The Cure konečne slobodní - 11/2001


Kompiláciu „Greatest Hits“ zostavoval Robert Smith osobne a predstavuje ňou ako temnú, tak aj tú radostnú stránku The Cure. Jej prvá edícia obsahuje aj bonusové CD s akustickými verziami 18 skladieb, ktoré kapela nahrala začiatkom roka.


Robert: Môj zásah bol evidentne nutný, nakoľko nielen členovia kapely, ale ani ľudia z nahrávacej spoločnosti s vydaním kompilácie nesúhlasili. Tak som musel tresnúť po stole. Osobne som tiež neočakával jej vydanie, no vedel som, že sa jej nebude dať vyhnúť. Zapojil som sa do toho procesu aj preto, aby ľudia za investované peniaze získali toho čo najviac. Preto som sa dožadoval toho, aby akustické CD bolo vlastne ako darčekom k prvej edícii vydania. Takto som vždy pracoval. Ani na b-strany singlov som nedával menej kvalitný materiál. Vždy šlo o kompozície, ktoré si postupne publikum obľúbilo. Nahrávacie spoločnosti takto neuvažujú a to ma vždy znepokojovalo.

Ako si vlastne vyberal skladby?
Niektoré skladby boli úplne samozrejmé. Veľké hity ako "A Forest", či "Boys Don´t Cry". Asi v štyroch prípadoch som zasa preferoval vlastný výber, napr. "Mint Car", ktorá nikdy nebola veľkým hitom. Rovnako "Wrong Number", ktorá ako tak bodovala iba v Amerike. Celkovo som mal však v mysli predstavu nahrávky, ktorá bude počúvateľná ako normálny album, bude logicky vystavaná, koncetrovaný na hudbu a atmosféru.

Kompilácia obsahuje aj dve úplne nové skladby, jednou z nich je "Cut Here", ktorá je vlastne o akejsi strate. Mal si na mysli niekoho konkrétneho, keď si ju písal?
Je vlastne o Billym MacKenziem, spevákovi The Associates. Oni podpísali zmluvu s The Fiction dva mesiace pred nami. Poznal som sa s ním od roku 1978. Spolu sme sa objavili aj na pódiu a ja som sa spolupodieľal na jeho nahrávkach. Bol to veľmi dobrý kamarát. V roku 1996 sa objavil v našom videu "Mint Car" a následne sme sa dohodli, že sa veľmi skoro stretneme. Potom som o ňom počul už iba v súvislosti s jeho samovraždou. Zavalila ma ohromne veľká zmeska emócii: hnev, pocit viny a smútku. Práve v tom období som napísal "Cut Here", no zistli som, že je príliš osobná na to, aby sa dostala na regulérnu nahrávku. Musel som trochu pozmeniť text, aby neobsahoval príliš silné slová. Aj v minulosti som takto postupoval pri niektorých skladbách, ale aj napriek tej zmene som nemal silu to vydať. Vlastne som ten dôvod našiel až teraz, po určitom časovom odstupe.

Počas minulého roka, v období albumu "Bloodflowers", sa šírili zvesti, že album a následné turné by mohol byť Vašim posledným. Vedel si o tom?
Samozrejme, veď som to do sveta vypustil ja sám. Bolo to pre mňa veľmi zlé obdobie, kedy ma množstvo vecí vytáčalo. Chcel som to na jednej strane s The Cure ukončiť, no na strane druhej som nechcel, aby tým posledným od kapely bol album "Wild Mood Swings" alebo zbierka singlov "Galore". Takže som nahral "Blooflowers" s mottom: bude to náš posledný album, takže bude lepšie, ak bude skutočne vydarený. A takýto prístup sme aplikovali aj na následné turné: bude to definitívne zbohom našim fanúšikom. Výsledkom však boli tie najintenzívnejšie koncerty, aké sme kedy odohrali. Ak sa postavíme opäť na pódium, bude veľmi ťažké dosiahnúť opäť takú úroveň. Toto ma trochu znepokojuje.

Čo bolo vlastne príčinou toho veľmi zlého obdobia?
Množstvo rôznych vecí naraz. Boli v tom aj problémy s našou nahrávacou spoločnosťou. V období roka 1990 boli The Cure jednoducho absolútnou top kapelou, v krátkom čase sme predali desiatky miliónov albumov. Neskôr toho už bolo menej a zakaždým to samozrejme zodpovedalo okamžitému úspechu. Naša minulosť sa nám zrazu stala príťažou. Z albumu "Bloodflowers" sa však predalo niekoľko miliónov kusov. Na to, že sme to vydali na vlastnú päsť je to pekný výsledok, najmä vzhľadom na jeho hudobnú stránku a umeleckú klímu. No naša nahrávacia spoločnosť to, vzhľadom na našu minulosť, považovala za zlyhanie.

Okrem toho sa hudobný priemysel za posledné roky zmenil, začal sa viac a viac orientovať na obchodnú stránku. Každý nápad ste zrazu museli preberať s účtovníkmi, manažérmi a právnikmi. To úplne zabíjalo spontánnosť. Okrem toho som sa musel baviť s ľuďmi omnoho mladšími odo mňa. Zrazu som mal 42 a začal som mať toho plné zuby. Aj názov kapely mi bol zrazu na príťaž. Existujú ľudia, ktorí sa jednoducho rozhodli nájsť všetko zlé, s čím The Cure kedy prišli. Ako kapela zjavne vyvolávame extrémne reakcie. Tak som prišiel s posledným odkazom. Pre tých, ktorí aj po albume "Bloodflowers", podľa môjho skromného názoru ide o jeden z našich najúspešnejších albumov, stále nemajú radi The Cure, tak pre tých mám len jeden odkaz: "fuck off!"

Takže, aká bude teraz budúcnosť The Cure?
Po viac ako 20 rokoch nám vypršala zmluva s nahrávacou spoločnosťou. Po prvýkrát od mojich 18-tich mám k dispozícii úplne slobodnú kapelu, s čím sa na obzore objavuje kopec fantastických príležitostí. Pracujem na sólovom albume, ktorý by mohol byť vydaný v budúcom roku. A pokiaľ ide o The Cure, neviem. Možno sa objavíme opäť na pódiu a možno podpíšeme zmluvu s inou spoločnosťou. A možno nahráme niečo nové a vypustíme to cez internet všetkým zadarmo. Je tu však veľká šanca, že nebudeme robiť vôbec nič. Ten pocit slobody, že môžem robiť čokoľvek, si chcem chvíľu vychutnávať.

zdroj: Het Algemeen Dagblad, Holandsko, 29/11/2001



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi