Sladké sny - 07/1985


rozhovor s Robertom Smithom, ktorý vznikol počas severoamerickej časti The Top Tour, v Bostone, deň po koncerte v Orpheum Theatre (14/11/1984).


Hoci je už 5 hodín popoludní, Robert Smith stále pôsobí ospalo a začína premýšľať o raňajkách. Bohužiaľ sa The Cure ocitli v malom moteli v Bostone, kde pojem "izbová služba" znamená požiadať upratovačku, aby Vám priniesla aspoň sódu v neďalekého automatu. Keď sa recepčného spýtame na obsluhu, tak sa len z chuti zasmeje a tak sme si to s Robertom a jeho kapelou spoločne namierili do neďalekej práčovne.

Ach tie hviezdne maniere. Niet divu, že The Cure až tak často v Spojených štátoch nekoncertujú. Minulú noc dožičili svojim vyhladovaným fanúšikom v Orpheum dostatočnú výživu. Svoju kariéru zmapovali skladbami od čias "Boys Don´t Cry" po "Caterpillar", vrátane tanečných hitov novej vlny ako "The Walk" a "Let´s Go To Bed", ktorá spôsobila na koncerte menší šok. Napriek všetkým výstrednostiam, ktoré prinášajú albumy ako "The Top", sú v srdci popovou kapelou.

Alebo že by nie? Ako za roztočila práčka, roztočili sa aj mozgové závity Roberta Smitha. "Ja vlastne kapelu ani nechcem. Pôsobil som v kapelách aj predtým, a dnes už v kapele byť nechcem. Túto verziu The Cure som dal dohromady iba kvôli živému hraniu a presne takto sa mi to páči. Pripomína mi to školský orchester."

Vlastne, The Cure v podstate začali ako školská kapela, v roku 1976, kedy sa dalo pár spolužiakov dohromady a začali spolu hrávať pod názvom Easy Cure. Z tohto zoskupenia vzišlo neskôr trio The Cure a napriek mnohým personálnym zmenám a rôznym odbočeniam v hudobnom smerovaní, jedna vec zostala nemenná: Robert Smith a jeho nezvyčajná energia a inšpirácia.

"Som prekliaty alebo požehnaný, záleží na tom, ako sa na to pozeráte ... to všetko s vedomím smrti, pretože tak sa nikdy ničím netrápim. Ale to, na druhej strane, zasa nie je dobré, pretože sa tak znižuje hodnota úplne všetkého. Bol som tým kedysi ovplyvnený omnoho väčším spôsobom, dnes o tom premýšľam väčšinou vtedy, keď sa ma na to niekto opýta. Ale poznáte ten pocit, keď lietadlo vletí do turbolencie, začne klesať a stúpať, ľudia sú zrazu napätí a nervózni? Tú atmosféru mám veľmi rád. Vidíte na ľuďoch, ako myslia na kopec vecí a spomenú si na to, čo by mali urobiť skôr, než zomrú. Celkom dobrý moment."

Robert však s radosťou debatí aj o príjemnejších veciach. "Môj dokonalý deň? Keď nemusím nikam ísť. Len sa tak prevaľujem v posteli, nemusím ani spať. Rád čítam. Práve som dočítal kompletné dielo Patricka Whitea. Rád čítam autorov, ktorí používajú slová nekonvenčným spôsobom, vďaka čomu sa niekedy veľmi ťažko ich práce čítajú. Je to však len ďalší spôsob, ako si aktivovať mozog. Veci ako koncertovanie z Vás robia idiota ... čítanie a konverzácia sú tak jediné veci, ktoré Vás držia pri živote. A bozkávanie."

A hoci Robert tvrdil, že po vypratí vecí chce ísť späť do postele, čím by náš rozhovor skončil, nezabudne dodať, že je "skutočne lenivý", no napriek tomu sa ešte rozhodol, pokiaľ je v bdelom stave, urobiť zopár ďalších vecí.
Väčšinu minulého roka strávil "lietaním" medzi The Cure a Siouxsie And The Banshees, kde hral na gitare. To ho takmer priviedlo k šialenstvu.
"Bol som tak psychicky a fyzicky na dne, že som premýšľal o tom všetko ukončiť. Ale The Cure by som v skutočnosti opustiť nemohol, pretože to nie je kapela. Ak chcem spievať, tak to musí byť "niečo" ... a tak som sa rozhodol opustiť The Banshees."

Robert sa však zotavil počas dovolenky v Austrálii, zdá sa, že je vášnivým vodákom (pozn. vodákom? s takým účesom?) A ak sú aktuálne koncerty v Spojených štátoch niečoho dôkazom, tak rozhodne skutočnosti, že sa vrátil v skvelej forme.
No pokiaľ ide o budúcnosť The Cure, zrejme to bude o čistých domienkach. Robert pôsobí pri zmienke o nahrávaní absolútne kľudný a nevidieť na ňom ani náznak nervozity. Nakoniec, zvuk každého jedného albumu The Cure vyvoláva pocit, akoby vznikol úplnou náhodou.

"Vždy sme mali zvláštne publikum; nemyslím si, že budeme niekedy obzvlášť populárni. Ale radšej budem v The Cure, než byť ako Duran Duran. Pokiaľ nám jeden album zabezpečí financie na vznik ďalšieho, teda ak nejaký ďalší budeme chcieť, tak mi to stačí. A kde by som bol rád o 10 rokov? Niekde, kde je naozaj chladno, napr. na severe Francúzska, kde by som sedel v daždi na pláži a niekto by nado mnou držal dážnik ... o takom niečom snívam."

zdroj: Star Hits, USA, 01/07/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi