ako kopa hnoja, ja sa totiž v takých kruhoch, kde sú takéto veci dôležité, nepohybujem. Ak niečo z takých vecí niekde vidím alebo počujem, tak si z toho vyberiem iba toľko koľko chcem, bez toho aby som sa sústredil na nejaké konkrétne veci. Aj Vám sa niečo páči a niečo zasa nie, inak by ste sa v tom všetkom potom len strácali. V tom všetkom je aj množstvo snobstva a tak, ako ktokoľvek iný, aj ja sa za to cítim tak trochu vinný, aj napriek všemožnej snahe snobsky nepôsobiť. Niekedy sa fakt snažím a potom sa mi páčia veci, ktoré by sa mi normálne nepáčili. Napr. taký George Michael. Ten by mohol vydať aj ten najbrilantnejší singel na svete, no aj tak by som ho mal za cundru a neznášal by som ho. Sú jednoducho určité veci, ktoré sa neodpúšťajú. Nebol by som v pohode, ak by The Cure išli do štúdia a vyprodukovali by tanečnú nahrávku, ktorá by znela ako od Happy Mondays. To by som si pomyslel, že niečo nie je v poriadku.

Britt: Primal Scream a The Soup Dragons sa jednoducho prispôsobili aktuálnym trendom, pretože mali pocit, že ak by tak neurobili, tak by sa mohli zo scény vytratiť. Boja sa experimentovať tak, ako The Cure.
Robert: Ale aj my by sme také niečo boli schopní urobiť, hlavne preto, ako sme už dlho na scéne. Ale my sme už niečo dokázali, či už išlo o náš prístup alebo o to, že sme nerobili žiadne kompromisy a aj na tom sme si vybudovali fanúšikovskú základňu. Je nepredstaviteľné, že by sme k niečomu takému boli prinútení, my totiž peniaze nepotrebujeme a ani nič iné robiť nepotrebujeme, musel by byť na to celkom iný dôvod. V tomto smere sme v zjavnej výhode oproti kapelám ako Primal Scream, ktorí sa jednoducho len snažia udržať na výslní. Ak tu však budú aj o desať rokov, bude ich to stále baviť a každé 3 - 4 roky sa budú adaptovať na aktuálne trendy, tak potom by mohli dosiahnúť úroveň slávy Davida Bowieho, boli by jednoducho poondiati chameleóni rocku. Dá sa íst teda oboma cestami. My sme si za veci, ktoré sme nahrali, užili kopec kritiky. Niekedy sme sami niesli vinu za to, že sme si sadli a urobili nejaké veci len tak, bez dôvodu, teda okrem toho, že zneli dobre. Album "Mixed Up" rozhodne nie je posun v kariére. A takisto sme ním neotvorili žiadne nové dvere, rovnako ani singel "Never Enough". Rozhodne nemáme v pláne zmeniť sa na tvrdú rockovú kapelu.
Ken: Čiže ide skôr o osobnú integritu?
Robert: Je trochu riskatné hovoriť o sebe, ako že sa ma to netýka. Samozrejme, tvárou tvár k naskytnutým možnostiam, pri ktorých by sa dali zarobiť peniaze omnoho rýchlejšie, či rýchlejšie by sa človek stal slávnym, však v kapele funguje aj určitá poctivosť, či česť. Som veľmi tvrdohlavý typ človeka, niekedy až odporne, a to je dôvod, prečo sme tie možnosti nevyužili. No dnes, aj napriek tomu hráme pre stále čoraz viac ľudí a udržiavame si svoje publikum. Je to trochu znepokojujúce. Keď kapela pracuje na niečom, či už ide o koncert alebo album, čo presahuje ten druh banality, ktorému inak venujeme 90% nášho času, tak ma to napĺňa božským pocitom. Vtedy to za to stojí a preto sa tomu venujem.

Britt: Kopec kapiel, inak intenzívne kreatívne, sa od tejto kreativity postupne odkláňa a zrazu sú menej intenzívne. Ale pre The Cure je neustále napredovanie doslova kostrou ich systému fungovania. Kapely ako The Smith sú v podstate jednodimenzionálne.
Robert: Niekedy to vo Váš prospech funguje, no veľmi často práve naopak. Potom je to o neschopnosti ľudí niečo zmeniť, dokonca aj rafinovaným spôsobom. Hovorím o kapelách ako napr. The Cocteau Twins, ktorých mám inak veľmi rád. Ich nový album mi však v predstate príde rovnaký, ako ich predošlý, či dokonca ešte ten predtým. Samozrejme, ako zábava to funguje, môžem ich počúvať celý deň a nebude ma to obťažovať. Zvukovo je to fakt milé. Určite však ten, čo Cocteau Twins rád nemá, môže povedať. "už stagnujú, nič iné nevedia". Je to ako s The Banshees, kde som dokázal súhlasiť s takýmito extrémami. Jednoducho začali všetci znieť rovnako. Niekedy to ale môže fungovať aj takto. Ľudia môžu znieť stále rovnako aj napriek tomu, že robia veci inak. To je napr. prípad Toma Waitsa alebo Neila Younga. Stále znejú rovnako a je jedno, či ich radi máte alebo nie. Mohli by sa vrhnúť na úplne nové oblasti, robiť odlišné veci, no pritom, v samotnej podstate, by to bolo stále o tom istom. V našom prípade, z časti pre môj hlas a z časti pre niečo nedefinovateľné, robíme úplne odlišné veci, ktoré zasa pre mňa osobne zostávajú nemenné.

Britt: Keď s Timom Popem pracujete na videoklipoch The Cure, aj mu predstavíš svoj pohľad, či predstavu alebo to necháš úplne na jeho predstave?
Robert: V prípade videa "Close To Me" som len spomenul šatník a vrchol útesu, pretože taká bola vtedy moja predstava klaustrofóbie, ako aj pocitu, kedy ste si nie vedomí toho, čo sa deje vonku a mohlo by sa tak stať čokoľvek. On sa toho chytil a pretransformoval to do videa. Pri videu "Never Enough" som sa zasa dožadoval zasadiť to do prehliadky príšer kdesi na konci móla, niečo ako Hastings´ Pier. To je to miesto, kde by ste jednoducho byť nechceli. A chcel som, aby to pôsobilo príšerne a špinavo. Obyčajne sa moja práca s Popem začína telefonicky, pretože je obyčajne niekde úplne mimo, točí reklamu pre Sugar Puffs, či podobne. Dostane odo mňa pásku s nahrávkou a snažím sa mu vysvetliť, čo som tou skladbou chcel vlastne povedať. K tomu mu pridám nejaké hudobné odkazy na filmy, či knihy, ktorí som práve videl, či dočítal.

Tým ho vlastne navediem k premýšľaniu podľa určitých vodítok. Potom nasleduje stretnutie v kancelárii Fiction, kde máme so sebou ceruzky a papier a celé hodiny trávime náčrtmi a diskusiou. Na konci takéhoto mítingu máme úplne jasnú predstavu o tom, akú atmosféru sa budeme snažiť videom zachytiť. Tim následne začne pracovať na detailoch, ktoré nám predstaví deň pred začatím filmovania. Iba veľmi zriedka sledujeme video nejaký príbeh, hoci v prípade "Lullaby" a "Never Enough" sa tak stalo. Za tie roky sa náš pracovný vzťah už posunul do takej roviny, kedy už pripraví konkrétne zábery a ja poviem "skúš ešte toto".

Britt: Ale ešte stále ty dávaš podnety, nie?
Robert: Tim vraví, že on tvorí videá The Cure, nie videá Tima Popea. On sám to tak chce, inak by to nefungovalo a nebol by s prácou spokojný. Dôvod, prečo s ním spolupracujeme je práve ten, že vie a rešpektuje to, čo sa snažíme robiť. Kľudne z nás môže urobiť hlupákov a on to vie. Môže zájsť až do extrému, ale na druhej strane mu je jasné, že ak poviem "tak toto robiť nebudeme", tak to neurobí. Takže až do tohto bodu má všetko kompletne pod palcom. Napr. v prípade videa "InBetween Days" som mu povedal iba to, že by som chcel niečo, čo bude mať v sebe naivitu ranných filmov o The Beatles, ktoré v sebe niesli spontánnosť a spoločné nadšenie. A tak som len dodal," A musíme to natočiť za menej, než hodinu!", pretože to bolo maximum času, kedy sme boli schopní tváriť sa radostne a hlavne spontánne. Potom by sme už len cítili, ako začínajú klíčiť semená pochybnosti.

Povedal som teda, že chcem niečo, čo by vo Vás vyvolalo pocit, že sme celý čas na vlne pochabosti. Na to Tim zareagoval "a čo tak naložiť kameru na nákupný košík a budem s ním na Vás nabiehať a zasa cúvať". A bolo to, z ničoho nič mal k dispozícii základy videa. V iných prípadoch sme sa babrali v drobných detailoch a výsledok potom nebol veľmi dobrý. Také video k "Love Cats" bola absolútna katastrofa. V tom čase sme práve koncertovali a mňa napadlo zachytiť v klipe práve tú intenzitu z pódia, no nakoniec to vyzerá to, akoby sme len sedeli v polystyrénovej jaskyni. Stalo sa z toho to najhoršie video, aké sme kedy natočili. Nič sa v tom videu nedeje a celkom som sa z toho poučil. Pri videu k "Pictures Of You" sme so sebou do Škótska vzdali tri Super-8 kamery, ráno sme si dobre vypili a poobede sme sa vybrali von filmovať. No a vrátili sme sa so skutočne dobrým materiálom, hoci mnohým sa to video veľmi nepáči, pre nás to bola skvelá zábava.

Ken: Postupne sa tvoje texty posunuli k akejsi absurdite, napr. pri skladbách ako "Dressing Up" a "Love Cats". Ide o Tvoj humor, ktorý sa s prichádzajúcimi rokmi trochu unavuje alebo máš len absurdný pohľad na svet?
Robert: Skôr je to spojené s istotu, čo všetko kapela dokáže - to nie je o pocite spokojnosti, ale skôr o pocite, že kapela prežije aj vtedy, keď skúsim vytvoriť niečo také. Nebola to otázka svedomia, pretože som si rozhodne nemyslel, "Bože, toto už fakt nemôžem." V tom období by veľa kapiel skončilo už po albume "17 Seconds". Čokoľvek sme urobili, sme urobili práve preto, že som to tak chcel, no myslím, že v mojom vnútri bolo niečo, čo vyplývalo na povrch až po tom, kedy som mal pocit, že by sme to dokázali uchopiť skutočne správne. Dnes mi je úplne jedno, čo si ľudia myslia o videu k singlu "Hot Hot Hot", kde sme vystupovali ako trpaslíci. Z pohľadu blbostí to bola celkom dobrá zábava, ale v skutočnosti sme to asi robiť nemali, The Cure by jednoducho nemali byť trpaslíci a na pódiu predvádzať veci v štýle 1960tych rokov. Mnohým príde v tomto smere rovnaké video k "Never Enough". Aj tam sme v podstate trpaslíci. Až sa zamýšľam, či nie sme trpaslíkmi posadnutí. Je v tom veľa absurdity, dokonca aj po hudobnej stránke. Niečo v štýle "Harold And Joe", čiže nič mi neskríži cestu. V prvých rokoch The Cure by také niečo možné nebolo, nakoľko by som s tým nebol spokojný. Vtedy som ešte nebol zžitý s predstavou, čo chcem s The Cure dosiahnúť a ani som nemal predstavu, čoho všetkého som schopný. Teraz viem, ako veci spomaliť a že pri čomkoľvek, čo sa chystám urobiť, či už v rámci kapely alebo mimo nej, sa nemusím obmedzovať myslením, "mám to vôbec robiť, bude to na niečo dobré" a podobne. Práve v období albumov "Faith" a "Pornography" som zápasil s nedostatkom času, obavy s tým súvisiace nás brzdili, mal som pocit, že nikdy nebudeme schopní robiť niečo iné a to ma dosť trápilo. Dnes si len poviem, "dokázal som presne toľko, koľko som očakával a všetko ostatné je jednoducho bonus ..."



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi