Prekrásna choroba – 04/2000 – II.


Predstavte si situáciu, že by po dokončení albumu „Disintegration“ zaliezol Robert Smith do postele, tvrdo zaspal a prebudil by sa po 10 rokoch. Zívne, pozrie sa do zrkadla – tam známa tvár, hoc ospalá, zježené vlasy a uvedomí si, že má 40.


Prečo ten anti-singlový postoj? Jedna z najfascinujúcejších stránok kapely je práve polarita medzi temnotou kapely, strašidelnými albumami a ľahkovážnymi singlami - ako keď zúfalý album "Pornography" je nasledovaný rozmarným disco-gothickým singlom "Let´s Go To Bed". "Domnievam sa, že pri singloch prezentujem skôr šťastnejšiu stránku mojej osobnosti alebo kapely. Problém nie je v skladbách samotných, skôr je to o dôraze, aký sa v minulosti kládol na singel a sprievodné video, ktoré takisto posilňovalo ten povrchný obraz kapely a mňa samotného," povedal Robert.

"Pri tomto albume som nebol pod neustálym tlakom zaradiť naň aj niečo rádiové. Myslím, že "Galore", a samozrejme hlavne "Wish" album, bol akýmsi umelckým kompromisom, keďže som tam zaradil skladby, ktoré, ak by som zostal sám v tmavej miestnosti by sa tam rozhodne neocitli." A práve "Bloodflowers" je presne ten druh albumu, aký by zostavil umelec zavretý sám v tmavej miestnosti.
"Zachytil som v ňom náladu, akou som prechádzal v období, keď som dosiahol, resp. keď sa blížila moja 40-tka. Je plný pocitov nostalgie, plný obzretí sa za mojim životom, hlavne za poslednou dekádou. Čím viac obsahu mám k dispozícii, tým menej píšem, hlavne lyricky, takže to viac odráža moju introspektívnu stránku," dodal Robert.

"Písanie je tak trochu cudzí jazyk - ak prestanete písať, tak je veľmi zložité sa k tomu opätovne vrátiť - takže sa neustále snažím písať, spriadam slová, napr. slová na papieri s fľakmi od vína, ktoré mám ešte z obdobia albumu "Kiss Me ..." o vtákovi s bielou hlavičkou "hrejúcom sa na pražiacom slnku". Problém je v tom, že nemôžem spievať niečo ako "hrejúcom sa na pražiacom slnku" cez toho, aby som pred sebou nemal víziu Petra O´Toolea alebo Stinga!"

Robert pokračuje, "hoci som napísal zopár priamych, samopašných skladieb, tak sa domnievam, že to, čo píšem je viac nejasnejšie, skôr v tradícii Romantickej poézie. Aby som to k niečomu prirovnal ... namiesto toho, aby ste povedali, "tak toto je vajce", napíšete o pocitoch, ktoré vo Vás vyvolá rozbitie vajíčka."

Návštevníci oficiálnych stránok The Cure si už dávnejšie všimli Robertove referencie na album "Bloodflowers", ktorý pokladá za poslednú časť trilógie, ku ktorej patria albumy "Pornography" a "Disintegration". "Chcel som len fanúšikov upozorniť, aby nečakali ďalší album v štýle "Kiss Me ...", či "Wild Mood Swings". Než sme začali s nahrávaním, tak som ostatným pustil práve albumy "Pornography" a "Disintegration" ako príklady toho, čo ja osobne považujem za skvelý Cure album. Ak si tie albumy prehráte spätne, jeden po druhom, tak môžete počuť hudobné a textové vlákna - mňa, ako sa snažím dostať z tej čiernej diery. "Bloodflowers" je zasnený album, menej depresívny. Od čias "Disintegration" som neurobil nič podobné, do čoho by som sa tak hlboko ponoril."

Kvôli nahrávaniu sa kapela vrátila do vidieckeho sídla, kde kapela predtým nahrala album "Wild Mood Swings". Sídlo v klasickom romantickom slohu, farebné sklá v oknách, drevené podlahy a po stenách fotografie majiteľky, herečky Jane Seymourovej, napr. s Laurencom Olivierom a Margot Fonteyn. "Naposledy sme tam žili celý rok. Nahrávanie albumu sa vtedy takmer dostalo na vedľajšiu kolaj. Tentoraz sme si dom rezervovali len na dva mesiace a nik neodišiel z nahrávania pred koncom s pocitom, že som príliš náročný a nerozumný. Tentoraz som to mal totiž všetko do detailu premyslené, boli mi jasné všetky kľúčové prvky, tempá, dokonca som pred začiatkom nahrávania mal hotové aj poradie skladieb na albume. A samotná kapela hrala úžasne. To mi v skutočnosti trochu skrížilo plány, pretože som tentoraz vôbec neuvažoval o koncertovaní, lenže som dostal chuť zahrať tie skladby naživo, takže som minulý týždeň podpísal dohodu o americkom turné."

Skutočnosť, že 20-ročná britská post-punková kultová kapela dokáže stále zapĺňať štadióny v Spojených štátoch musí spôsobovať škrípanie zubov u kapiel ako Oasis a Manic Street Preachers, ktoré si v Británii užívajú ohromný úspech, no v Spojených štátoch je ich úspech prakticky nulový. "Neviem, ako sa nám také niečo podarilo. Určitým spôsobom sme vždy zneli veľmi Anglicky - ale vždy sa zamýšľam nad tým, čo sme urobili z pohľadu globálneho, než z pohľadu britského trhu. Ten spôsob v štýle "kto je in a kto out" v Británii je úplne debilný, obzvlášť pokiaľ ide o médiá. A také niečo ma absolútne nezaujíma. Myslím, že ľudia sa postupne sústreďujú na to, čo robíme - majú pocit, že sa môžu k The Cure emotívne naviazať, s pocitom bezpečia, že ich nezradíme. Našťastie, aj keď sa nám nedarilo a mnoho vecí vybuchlo, tak sme jadro našich fanúšikov nestratili - možno aj preto, že som s ním nehazardoval. Nikdy som sa nesnažil dostať do televíznej šou, prvýkrát sme také niečo urobili až pri albume "Wild Mood Swings". Nikdy sme nemali modlu "predávať, predávať, predávať"."

Možno je to aj preto, že Robert v podstate nič také nepotrebuje. Stále žije vo svojom malom domčeku na Sussex Coast; stále so svojou manželkou Mary a stále by si "nesadol do Porsche, ani keby mu za to zaplatili".
"Žijem tu stále preto, že tu žije aj moja rodina a sú tu určité aspekty, ktoré na Anglicku naozaj milujem - hlavne počasie, ktoré sa v každom období mení, hoci si myslím, že kedysi boli tie zmeny častejšie. Snehu bolo kedysi viac a bol belší, obloha bola vyššie a bola modrejšia," povedal. "Môj životný štýl je kľudný, tichý, ale nie je to sposobené katolíckou výchovou. Ja si len tú jednoduchosť a normálnosť strašne užívam. Tá predstava, ktorú má o mne veľmi veľa ľudí, že som nedospel, že sa prechádzam v pyžame po pláži, citujúc Baudelairea, to vôbec nie je pravda. Hoci, presne toto som urobil na Nový rok," priznáva. "Ale to bolo tou príšernou opicou po silvestrovskej žúrke."

zdroj: Request, USA, 01/04/2000



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi