Morbídna psychedélia – 01/1982


Rozhovor so Simonom a Lolom, ktorý vznikol počas austrálskeho turné k albumu „Faith“ a začiatkom roku 1982 bol publikovaný v juhoslávskom magazíne Džuboks.


Ako vznikol nápad využiť namiesto predkapely film a ako ten film vznikol?
Simon:
Išlo nám o navodenie konkrétnej nálady pre celý večer. Pri sledovaní filmu sa ľudia dostanú do správnej nálady a po skončení filmu sa objavíme na pódiu. Takže, išlo o navodenie správnej atmosféry. A bol tu aj ďalší dôvod: náhrada predkapely. Môžete zbožňovať veľa kapiel, ale ktorú uprednostníte do pozície predskokana? Vlastne sme s tým nápadom prešli na konci minulého roka (1980). Oslovili sme s touto myšlienkou viacerých, medzi inými aj môjho brata a ten nakoniec súhlasil. Pustil sa do toho, ale veľmi s tým nepohol, tak to musel začať celé od znova.

Lol: Tri mesiace bol zavretý v garáži a nakoniec s ničím prevratným neprišiel. Tak to, čo mal, "zahodil" a za päť dní prišiel s tým, čo ste videli. Jednoducho sa vybral von a fotografoval.

Z Vašej hudby mám dojem, že je mierne psychedelická.
Lol:
No, ale nie ... nie je psychedelická. Každý z nás má brata, ktorý počúva práve psychedelickú hudbu a možno práve toto nás svojim spôsobom ovplyvnilo, ale vedome to tak nie je. Nie je to tak, že by sme si sadli a rozhodli sa znieť psychedelicky. Jednoducho sa veci takto prirodzene vyvinuli. My sa nedržíme žiadnych pravidiel. Nikdy sme si nepovedali, a teraz poďme hrať rock´n´roll. Takto nefungujeme.

Boli tam ešte nejaké vplyvy?
Simon:
Nie, my sa vedome nenechávame ovplyvňovať. Našu hudbu ovplyvňuje všetko, čo nás obklopuje, vrátane všetkých hudobných štýlov. Ale vplyv konkrétnych kapiel u nás cítiť nie je.

Čo nám môžete povedať o Vašich prvých dvoch albumoch?
Lol:
Ten prvý album sa dá prirovnať k debutu všetkých ostatných kapiel. Ide o zbierku skladieb, ktoré vznikli počas dvoch - troch rokov. Niektoré však vznikli nie veľmi dávno pred nahratím albumu. Takže sme mali k dispozícii 26 skladieb. Je to viacmenej introspektívna kompilácia. Albumy "Seventeen Seconds" a "Faith" majú v sebe niečo viac. To sú albumy, ktoré fungujú ako celok. Sú to kompaktné práce, nie len obyčajné kolekcie piesní, ako tomu bolo na prvom albume.

Simon: V porovnaní s debutom je "Seventeen Seconds" kompletne odlišný album. Bola tam väčšia koncentrácia na písanie a dokončili sme ho za dva týždne. Prvý album bol akýmsi obzretím sa späť, kdežto album "Seventeen Seconds" je veľmi koncentrovaný, inšpirovaný jednou jedinou témou a dali sme doň všetko.

Čo album "Faith"?
Simon:
Je to akési pokračovanie, či napojenie na "Seventeen Seconds". Je rovnako orientovaný na konkrétne témy, ale viac pozitívne ... ide o vieru, vieru v život, v pozitívnom smere.

Lol: Na druhej strane je to aj samostatná záležitosť, hoci oba albumy sú postavené na veľmi podobných pocitoch. Sú to veľmi atmosférické záležitosti. Aktuálne sme nahrali nový singel (pozn. "Charlotte Sometimes") a ten je úž úplne odlišný. Trochu sme pritvrdili, vrátane hypnotického štýlu, nechali pocitom úplne voľný priebeh, vrátane improvizácie.

Kto vlastne komponuje hudbu a ako s tým zaobchádzate v kapele?
Simon:
Hlavné slovo má Robert. On príde s nápadom a potom na tom spoločne pracujeme, tu a tam mu vypomáhame s textami.

Viete mi povedať viac o skladbe "The Holy Hour?
Lol:
Je to taká úvaha o náboženstve, o význame viery. Rituál, ktorý prechádza životom a ľudí robí šťastnejšími. Presne o tom to je.

A čo "Funeral Party"?
Simon:
Skladba o tom, ako sa pripravujete na smrť niekoho iného. Pomyslíte si, že Vás tá smrť nezasiahne, ale keď sa tak stane, zareagujete ...

Lol: Takto to generalizovať nemôžeš.

Simon: Nezáleží na tom, ako racionálne uvažuješ, jednoducho si takéto situácie vysvetliť nedokážeš.

Lol: Ja len chcem povedať, že v takýchto situáciach človek jednoducho uvažuje inak: dobre, ak mi niekto blízky zomrie, asi viem, ako sa asi budem cítiť alebo ako sa s tým vysporiadam. Ale vždy je to iné. Nikdy to nie je také, že nedokážeš odhadnúť svoje pocity v takejto situácii. Nechceme tým povedať, že pohreb je niečo, čo je vždy smutné, niekedy sa totiž môžete cítiť úplne inak, niekedy to môže byť dokonca aj šťastný pocit. Dve stránky tej istej veci.

"Faith" ako skladba?
Simon:
Slovo viera sme tu chceli použiť nie ako pojem súvisiaci s náboženstvom, ale skôr ako vieru v iné veci, napr. vieru v ľudí. Vzali sme abstraktný pojem a spracovali ho rôznymi spôsobmi.

Viera je nepriamo spomenutá v niekoľkých skladbách. Dá sa považovať za obsahovú stránku albumu?
Simon:
Ale nie viera ako vzťah k nejakému náboženstvu, či cirkvi. V tomto zmysle by album nemal byť vnímaný nábožensky. Jediná skladba, ktorá sa venuje náboženskej téme je "The Holy Hour".

Lol: Tá "viera" je zobrazovaná všeobecne, v zmysle, že ak niečo robíme, tak by sme mali vedieť prečo to robíme. Máme skutočnú vieru v to, že sa nám podarí niečo uchopiť. Aj keď by to malo znamenať, že po zajtrajšku už žiaden iný deň nepríde. Všetko vychádzalo práve z tejto myšlienky, obsahovo však už nie.

Veci sa majú takto ... zoberte si takého Matthieua, ktorý od nás odišiel minulý rok, práve po turné po Austrálii. Hral v kapele na klávesy a možno premýšľal v štýle, že do tejto a tamtej piesne by som mal čosi ešte pridať, bez ohľadu na to, ako to tú skladbu ovplyvní. Jednoducho si robil, čo chcel. My ale fungujeme inak. Ak sa dvaja zhodnú na nejakom nápade, tak sa ide práve tým smerom a rozvíjame to. V podstate fungujeme demokraticky, vlastné nápady zachováme len vtedy, ak sa na nich zhodne celá kapela. A funguje to. V opačnom prípade by to bola skupina so sólovým spevákom, sólovým bicmanom a podobne.

Simon: Snažíme sa produkovať hudbu postavenú na spoločných nápadoch.

Lol: Načo používať množstvo iných rôznych nástrojov, keď dokážeme svoje pocity vyjadriť práve takouto formou? A pritom vyjadriť vlastné pocity je skutočne zložité. Nielenže je to zložité, ale zložité je to vyjadriť hudobne.

Čo by ste chceli dodať na záver?
Lol:
Jednoznačne by sme chceli čo najskôr zavítať do Juhoslávie. Jednoznačne! Už je to trochu otravné, hrať vždy v tých istých mestách a kluboch. Zistili sme, že hranie v Európe nám nepríde iné, ako napr. v Amerike. Ono je to tam rovnaké, ako kdekoľvek inde! Je to vždy len o ľuďoch, ktorí sa na Vás prídu pozrieť. A my už chceme stretať aj iných ľudí. Aj preto sa snažíme o to, aby každé ďalšie turné bolo iné, než to predošlé.

A čo ty, Simon?
Simon:
Zdravím všetkých čitateľov Džuboksu!

A tu sa formálna časť rozhovoru skončila. Hodili sme ešte reč o Austrálii a ako sa im podarilo dostať do Ameriky. "Úplne všade v Amerike sme samozrejme nehrali," povedal Lol, "ale na miestach, kde sme vystupovali, nás ľudia spoznávali, vedeli o nás, kto sme a čo hráme."

Zašli sme ešte do ich šatne. Chris Parry je neúnavný človek a priviedol tam nejaké dievčatá. A že ich tam teda prišlo. Niekto sa ma spýtal, či nie som náhodou aj fotograf. Robert Smith spokojne postával uprostred miestnosti, v ruke držal pohár vodky a len tak nezáväzne s niekým debatil. Samozrejme, že všetky tie hanblivé dievčatá mali oči len pre neho.

zdroj: Džuboks no. 133, 29/01/1982



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi