Prekrásna choroba – 04/2000 – I.


Predstavte si situáciu, že by po dokončení albumu „Disintegration“ zaliezol Robert Smith do postele, tvrdo zaspal a prebudil by sa po 10 rokoch. Zívne, pozrie sa do zrkadla – tam známa tvár, hoc ospalá, zježené vlasy a uvedomí si, že má 40.


Uvedomí si, že polovicu z tých 40 rokov strávil ako frontman The Cure, eklektickej, poetickej, vyložene excentickej britskej post-punkovej, post-gothickej, existencionalistickej angst-rockovej popovej kapely. Zauvažuje nad tým starším, rozumnejším, no stále zmäteným z povahy existencie mužom a začne písať. Krátko na to ma dostatok materiálu na nový album. Načmára zopár riadkov od Tennysona: "Slzy z hĺbky akéhosi božského zúfalstva / vystupujú zo srdca a tlačia sa do očí / pri pohľade na šťastné jesenné polia / mysliac na dni, ktoré už neprídu."

Tak nejak vyznieva album "Blooflowers" - je temný, rozjímavý a snový. Alebo povedané stručne: klasickí Cure. "Presne v to som dúfal, že taký bude," povie Robert. "V posledných rokoch som sa silou mocou snažil poprieť, že The Cure majú nejaký typický zvuk. S týmto albumom som ten boj vzdal a uznal, že The Cure hrajú skvele konkrétny druh hudby a majú zvuk sebe vlastný. Chcel som, aby album "Bloodflowers" bol typickým albumom The Cure - je to už desať rokov, čo sme vydali album, pri ktorom som mal ten istý pocit."

Robert zároveň dodal, že nahrávanie pestrejších albumov, ako napr. "Wild Mood Swings" (1996), si naozaj užíval, no tento album musel byť od začiatku jednoducho iný. "Tentoraz som potreboval Cure album, ktorý by znel ako The Cure. Možno pre ten pocit, že by to mohol byť posledný Cure album, keďže ma desila predstava, že by tým posledným bol spomenutý "Wild Mood Swings", či nebodaj kompilácia "Galore". Ak by sa naozaj stalo, že by posledným albumom The Cure bol práve album "Bloodflowers", bol by som skutočne spokojný, pretože pôsobí ako náležitý záver akejsi kapitoly."

Ak je to posledný album The Cure? Ak niekto pozná odpoveď, tak je to práve Robert. Nakoniec, často o tom hovoril, že sa to raz stane, nie kvôli nemu, ale akosi prirodzene. Postupne začali The Cure pôsobiť, akoby si žili vlastným životom; ľudia do kapely prichádzali, iní odchádzali - dokonca aj Smith osobne, ktorý sa na istý čas stal gitaristom Siouxsie And The Banshees. Dokonca bolo obdobie, ako priznal, kedy sa každé ráno prebúdzal s myšlienkou ukončenia činnosti kapely. Chcel niečo nové, chcel komponovať hudbu pre film. Dokonca k tomu smeroval, keď si pred troma rokmi doma vybudoval nahrávacie štúdio a začal s komponovaním.
"Najskôr šlo o nesúrodú sériu nie veľmi vydarených "Eno" kúskov," povie. Ako usúdil, postrádalo to všetko správnu štruktúru. Tak sa vrhol priamo na film, vďaka čomu sa sústredil úplne iným smerom a odosobnil sa od popového formátu. "Je to úplne odlišné v porovnaní s hudbou Cure, ktorá v samotnej podstate niekde začína, niekam smeruje a nakoniec sa vráti k východiskovému bodu, bez akejkoľvek zmeny v rámci priestoru jednej konkrétnej skladby. Tieto veci sa na druhej strane jednoducho vyvíjajú," povie.

Po návrate z turné k albumu Bloodflowers, niekedy na jeseň, má Smith v pláne ponoriť sa do nahrávania tejto novej hudby. "Bude to sólový album," povie Smith. "Po zvukovej stránke to bude môj poznateľný štýl, no nechcem v tom spievať, dokonca nerátam ani s klasickou Cure zostavou v štýle gitara - bassa - bicie." Samozrejme, nič v tomto smere nesľubuje. "Počkám si na pocit z toho, že budem pracovať na niečom vlastnom, bez podpornej štruktúry, ktorú mi dávajú The Cure. Možno sa budem cítiť slobodný, možno to budem nenávidieť. Mosty sa však páliť nechystám!"

Nie je to však dávno, čo sa Robert pretrhania väzieb na The Cure vôbec neobával. "Než sme sa vôbec pustili do nahrávania "Bloodflowers", tak som bol z kapely absolútne rozčarovaný," povie. "Mal som pocit, že kapela zaspala na vavrínoch, podľahla priemernosti - vždy sme sa spoliehali na veci, ktoré sme urobili v minulosti - a zrazu som pred sebou nevidel žiaden smer do budúcna." A hocí iný by boli v pokušení to vzdať, Robert vzal zodpovednosť opäť raz na svoje plecia.

"Sú obdobia, kedy musím so všetkými doslova zatriasť, a to vrátane mňa samotného. Tak som ich postavil pred výzvu," povedal. "Vždy tu boli reči typu 'Och, teraz sme v najlepšej zostave' - a to sa zvyklo hovoriť o každej zostave, v ktorej sme fungovali. Tak som im povedal, 'Je to na Vás. Odíďte s albumom, ktorý sa zaradí k tým najlepším The Cure nahrávkam'. A myslím, že tak aj urobili. Vlastne sa tak zrealizovali všetky plány, ktoré som držal v hlave."

Tieto plány sa končili koncom The Cure v roku 1999. Všetky znamenia k tomu smerovali - Robertova 40-tka, vypršanie 10-ročnej nahrávacej zmluvy a koniec tisícročia. Plán bol jasný, posledný zakontraktovaný album, on by určil podmienky, a potom zbohom. Zvukovo a emotívne ucelené dielo skúma, ako chutí život, keď sa v jeho veku zobrazí ďalšia 0, a pritom neobsahuje jediný singel. A to aj napriek faktu, že ich niekoľko nahrali. A dokonca jedného z nich, "Just Say Yes", sa ako nahrávacia spoločnosť, tak aj fanúšikovia dožadovali. "Odolal som pokušeniu ho vydať, aby som tak neporušil náladu albumu," dodal Robert. Fanúšikovia si tak budú musieť počkať na vydanie tejto skladby v podobne digitálneho downloadu.



thinking of the days that are no more

©2001-21 monghi