Rozhovor s Andym Vellom - 05/2019


Od roku 1981 navrhuje Andy Vella, spolu s Porlom Thompsonom, obaly albumov The Cure. Pod pseudonymom Parched Art, a so symbolom v podobe šálky čaju, ktorá stvárňuje akýsi "kontajner kreativity", obsahujú jeho práce aj také obaly albumov ako "Disintegratoon", "The Head On The Door", "Faith", či "Kiss Me Kiss Me Kiss Me".


Andy chcel už od mladosti navrhovať obaly albumov. Aby si zarobil na svoje obľúbené albumy, roznášal aj noviny. "Každý piatok som si chodil pre výplatu a potom si šiel kúpiť nejakú nahrávku. Následne som bol schopný celý víkend tie albumy počúvať a kochať sa ich obalmi, ktoré mali v sebe grafické práce aj vo vnútri, ako napr. "Meddle" od Pink Floyd", či "YesSongs" od Yes a podobne, ale zbožňoval som obaly reggae albumov, úplne som prepadol dub-u. Bol som z toho všetkého unesený a snažil som sa vytvoriť také umenie, v ktorom by sa mohli ľudia stratiť. S Porlom sme sa vždy až vznášali od šťastia, keď nám ľudia rozprávali, aký význam majú pre nich naše práce. Viac sme si už ani želať nemohli, je to fantastické," povedal.

Andy si zamiloval The Cure ešte predtým, než s nimi započal spoluprácu. "Úplne som im prepadol a je tomu tak dodnes, samozrejme - pracovať s kapelou ako The Cure, špeciálne s Robertom, s ktorým na osobných projektoch spolupracujem dodnes, je ako splnený sen." A všetko to bolo o obyčajnom šťastí. "Niekto videl moje fotografie a povedal mi, že by som sa mal stretnúť s chlapíkom menom Porl (Thompson), že vraj má kapelu a mohol by som ich nafotiť". Skutočne to bol ako dar z nebies, pretože práve dokončil umeleckú školu, miesto, kde pre neho nič nemalo zmysel. Porl v tom období randil s Robertovou sestrou a práve Robertovi Porl ukázal Andyho práce. "Robert sa ma spýtal, či by som nechcel navrhnúť obal ich ďalšieho singla, čo mala byť skladba "Primary". Bolo to šialené, odvtedy som sa už späť neobzeral. Bola to úžasná skúsenosť, byť s nimi na skúškach, v štúdiu. Môj život zrazu začal byť neuveriteľný a ja som za to neskutočne vďačný."

Andy má v kapele privilegovanú pozíciu, nakoľko ich neustále sprevádza na cestách a k Robertovi má až závideniahodne blízko. Jeho posledná kniha, "Obscure", obsahuje množstvo fotografii za viac ako 30 rokov, ktoré doteraz neuzreli svetlo sveta, vrátane tej na samotnom obale: jeden z odložených záberov ikonickej siluety singla "Boys Don´t Cry".

"Najviac zbožňujem fotografovanie Robertových portrétov, ktorých máme ohromné množstvo. Dôverujeme si a žiadna z našich fotografii nie je publikovaná, kým to on osobne neschváli. Tých fotografii je toľko, že bolo veľmi zložité vybrať tie, ktoré sa nakoniec objavili v knihe. Z tých posledných, ktoré sme použili aj pri minuloročnom výročí kapely, je najvydarenejší portrét, na ktorom vyzerá, vzhľadom na svoj vek, neuveriteľne skvele. Keď som sa tými fotografiami prehrabával, tak som sa tešil z faktu, ako tie zábery dokázali odolať času, napr. tá spomenutá silueta , ktorú som nafotil pre singel "Boys Don´t Cry". Tú fotografiu nájdete doslova všade, bol použitá v nespočetnom množstve článkov. Prechádzam sa ulicami, zbadám tú fotografiu a poviem si, "to som nafotil ja" a zároveň k tomu dodám, "viac za to zaplatené nedostanem"." (smiech)

Podieľal si sa na grafike mnohých obalov, od čias albumu "Faith" (1981). Je medzi nimi taký, čo má výnimočnejšie postavenie a prečo?
Každý z tých obalov radím k mojim obľúbeným, každý z nich má svoj jedinečný príbeh a príde čas, kedy by som dal rád tieto príbehy nejakým spôsobom dohromady. Keď sa ma ľudia spýtajú na ten najobľúbenejší, tak vždy poviem, že ten ďalší, pretože je to vždy konkrétny moment v čase. Umenie som vyučoval na niekoľkých univerzitách a jednotlivé kurzy som ukončoval s príbehmi o konkrétnych obaloch a konceptoch v ich pozadí. Vždy je tam určitá logika, dôvod ich vzniku, nejde len o dekoratívnu záležitosť, ktorá sa zjaví odnikiaľ, vždy sú to veci veľmi blízke Robertovmu umeniu a jeho predstavivosti. Keď sa ma teda niekto opýta na obľúbený obal, spýtam sa, ktorý sa páči jemu. Často počujem "Pornography". Odpoviem, "pravda je taká, že ten obal som ja nenavrhoval" :) Ale aj tak mi ten obal príde fantastický, skutočne. A aj tak by ma zaujímalo, ktorý obal sa najviac páči Vám.

Myslím, že je nemožné rozprávať o obale albumu a nemyslieť na jeho hudobnú stránku, takže tým naj obalom je obal môjho naj albumu, "Disintegration".
Tiež som chcel povedať, že "Disintegration". Vytváral som ilustrácie a počúval pritom dookola ten album veľmi hlasno, je jednoducho brilantný. Je nadčasový, nepominuteľný, presne ako umenie, ktoré s Porlom tvoríme. A pre neho to má ešte väčší význam, on sa podieľal na jeho nahrávaní! Kedykoľvek sa na ten obal pozriem, okamžite si ho zamilujem. Keď ten album dnes ukážem študentom, dvadsiatnikom, vždy sa spýtajú, "Kedy to nahrali?" ... odpoviem, "v 1989-om" ... na čo zareagujú .. "Aha, to ste v akej verzii Photoshop-u vytvorili?". Vravím, vtedy predsa Photoshop ešte nebol a oni nie sú schopní uveriť, že je to iba fotografia. Takisto mám rád obaly singlov. Napadá ma množstvo singlov, sú všetky fantastické.

Keď tvoríš, tak počúvaš už hotový album, či singel, alebo za zúčastňuješ aj procesu jeho vzniku?
Áno, zájdem aj do štúdia vypočuť si tie veci. A takisto môžem pracovať aj Robertovými textami, práve preto je to tá najlepšia práca na svete, ak nie úplne najlepšia. A dokonca mám možnosť ich nielen čítať, ale ich mám aj vysvetlené. Takisto navrhujem obaly pre rôznych vydavateľov kníh a samozrejme, že si tú knihu prečítate, prípadne si prečítate text piesne a je fakt úžasné mať schopnosť precítiť niekoho najhlbšie myšlienky, či pocity a vytvoriť k tomu zodpovedajúci grafický návrh.

Diela, na ktorých spolupracoval s Porlom Thompsonom, gitaristom, ktorý pôsobil v kapele ešte v časoch, keď sa nevolala The Cure a neskôr v nej pôsobil v jej imperiálnych časoch (1984 - 1992), sú podpísané menom Parched Art a vo svojom symbole má zobrazenú šálku čaju. Je to rozpoznateľný podpis pre fanúšikov a nájdete ho na každom obale albumu, či singla, ktorého je táto dvojica autorom.

"Parched znamená suchý, vyprahnutý, ako keď máte v ústach sucho a túžite sa napiť. V tomto smere to má viacero významov. My pijeme čaj neustále. V kreatívnom období ho vypijeme skutočne množstvo, neviem presne koľko, hoci by bolo zaujímavé spočítať, koľko šálok čaju sme vypili pri návrhu toho ktorého obalu. V podstate to vyjadruje našu filozofiu a skutočnosť, že - podprahovo - šálka je niečo ako kontajner, zásobník pre kreativitu. Výstižné, nie? Tá "pečiatka" bola vytvorená zo zemiaku, do ktorého sme ten symbol vyryli nožom. Rozosmievama ma, keď mi niektorí tvrdia, že ak rukoväť šálky smeruje doprava, vraj som autorom diela ja. A ak doľava, tak Porl. Tak aby som to uviedol na správnu mieru: je to kravina. Smerovanie rukoväte vyjadruje skutočnosť, ako sme sa v danej chvíli cítili, nič viac."

Obaly navrhnuté Stormom Thorgersonom s Hypnosis pre Pink Floyd, ako aj tie od Rogera Deana pre Yes, boli kľúčové, čo sa týka Andyho ovplyvnenia. Medzi koncepčnou hustotou progresívneho rocku a dusivou atmosférou albumov ako "Faith", "The Top" alebo "Disintegration", pôsobí zámer ponorenia do zážitku ako spojenie.

"Spomínam si, ako som vo svojich začiatkoch šiel navštíviť Storma Thorgersona, človeka, ktorý vytvoril všetky tie obaly pre Pink Floyd, ako aj tie, ktoré vytvoril s Hypnosis. On bol jedným z dôvodov, prečo som sa dal na dizajn a preto som sa chcel s ním stretnúť, chcel som s ním spolupracovať. Tak som za ním, asi trikrát, zašiel do jeho štúdia na Denmark Street. Zakaždým bol ku mne veľmi milý. Dokonca mi povedal, že sa mu veľmi páčil obal k albumu "Faith", a to mi povedal už pri našom prvom stretnutí. Doslova mi vtedy povedal, "budeš v tom fakt dobrý, pretože ukazuješ ľuďom veci z úplne iného uhla. To, čo robíš je veľmi konceptuálne." Skutočne som sa vtedy cítil poctený. Pred ďalším stretnutím som si o ňom prečítal knihu a povedal mu, že nedokážem uveriť tomu, že nie je autorom jedinej fotografie, ktoré boli použité v jeho návrhoch. Bol vlastne len umeleckých riaditeľom. Na to mi len odvetil, "Jasné, že nie. Ale ty sám fotografuješ, však?" Len som skonštatoval, že je to tak, že našu prácu pokrývame kompletne my sami. S Porlom sme vždy naliehali, že fotografie budeme vytvárať sami, rovnako aj všetky návrhy a ilustrácie, pretože sme boli inšpirtovaní prácou Hypnosis a verili sme, že oni takisto robili všetko sami."

To spojenie medzi progressívnym rockom a The Cure je zaujímavé. Rovnako cítiť náležitú prácu s konceptom každého albumu a vizuálom kapely.
"Raz som vytvoril návrh obalu pre acid houseovú kompiláciu vydavateľstva Chrisa Parryho, zvykol som totiž pracovať aj pre neho, no a tento návrh si vybral Roger Dean a použil ho na obal jednej zo svojich kníh. Neskôr mi napísal, či by som mu nemohol poslať podpísanú kópiu toho albumu, čo mi prišlo úplne šialené! Pritom práve s jeho umením som vyrastal a on ma zrazu požiada o takéto niečo .. to je asi tá najúžasnejšia vec, aká sa mi v živote stala, to sa nedá vyvážiť žiadnou finančnou čiastkou. Viete, produkovať umenie v tamto "štvorcovom" formáte a ešte k tomu rozprávať o tom na druhom konci sveta ... to je skutočne fantastický pocit. Umenie oslovuje ľudí univerzálnym spôsobom, ľudia sa s ním spájajú a to je skutočne fantastická vec.

Vedieš kurzy ilustrácie, fotografie a dizajnu. Akú radu dávaš obyčajne študentom, ktorý skúšajú preniknúť do tohto sveta?
Keď vyučujem, či už ilustráciu, fotografiu alebo dizajn, či dokonca keď si navrhujete vlastný dom (Roger Dean si navrhol svoj dom, pretože je to kreatívny človek, pričom nie je ani ilustrátor, ani maliar), tak študentom vravím aby do toho jednoducho išli a dali do toho všetko zo svojich schopností, ale s vášňou, láskou a "nie" ako odpoveď neberte.

8.októbra 2018 sa na londýnskej stanici metra Waterloo poriadala výstava, na ktorej boli prezentované obaly 70 najikonickejší hudobných albumov všetkých čias. To všetko v rámci oslavy sviatku National Disco Day. Medzi albumami od The Beach Boys, Kraftwerk, či Elvisa Presleyho, sa nachádzal aj obal albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", o ktorý sa postarali Andy a Porl ...
"Šiel som sa tam pozrieť, pretože dielo od Parched Art bolo umiestnené medzi ostatné skvosty od Primal Scream, The Surfer Rosa, Elvis Presley a Grace Jones. Prišlo mi to skvelé a cestou tým tunelom som si uvedomil, aké je umenie vlastne úžasné. Boli vytvorené také krásne obaly albumov a kníh, a pritom sa snažím hlavne o to, aby som sa vyhýbal nasledovaniu akýchkoľvek trendov.Vždy myslím na to, že dobrá hudba, či umenie, musí obstáť v skúške času, nemalo by vyhovovat len konkrétnemu odbobiu. Mnohé z tých vystavených prác tam nikam nesmerovali, len sledovali vtedajšie trendy, nič nesumarizovali, boli to síce úspešné dekorácie, čo je, resp. bolo v mnohých smeroch v poriadku, ale mne sa páči predstava umenia, ktoré má v sebe niečo omnoho silnejšie."

Album "Disintegration" má 30 rokov a nájde sa veľmi veľa ľudí, ktorí si myslia, že grafika obalu bola vytvorená počítačom.
Samozrejme, pretože to vôbec nevyzerá ako niečo z 1980tych rokov. Máte pocit, akoby to bolo skôr zo súčasnosti, ale to je len dobre, nie? Znie to až desivo, že ten album má už 30 rokov, pretože si na to všetko spomínam, akoby to bolo včera. Ja som to vytvoril, stál som za všetkým, čo súviselo so vznikom toho obalu. No odvtedy prešlo už 30 rokov, je to fakt šialené. Ešteže nemám Alzheimera! :)
Skladba "Untitled" ... je neuveriteľná! Myslím, že je to jedna z tých nahrávok (a že som ju počul nespočetne veľa krát, dokonca aj naživo, kedy som stál vedľa reproduktorov a fotografoval ich), ktorú začnete počúvať, ponoríte sa do jednej skladby, potom do ďalšej a ďalšej, máte pocit, že vám majú stále čo povedať a pritom vznikli pred 30 rokmi! A najúžasnejšia vec, bez ohľadu na to, čomu sa venujú dnes (v minulom roku som videl ich koncert v Hyde Parku), že som ich zažil ešte v časoch, keď sa motali a hrávali po puboch, keď hrali so Siouxsie And The Banshees ... a vtedy ma napadlo, že by bolo skvelé pracovať s niekým, ako oni a vtedy ma ani len nenapadlo, kam sa s ním až dopracujem. Dnes ich vidím na pódiu v Hyde Parku a premýšľam o kapelách, ktorá sa transformuje takým spôsobom, ako som to u nich videl, a majú pred sebou 60 000-ové publikum. Vtedy som si uvedomil, aké ohromné to pre nich muselo byť. Myslím, že Robertov hlas je úžasný a dnes znie lepšie, než kedykoľvek predtým. Obdivujem ich, je to jednoducho neuveriteľné.

La Tercera, 02/05/2019



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi