Robertov svet – 03/1991 - I.


Začiatkom roka 1991 poskytol Robert Smith rozhovor dvom reportérom britského magazínu Lime Lizard. A nešlo o len tak hocijaký rozhovor. Robert im dovolil vstúpiť do jeho sveta.


Konfrontovať niektorých svojich hrdinov nie je niečo, z čoho by sa človek mohol zblázniť, Okrem Samuela Becketta a rôznych, už zosnulých, literátov 19. storočia, som dodnes stretol asi všetkých, tu a tam vo svetle sklamania a často vo svete dezilúzie, ktorá sprevádzala poznanie, že po rokoch slepého obdivu sa všetka mystika rozplynula. Vychutnávanie si týchto dochto dočasných radostí je ako bezduchý trik, tak aj obetovanie sa večnosti. Trochu inak je to v prípade Roberta Smitha. Preniknúť do jeho mysle, to je ako vkĺznuť do krajiny snov. Jeho osobnosť je tak prchavá, že sa často ani nedá opísať. V priebehu rokov si Smith vybudoval imidž nedefinovateľného štýlu. Je ako malý chlapec, jeho tvár je vždy pomaľovaná a neurčitého pohlavia. Medzi nami prebehol okamih, ktorý si sám neuvedomil, moment ohromného nadšenia a veľkej inšpirácie. Reprezentuje návrat mystiky.

Robert:Utopený, udusený, priškrtený ...
Ken:Väčšina z Tvojej predstavivosti je sústredená okolo Teba nie vo forme vody, ale skôr predstavy utopenia sa v láske
Robert:Potápať sa v nej ...
Ken:Utápať sa v inej osobe.
Robert:Presne.
Britt:Ale nie nevyhnutne postupne pri tom zomierať.
Robert:Len čiastočne, niečo ako keď necháte niekoho ísť. To topenie nevnímam v štýle, že by ste niekoho hlavu držali pod vodou, či keď zaspíte vo vani a začnete pri tom piť tú vodu. Je to skôr taký pocit, ako keď vstúpite do jazera a ponoríte sa, je v tom určitá symbolika.
Britt:Strachu?
Ken:Vzdania sa niečoho?
Robert:Áno, skôr odovzdanie samého seba.
Ken:Čiže sa vzdáš všetkého pre tú konkrétnu osobu?
Robert:To by bol veľmi príjemný pocit, dopracovať sa do takého bodu, skôr by som to prirovnal k pocitu pádu, ako keď sa Vám sníva, že padáte. Keď sa dostanete do takého bodu, tak máte pocit, že ste skončili a padáte. Je to rovnaký pocit, ako keď sa topíte, vydýchnete posledný vzduch z pľúc, ste pod hladinou a už nie je iná možnosť, nasledujúci nádych znamená smrť. Ale nerád by som sa utopil. Hoci mám menší strach z utopenia, než zo samotnej smrti, je to zrejme ten najhorší spôsob smrti. Ak dosiahnete tento bod, hoci si nemyslím, že by ste v skutočnosti mohli, ale ak teda áno, tak potom ten pocit odovzdania by mohol byť dokonale stvárnený utopením, než akýmkoľvek iným spôsobom smrti. Teda okrem toho, že ležíte a zomierate ... "zrazil ma autobus ... milujem Ťa".

Britt:Zdá sa, ako by si romantizoval smrť. Je to Tvoj spôsob jej akceptácie, či prípravy, že raz taký moment príde? Obávaš sa smrti alebo sa na ňu tešíš?
Robert:Smrti sa obávam a jej romantizovanie je môj spôsob jej akceptácie. Nesnažím sa ju, vlastne som si ju nikdy neidealizoval. Obviňovali nás ... keď sme nahrávali album "Disintegration", tak nám niekto poslal výstrižok z novín o tých dvoch chalanoch z Nového Zélandu, ktorí spáchali samovraždu, no a v ich audio zbierke boli aj kazety s nahrávkami The Cure, takže ich rodičia vyhlásili, že sme v podstate zodpovední za ich skutok, nakoľko sme podľa nich glorifikovali smrť. Obom rodičom som adresoval veľmi ostrý list, v ktorom som podotkol, že aj ja som súčasťou rodiny, som takým istý členom ako oni a ich nebohí synovia, a už len kvôli nim som ich požiadal, aby mi na dôkaz svojich tvrdení poslali nejakú pasáž z našich textov, kde vyzdvihujeme smrť, čím by vlastne dokázali všetky tie obvinenia, ktoré voči nám vzniesli. Odpoveď nikdy neprišla. Pretože také niečo som v textoch nikdy neuviedol. No na druhej strane, smrť tu jednoducho je, či už sa s ňou stretáte alebo nie. Chcem vlastne povedať, že každé úmrtie, ktoré som v mojej rodine zažil, tak žiadne z nich nebolo oslnivé a ani na tom nebolo nič romantické.
Britt:Ja som smrť vždy vnímala ako niečo, čo so mnou nemá nič spoločné, že je to niečo, čo sa stáva druhým, čo je akýsi spôsob jej neakceptácie.
Robert:Raz mi niekto povedal, že ak som schopný akceptovať predstavu sveta pred mojim narodením, tak som schopný akceptovať aj predstavu samotnej smrti. Túto myšlienku si svojím spôsobom vážim, no myslím si, že je intelektuálne nemožné formulovať predstavu sveta pred Vašim narodením. Jednoducho len vidíte fotky Vašej rodine a snažíte sa tomu veriť.

Ken:Do istej miery je tá predstava života pred Tvojim narodením a situácii ľudí, ktorých sa to týka, vzrušujúca.
Robert:Je to aj akási nedôvera. Nedokážem úprimne precítiť fakt, že moja mama a otec existovali aj pred mojim narodením, hoci viem, a všetko samozrejme naznačuje, že skutočne žili aj predtým. No hlboko vo svojom vnútri o tom presvedčený nie som. Obrazy druhej svetovej vojny ... sledujete ich, nezúčastnili ste sa toho, je to tak trochu mimo realitu, nesiahnete si nikdy na tú vec, ktorá tam v skutočnosti nie je, tak ako rok, kedy som sa narodil. Simon mi priniesol video o udalostiach z roku 1959. Veci, ktoré sa udiali pred aprílom 1959 mi prišli viac nereálne, než tie, ktoré sa odohrali po apríli, hoci na to nie je žiaden dôvod. Jednoducho som ich nezažil, je to neodvratné.
Britt:A nie je väčšina ľudí ochotná prijať ich vlastnú realitu?
Robert:Prečo?
Ken:Pretože im príde zložité prijať skutočnosť, že sú kým sú, hlavne pre nereálnosť predstavy, že boli stvorení, keď boli stvorení a pochádzajú odtiaľ, odkiaľ im bolo povedané, že pochádzajú. To všetko môže vyznieť ako rozprávka.
Robert:V školských časoch mi Mary neustále vravela, že bola adoptovaná a ja som jej veril. Keď som po prvýkrát stretol ich rodičov, tak som sám seba presviedčal, že je tam niečo divné, že to neboli jej skutoční rodičia, hoci som videl ich fotografie, kde bola podobnosť očividná a bol som schopný im veriť. Ešte aj dnes, keď som s mojimi rodičmi, a vzťah s rodičmi máme založený na dôvere, tak sa sám seba pýtam, "čo by mali z toho, keby si toto všetko vymysleli?". Fotografie, na ktorých sedím pred kostolom v Blackpool, kde som bol pokrstený. A možno to ja nie som, nepodobá sa na mňa. Mal som vtedy 4 roky a v tom veku som mal blond vlasy. Niečo sa muselo stať, niečo traumatické.

Je teda Tvoj postoj k životu podmienený myšlienkou "žiť pre prítomnosť", čiže ratifikovať hodnotu života v jeho bezprostrednosti alebo žiješ život pre jeho bezprostrednú večnosť až za hrob?
Robert:
A vy? A ostatní? Podľa mňa ľudia neustále na niečo čakajú, na nejakú ďalšiu vec, ako pri sledovaní TV. Plánujú si ďalší týždeň podľa toho, čo sa udeje v relácii Radio Times, prípadne premýšľajú o tom, čo musia urobiť ráno po tom, ako vstanú, všetko na niečom závisí ...
Britt:Myslím to tak, že prítomnosť reprezentuje skôr život na tento planéte, než život po smrti. Človek v živote nepremýšla v súvislostiach, že čo bude po smrti.
Robert:Už chápem, ako to myslíte. Nie, ja som pred chvíľou hovoril o neustálom odkladaní nevyhnutnosti Vašej vlastnej smrti a neustálom plánovaní s miernym predstihom voči tomu, čo sa aktuálne deje. Ja to tak robím a nenávidím sa za to.

Ken:Za čo, za to plánovanie s predstihom?
Robert:Áno, pretože premýšľate v štýle "zajtra o takomto čase musím byť tu, pôjdem von s ostatnými, takže tu budem aj zajtra v noci" ... je to taký malý druh odkladu, robíte to každý deň a dokonca aj veľmi silno veriaci ľudia, ako moji rodičia o tom odmietajú diskutovať. A ja chápem prečo. Myslím, že už ich niekedy otázkami o tom, čo si myslia o smrti, dosť nudím. Je to príšerné, cítim sa doslova vinný, pretože moja mama vždy povie, "nemôžeš čakať, kým zomrieme". Ona skutočne takto uvažuje a potom povie, "nemáme nikde tajne ukryté žiadne striebro." V konečnom dôsledku je to dosť depresívna téma, teda pokiaľ absolútne neveríte v posmrtný život. Pokiaľ nie, tak nemá zmysel sa o tom rozprávať tak či tak.

Ken:To množstvo fotografii očí a pier sú typické pre obsedantnú osobnosť. Má to pôvod v stabilnom detstve alebo ide o reakciu na niečo, či ide len o potrebu výstrednosti?
Robert:Vždy som bol ústami fascinovaný. Ak sa kohokoľvek spýtate, čo si všímajú ako prvé na iných ľuďoch, tak dostanete konkrétne odpovode, no a ja sa, z nejakého dôvodu, sústredím na ústa. Rovnako ma odpudzujú, ako priťahujú. V prípade očí je to len preto, že sú orgánom, cez ktorý vnímame svet. Vždy som vnímal zrak ako ten najdôležitejší zmysel. Radšej by som ohluchol, než oslepol.
Ken:Oči sú priamo pred mozgom.
Robert:Presne tak. Všetko súvisiace s vnímaním, existenciou objektov v skutočnom svete, obzvlášť zrak, to všetko je niečo, čo považujeme za samozrejmosť. Zvykol som mať o svoj zrak obavy, pretože v mojej rodine máme skúsenosť s glaukómou a obával som sa, že v mladosti postupne oslepnem. Chodieval som pravidelne na očné prehliadky a prepadával som obavám, že si už nikdy nebudem môcť zahrať futbal. Ale skutočne som posadnutý iba tými dvoma vecami, očami a perami. V bežnom živote o nich vôbec nepremýšľam, čiže nie, že by som si sadol a hneď o tom začal písať, skôr je to tak, že keď si na niekoho spomeniem, tak sa mi ako prvé vybavia práve jeho oči a pery. Ale keď už ide o ústa niekoho konkrétneho, vždy to závisí od intímnosti vzťahu s danou osobou. S ústami je spájaná určitá intimita a samozrejme chuť, či pach. A potom je tam kopec ďalších fascinujúcich vecí, ktoré sa objavia, keď sledujete ľudí, čo všetko s ústami robia, niekedy je to až príšerné. Ľudské telo mi príde vo všeobecnosti ohavné a vo svojom vlastnom tele som sa vždy cítil obmedzovaný. Nie preto, že by mi teda bolo odporné, ale skôr preto, že mi jednoducho nestačí.

Britt:Tiež to cítim rovnako, ale u zvierat tento problém nemám.
Robert:To ja neznášam všetko živé nablízku, pretože napr. zvieratá sú krehké a bezmocné. Teda mimo mojich nových žiab.

Ken:Z tvojich textov sa zdá, akoby si sa snažil niečo od Mary naučiť, no zároveň Ťa to učenie frustruje. Vážiš si Mary?
Robert:K Marynej spokojnosti som často rozpoltený medzi úžasom a odporom k nej.
Ken:Máš na mysli spokojnosť spojenú so šťastním alebo s pokojnou depresiou? Často ju totiž v textoch cituješ a tie veci pôsobia depresívne.
Robert:No áno, v tomto smere je to zábavné. V tomto sa akosi striedame a myslím, že lepšie to ani povedať nejde. Nemyslím tak, že ako veľmi môžem pomôcť ja alebo ako veľmi pomôže mne, ale tak celkovo. Toto si ale nikdy nemôžete plne priznať, inak by ste to jednocho vzdali, takže existuje niečo ako striedanie, výmena. Ale, ak by som nebol schopný s Mary komunikovať, tak by som to samozrejme vzdal. Po takom niečom by som samozrejme asi naďalej tvoril, hoci by som si bol vedomý, prečo by som nemal, ale nevidel by som tam dôvod, prečo by som mal zostať s Mary alebo prečo by mala zostať ona so mnou. Musí tam byť nejaký veľký rozpor, ktorý je nám obom príjemný. Bohužiaľ cítim aj kus viny za to, ako sa Mary pocitovo prispôsobuje mojej osobnosti, ktorá má tendeciu utápať sa v beznádeji a nespokojnosti so všetkým a všetkými vôkol mňa a niečo z toho sa potom nalepí aj na ňu. Stále sa jej však darí dosahovať oveľa väčšiu spokojnosť šťastným spôsobom, než mne. Stále sa cíti byť skutočne šťastná a to, čo ma na nej od začiatku priťahovalo je schopnosť fungovať úplne samostatne, ako aj spôsob smiať sa tak, ako som to nikdy u nikoho nevidel. Ona toto dokáže dodnes a ja som zistil, že ja to tak nedokážem a neviem, či som toho bol aj vôbec niekedy schopný. Niekedy ma v tomto smere prepadá až pocit trpkosti.

Ken:Alebo to bude žiarlivosť?
Robert:Áno ... nesmierna žiarlivosť, lenže neskôr som zistil, že robím niečo nesprávne, hoc nie úmyslne. Momentálne, a tomu by som nikdy neveril, minulý týždeň som bol zasa raz úplne rozladený, no Mary bola celý čas vysmiata ako lečo. Pritom minulý mesiac to bolo presne naopak.
Ken:Prečo ste sa teda po všetkých tých rokoch vzali?
Robert:Pretože som vedel, že v tom nebude žiaden rozdiel a Mary to tak vždy chcela. Ja som chcel počkať, aby som si bol istý, že nás to nezmení. A takisto som vedel, že to bude celkom dobrý dôvod na skvelú párty. A takisto som si uvedomil, že to bude naposledy, čo sa naše rodiny nakomplet stretnú, pretože sa všetci postupne vzďaľujú.

Britt:Ako vysvetlíš ten extrémny rozpor medzi Tvojím osobným a kreatívnym životom, medzi stabilitou toho prvého a konštantným rastom a zmenami toho druhého?
Robert:Nuž je stabilita a stabilita. Och, toto je vážne zložité, keďže jeden život ovplyvňuje ten druhý, hoc zábavným spôsobom. Tá osobná stabilita, tú vnímam, ako že nie som len priateľom Mary, ale aj jej manželom. Verím jej takým spôsobom, aký nájdete len u hŕstky párov. Máme medzi sebou omnoho menej nejasností, než väčšina párov. S Mary jednám rovnako ako so Simonom. V oboch prípadoch bojujem s rovnakými problémami, no zasa sa nemusím obmedzovať v tom, čo poviem a urobím. Či je Mary so mnou alebo nie, chovám sa rovnako. Nehrám sa na niekoho iného, ani neflirtujem viac alebo menej, než bolo zvykom. Nekonám inak, nemám iné postoje, nie som hlučnejší, ani tichší a to len preto, že v Marynej spoločnosti sa cítim pohodlne. Takto vnímam stabilitu ja. A doma som dnes ďaleko rozmarnejší, než som býval; som omnoho tichší v spoločnosti ľudí a bláznivejší, keď som s Mary sám.
Britt:Ciže Tvoje pohodlia súvisí s familiárnosťou?
Robert:Je to ako keď máte niekoho, na koho sa môžete spoľahnúť. Keď máte niekoho, komu môžete dôverovať a istotu, že ho nestratíte.
Ken:A čo fascinácia tým, ako sa pozerá na svet?
Robert:Pozerám sa na to dvoma optikami, z ktorých jedna je veľmi sebecká, kedy sa sám seba pýtam, "ako by niekto mohol znášať to, čo znáša Mary a pritom by ma mal tak rád, ako ma má rada Mary?". Musí mať ďaleko väčšiu schopnosť ma milovať, než ja milujem ju a pritom väčšinou nemám pocit, že by som si to zaslúžil. Mám v povahe neustále pokúšať a niečo stále ničiť, pritom nikdy neuspejem a stále som z toho v úžase. Ale ja Vám poviem, ako sa veci majú. Ona sa ku mne chová ako k idiotovi, tak, ako sa iní ľudia ku mne nechovajú.

Britt:To je komplex martýra?
Robert:Rád sa o ňu starám a to je zároveň jediný spôsob, ako sa jej môžem odvďačiť za to, že je ku mne milá.
Britt:S čím všetkým sa musela vyrovnať? Emočné výkyvy, záchvaty depresie? Robert:Aj aj. V minulosti som bol monštrum. Skutočne som bol hrozný. Mám v sebe túžbu veci ničiť, dalo by sa povedať, že som tak trochu deštruktívny typ. Veci, ktoré sa mi páčia ma znepokojujú, necítim sa pri nich pohodlne.



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi