Úplná izolácia a havrani - 05/2020


Roger o karanténe, izolácii, svojom sólovom albume, ale aj o náročnosti turné s The Cure a ich fanúšikoch.


Vytvoril si nahrávku, ktorá je vlastne o kráse a ústraní anglického vidieka a teraz na tom vidieku dokonca tráviš karanténu.
Roger:
O takom niečom som ani len nesníval. Ten album je skutočne viacmenej o izolácii a samote. A napísal som ho na konci ročného turné, kedy už som si každá deň v duchu vravel, "Už chcem byť doma. Chcem byť sám. Už viac nevládzem." A potom som sa naozaj dostal domov, ocitol sa v úplnej izolácii a v decembri je v tom kraji skutočne nevľúdne. Ani by ma nenapadlo, že o pár mesiacoch bude takáto izolácia povinná. Rozprával som sa včera so zopár ľuďmi a hovorili podobne. Album na nich má katarzný a terapeutický účinok zároveň. Myslím, že to je jeden z tých milých účinkov hudby, kedy ľuďom dokáže dať pocit, že v živote nie sú sami, že niekto prechádza alebo prešiel podobnými zážitkami, ako oni.

Dá sa pochopiť, že práve v tomto období to môže správne zarezonovať.
Je to skutočne podivná reorientácia a nové uvedomenie si, čo je v živote to dôležité ako aj to, s čím sa už viac nemusíte zapodievať, keď to všetko skončí. Pripomenulo mi to časy, keď som fičal na LSD a myšlienky sa Vám v hlave jedna od druhej izolovali, porozhadzovali a keď ste sa po čase vrátili do normálneho života, tak sa tie myšlienky zasa krásne usporiadali. A dnes si poviete, "Nie, toto skutočne nechcem v žiadnom z mojich mozgových chlievikov. Nemyslím si, že to ešte niekedy urobím."

Mám šťastie, že sa udržujem v disciplíne, ktorá si nevyhnutne nežiada publikum. Pre mňa tie najväčšie odmeny prichádzajú práve z kreatívnej stránky procesu. Vystupovanie je pre mňa sekundárna záležitosť, minimálne pokiaľ ide o moje vlastné umenie. Takže, pre mňa sú toto vlastne dobré časy, pretože mne sa omnoho ľahšie tvorí osamote. Na druhej strane si istotne všetci myslia, "pre Teba to musí byť skvelé, máš zrazu toľko času, ktorý môžeš stráviť v štúdiu". Opak je však pravdou. Práveže tá sloboda a neobmedzené množstvo času ma dostali do stavu, kedy sa mi vlastne nič nechce. Až teraz si uvedomujem, že stanovené termíny a neúprosný harmonogram moju kreativitu zvyšujú. Takže teraz veľmi produktívny nie som.

Než celá tá pandémia začala, tak sme točili videá, poskytovali rozhovory o albume a preberali všetky detaily súvisiace s jeho vydaním. V tomto ohľade to bolo všetko skvelé a zabralo mi to množstvo času. Ale čo to vypuklo, tak som nevytvoril, ani nenapísal vôbec nič.

Máš za sebou množstvo rôznych nahrávok s množstvom rôznych ľudí. Keď už sa teda rozhodneš komponovať čisto vlastné veci, ako vlastne zvykneš pracovať? Viem, že máš za sebou už bohatú históriu s produktami značky Moog, ako aj s inými syntezátormi, ale zaujíma ma, ako vyzerá Tvoj dnešný pracovný proces.
Moja vidlička tvorivosti má dva hroty. Ten jeden je elektronický a ten druhý orientovaný o 180 stupňov opačne, čiže akustický. Ale keďže všetko staviam vždy na jednej note, tak ich vlastne dokážem spájať. Keď som tvoril Moog albumy, s Moog Voyager, ten je totálne monochromatický, tam som pristupoval k veciam vždy po jednom tóne a o podobný prístup sa snažím, keď komponujem veci pre čelo a sláky. Je to podobný proces. Obyčajne však vždy začínam s piánom. Je to môj hnací nástroj a je mojím hlasom, rovnako ako syntezátor. Oba nástroje majú pre mňa rovnakú váhu.

Ak nejaký čas nehrám na piáne, čiže sa viac zameriavam na syntezátor, tak keď sa k nemu vrátim, je to ako keď otvorím dvere, ktorými prenikne svetlo. Aby som nimi prešiel, musím začať hrať. Vraj som sa pri piáne, u nás doma, narodil. Vždy u nás piáno bolo. Čierna a biela, tvar klávesov ... keď sa k nim priblížim, keď si sadnem za piáno, akoby som sa "rozšíril". Viem, že to znie trochu domýšľavo, ale jednoducho som pri piáne spokojný. Keď pracujem s Voyagerom, samozrejme vlastním viacero syntezátorov, ale Moog Voyager ... moje ruky prirodzene smerujú k ovládacím prvkom, ktoré práve potrebujem, akoby som práve skloňoval svoj hlas, či menil jeho tón. Je to naozaj zaujímavý proces a skutočne sa v ňom cítim ako doma.

Keď už príde na Tvoje vlastné práce, máš vždy potrebu pracovať s určitým stanoveným cieľom? Napr. že píšeš piesne, ktoré budú na rodiacom sa albume?
V prípade tohto konkrétneho albumu som sa vrátil z dlhého turné s The Cure a mal som prirodzenú potrebu tvoriť, pretože turné, to je taký zvláštny svet v bubline, kedy každý večer vystupujete pred tisíckami ľudí - čo je samozrejme úžasné - ale to mi nepríde kreatívne, pretože hráme tie isté skladby a tam nie je veľký priestor na interpretáciu. Takže po návrate z takéhoto turné mám v sebe až pretlak kreativity a emócii, ktoré potrebujem zo seba dostať von, takže som napísal niekoľko skladieb.

Obyčajne však, keď už začnem s komponovaním, tak ide o odpad, kedy si hovorím, "Bože, už to viac nedokázem, znie to ako klišé." Ale ak to nevzdám, tak sa niečo udeje. A potom to už začne zo mňa vychádzať prúdom a keď už máte k dispozícii niekoľko skladieb, tak si poviete, "no fájn, z tohoto by už mohol byť album." Takže sa to následne snažíte dať celé dohromady, no stále je to všetko akási abstraktná predstava. Práve táto abstraktná predstava kreativity ma veľmi zaujíma. Chvíle, kedy sa Vám to všetko preháňa hlavou a vychádza von. To je pre mňa najzaujímavejšie.

Až keď to zachutí aj iným ľuďom a pochopia to, stane sa to bežným. Všetci máme v hlave takéto vízie a predstavy, čo je absolútne fantastické a úžasné, lenže musíte ich dokázať podať tak, aby boli zrozumiteľné iným ľuďom. To už je síce pre mňa menej zaujímavé, ale ako hudobníkovi a skladateľovi mi je jasné, že pokiaľ ľudia Vašej tvorbe nerozumejú, tak som si sám nie istý, čo vlastne robím.

Je jasné, že primárne netvorím pre publikum. Môj hudobný štýl je veľmi odlišný od toho, čo je bežne dostupné na hudobnom trhu, ja sa tomu ale jednoducho venujem, pretože chcem a preto to aj publikujem. Pokiaľ však ide o môj nový album, tak sme niektoré skladby doplnili o vokály práve preto, že sa tak stali dostupnejšími pre mainstreamového poslucháča, nech už si pod takým pojmom predstavíte kohokoľvek. Nechcem tým nikoho podceňovať alebo nejak zovšeobecňovať ľudí na základe ich hudobných chúťok. Nech si každý počúva čo len chce. Ide o to, aby ste mali z počúvania hudby radosť. Mnoho ľudí má však z počúvaním inštrumentálneho hudby trochu problém, ja však osobne preferujem práve takúto hudbu. Všetky moje obľúbené kapely a umelecké zoskupenia sa venujú práve tejto hudbe. Ale práve pridanie vokálov, ľudského hlasu, urobilo moju hudbu prístupnejšou.

Ako vlastne prebieha Tvoja práca s vokalistami?
Väčšina spevákov a textárov sa ponosuje na prácu so mnou, pretože majú len veľmi malý priestor na realizáciu. Väčšina z mojej hudby už sama o sebe povie všetko, čo povedať potrebuje. Takže, aj keď niekomu posuniem svoju skladbu a poviem, "naspievaj to," obyčajne zareagujú v štýle " no jasné. A kde je na to priestor? Všetky zjavné textové a vokálne linky tam už sú. Priestor na slová tam už nie je." S Jennifer Page, ktorá spieva na tomto albume, to však bolo iné. Poslal som jej hotové skladby a ona prišla v vokálnymi aranžmánmi nad tým všetkým. Len som dodal, "No teda! To znie úžasne. Sám by som to neurobil lepšie."

A vo všeobecnosti, keď pracujem s kýmkoľvek, z akejkoľvek oblasti, tak dokážem pracovať iba s ľuďmi, ku ktorým prechovávam rešpekt a mám k ich práci obdiv. A keď už raz takýchto ľudí požiadam o spoluprácu, tak im dám voľnú ruku. Rozhodne odo mňa nepočujú, "Toto musíš naspievať takto a takto. A texty by mali byť o tomto ... " Tým ľuďom musíte dôverovať a rešpektovať im natoľko, aby ste im umožnili vložiť do Vašej práce niečo vlastné.

Iné to samozrejme bolo s hráčmi na sláčikové nástroje, kde som tie party skomponoval ja, takže som mal jasnú predstavu o tom, ako by to malo znieť. Oni vo všeobecnosti hrajú podľa notových zápisov, takže im tým vlastne nedávam žiadnu slobodu. V skutočnosti však posúvajú moje nápady ďalej, keďže ja neviem hrať ani na čelo, ani husle, či violu. Potrebujem teda niekoho, kto to zvládne. Verte mi, že by som si však veľmi prial ovládať hru na tie nástroje. Pracujem však s ľuďmi, ktorí mi rozumejú a dokážu zahrať tak, akoby som to zahral ja, keby som hrať vedel. S čelistkami, s ktorými spolupracujem, Miriam Wakeling a Alisa Liubarskaya, je to však jednoduché. Zájdeme do štúdia, vezmú do rúk nástroje a hrajú. Len veľmi zriedka mám pre ne pripravené poznámky. A tá časť procesu tvorby je skutočne príjemná.

Ak sa Vám podarí získať skutočného hudobníka, uznávaného a talentovaného, ktorý dokáže zahrať to, čo napíšete, tak je potom výsledok neuveriteľný. Obyčajne ja zahrám všetky klavírne party, takže potom už vystupujem v úlohe producenta a poslucháča. V takých chvíľach doslova cítim, ako sa mi hýbu uši. Keď máte k dispozícii veľké teleso, napr. komorný orchester, tak počúvam každú jednu notu a to je neuveriteľný proces. Jedna vec je napísať skladbu pre 5-člennú skupinu a potom počúvať iných, ako hrajú vaše party. To je niečo úžasné. Ako do Vašej práce vložili samých seba. Ale keď máte 30 ľudí, ktorí hrajú harmónie a melódie, ktoré ste napísali, a pritom ich počuli iba vo forme počítačových samplov, to už je naozaj niečo neuveriteľné.

Tvoja kariéra pôsobí zaujímavo, nakoľko máš skúsenosti v mnohých stránkami, ako v prípade hudobníkov, tak aj kapiel. Máš vlastné, sólové nahrávky, no takisto hráš v The Cure, predtým si pôsobil v iných kapelách, napr. Psychedelic Furs, no v The Cure máš zdá sa pevne definovanú rolu.
Áno, a ide o absolútne rozdielny prístup k tvorbe, keď ste sólovým umelcom a keď pôsobíte v kapele. Osobne si myslím, že práve vďaka vlastnej, veľmi silnej sólovej kariére a schopnosti robiť si veci po svojom, si to viem v The Cure viac užiť, cítim sa tak pohodlnejšie a voľnejšie. Myslím, že vďaka tomu sú ostatní v kapele omnoho šťastnejší, keďže ja som menej frustrovaný. V kapele totiž disponujete iba jediným hlasom. Ak sa niekto spýta, "myslíte, že by sme tam mali dať dva akordy a potom "middle A?", ja poviem "nie" a ostatní práveže "áno", tak sa musíte prispôsobiť. Fakt, že mám pri takomto pretlaku možnosť úniku k vlastnej tvorbe funguje aj moja kreativita v rámci kapely omnoho uvoľnenejšie a tak aj moja iniciatíva v kapele a posúvanie sa vpred prídu ostatným jednoduchšie.

The Cure majú zábavnú históriu, už len vďaka počtu hudobníkov, ktorí sa v kapele, od jej vzniku, vystriedali. Ty sám v nej už hráš vcelku dlho a dnes sa medzi sebou už veľmi dobre poznáte. Myslíš, že vďaka tomu dynamika kapely dnes napreduje rýchlejšie?
Aktuálne sa už skutočne veľmi dobre navzájom poznáme. Vieme, čo jeden od druhého môžeme očakávať. Takisto vieme ako kto bude reagovať v akejkoľvej situácii. V podstate som v kapele od roku 1987, čo koľko ... už 33 rokov? Vcelku dlhá doba. Vlastne je to polovica môjho života. S tými chalanmi som prakticky vyrastal. Prešli sme spoločne ako úspechmi, tak aj prepadákmi, sme ako rodina. Keď som sa k nim v roku 2011 opätovne pripojil, tak úvodná konverzácia prebiehala nejak takto: "Pozri. Ak v tomto veku nebudeme schopní fungovať, čiže tvoriť hudbu spoločne a spoločne si užívať všetko, čo robíme, tak by sme sa o to ani nemali pokúšať." A teraz je to naozaj super. Ako som povedal, vieme kto ako hrá, poznáme nálady toho druhého a vieme, čo môžeme očakávať, keď sa ktokoľvek z nás objaví ráno na recepcii hotela. Vieme, kto bude nevrlý a kto nie. Ak to niekto potrebuje, dáte mu priestor. Je to ako v rodine. A keď vstupujeme na pódium, je to skutočne nádherné, keď sa človek rozhliadne okolo seba a vidí ostatných.

Ako som spomínal, na konci svetového turné, v roku 2016, sme boli všetci riadne vyčerpaní. Už v tretej štvrtine turné sme boli na konci so silami. A pritom zakaždým, keď dorazíte do ďalšieho meste, tak ľudia očakávajú, že zažijú tú najlepšiu šou vo svojom živote. A čo Vám iné zostáva? Musíte vyjsť na pódium a urobiť to. Spomínam si na jeden koncert, neviem, kde to presne bolo, kedy som sa rozhliadol po pódiu a cítil som neskutočnú únavu. Ale aj tak sme na to pódium vyšli a bol z toho jedinečný koncert. To sa v takej chvíli len pozriete na ostatných a poviete si, "to dáme". Je to skutočne skvelý pocit. Vždy zažartujem v debatách s ostatnými v kapele, že ak sa dostanete cez hraniu 25 rokov fungovania, ste v pohode.

To spomenuté turné som zažil. Často hráte doslova nečakané ťažké kúsky, čo znamená, že na turné ste mali naskúšané ohromné množstvo skladieb.
Pre to turné sme mali k dispozícii 120 skladieb. Jasné, že ak sme mali v pláne pre ďalší koncert skladbu č. 117, tak deň predtým sme si ju strihli na zvukovej skúške. Spomínam si, ako som sa sťažoval na to, že si mám pamätať toľko skladieb a Robert mi na to povedal, "No áno, každý večer, keď idem na pódium, tak si v podstate musím pamätať slová jednej celej knihy ... a zaspievať ich." Len som dodal, "aha, tak nič, už sa nesťažujem." Stále mu vravím, že by mal používať teleprompter, ale on nechce. Fakt neviem, ako to robí, ale jeho hlas je dnes lepší, než kedykoľvek predtým."

The Cure sú obklopení silnou fanúšikovskou základňou, doslova sú kultom. Spomínam si, aký to bol divný pocit zažiť The Cure v 1980tych rokoch, čiže v časoch, než sa ich kariéra raketovo naštartovala. Predstava, že by sa niečo, čo tak náruživo zbožňujete, niečo, čo v podstate definuje Vaše odcudzenie, mohlo stať niekedy tak populárnym, bola doslova až postavená na hlavu.
Myslím, že veľmi veľa fanúšikov The Cure zápasí s popularitou kapely. Chceli by ju len pre seba a ja to chápem. Ak mi niekto povie, "ten film si musíš pozrieť," tak prvý film, ktorý vidieť nechcem, je práve ten odporúčaný. Rád odbočím doľava, keď idú všetci doprava. Ako kapela sme sa vždy práve takto chovali. Vždy sme sa štítili akejkoľvek komercionalizácií. Do polovice 1990tych rokov sme dokonca ani raz nevystúpili v americkej národnej TV. Dokonca ani nerobíme nič pre vlastnú propagáciu. Robert ešte stále odmieta poskytovať rozhovory, to ja zas rozhovory poskytujem rád.

Práve si vydal svoj nový, vydarený album, ale zdá sa, že aktuálna situácia nepraje plánovanej propagácii. Čo ťa prinútilo ho vydať, veď tu bola možnosť to pozdržať a vydať neskôr, tak ako to robí aktuálne množstvo hudobníkov?
Ale áno, aj mňa sa vydavateľ spýtal, či to nechcem preložiť na júl. Lenže to vtedy bolo všetko len v začiatkoch a všetci sme si mysleli, že to bude otázka pár mesiacov, kým vírus zmizne. Ja som však zaprotestoval, "rozhodne nie. To neurobím. Trvalo dosť dlho, kým som to pripravil na vydanie, rozhodne to odsúvať nebudem." A na druhej strane, momentálne ľudia až zúfalo túžia po niečom novom a ja dúfam, že ich to nielen pobaví, ale aj zaujme. A momentálne je šanca pritiahnúť pútavé publikum, keďže ľudia majú viac času a priestoru pre počúvanie nahrávok. Živé vystúpenia nie sú pre mňa až také dôležité, ako je to v prípade iných kapiel. Síce by bolo skvelé prezentovať tie skladby aj naživo, no momentálne je to nepravdepodobné. Ja som to chcel len vydať. Okamžite po dokončení skladby som chcel, aby ju ľudia počuli.

zdroj: The Creative Independent, 20/05/2020



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi