Robert pre Uncut Magazine – 11/2019 – III.


Aby bol článok kompletný, musí mať aj nejaký ten úvod a dodatky. Tak po hlavnej časti, ktorá patrila rozhovoru s Robertom, ešte nejaké tie jeho vyjadrenia, ktoré stoja za pozornosť.


"Nič také, ako definitívna história The Cure neexistuje," zasmeje sa Robert Smith. "Existujú fakty a čísla, no každý z nás má úplne odlišné spomienky na veci, ktoré sa udiali. Rozprávali sme sa o minulotýždňovom koncerte a každý z nás disponuje kompletne odlišnou verziou tej udalosti. A žiadna z nich nie je mylná. Samozrejme, pokiaľ ide o mňa, existuje iba jediný správny príbeh, ten môj!"

Príbeh The Cure otvára svoju poslednú, nevšednú kapitolu. Už v sebe obsahuje tú dlhú a podivnú cestu z pubov v Crawley do pozície, v ktorej sa kapela zaradila medzi britské rockové najtrvácnejšie a najfascinujúcejšie hudobné inštitúcie - cestu, na ktorej kapelu sprevádzali zaľúbené mačky, zabijácie pavúky a hladní duchovia. Dnes sa konečne Smith vracia do biznisu s niečím, čo nesie pracovný názov "Live From The Moon", z čoho by nakoniec mohol vzniknúť prvý štúdiový počin kapely po viac ako dekáde "nečinnosti". Nahrávky v sebe údajne nesú Smithove tramy zo straty matky, otca a brata v posledných rokoch. V porovnaní s notoricky extrémnym opusom kapely, z roku 1982, "Pornography", však nový materiál Smith označuje ako "nemilosrdný".

Najskôr sa však venujme aktuálnym záležitostiam. V minulom roku si The Cure užívali obdobie osláv 40. výročia vydania prvej oficiálnej štúdiovej nahrávky. Všetko to začalo Smithovým kurátorstvom festivalu Meltdown 2018, v londýnskom Southbanku, ktorý samotný The Cure spestrili špeciálnym "Curaetion-25" koncertom, za ktorým nasledoval koncert v londýnskom Hyde Parku, na ktorých sa prišlo pozrieť 65 000 fanúšikov. Všetky tieto akcie kulminovali triumfálnym vystúpením v pozícii headlinerov na tohtoročnom festivale Glastonbury. Šlo o mamutiu oslavu výnimočného odkazu kapely, plnú nečakanej radosti a dokonca ľahkovážnosti, kedy sa Smith prekvapivo, počas "Why Can´t I Be You?" vydal na prechádzku po javisku, dovolil davu naplno si ho vychutnať počas predĺžnej jazzovo ladenej "The Caterpillar" a počas "Boys Don´t Cry" sa všetci na pódiu nevedeli dosmiať.

"Za tie roky na pódiu som si uvedomil, že mi ľudia pri mojom rozprávaní prakticky ničomu nerozumejú, a to hlavne preto, že sa primárne sústredím na to, čo robím," ozrejmuje Smith. "Zrazu som zostal akýsi nesvoj. Nejde o žiadne predstieranie, pretože ja taký hanblivý v skutočnosti nie som, no je veľký rozdiel byť súčaťou kapely, pritom hrať a spievať, no a k tomu disponovať ešte ďalšou skúsenosťou a prezentovať sa ako "hovorca". Viete, stáť na pódiu a komunikovať so 100 000-ovým davom, to je vážne divný pocit! Toto sotva dokážem niekedy prekonať. Je lepšie toho veľa nepovedať, než sa tým trápiť."

Oba záznamy zo spomenutých koncertov, Meltdown a Hyde Park 2018, sú aktuálne dostupné na DVD a Blu-ray. Sú tak poslednými dôkazmi akejsi tieňovej histórie The Cure, ktorá je postavená na live albumoch a koncertých filmoch, slúžiach ako záznam kľúčových momentov histórie kapely. Všetko to začalo v roku 1984 vydaním albumu "Concert" a pokračovalo okázalým filmom "The Cure In Orange" (1986), arénovou záležitosťou "Show" (1993), kompletným odohratím albumov "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers" - "Trilogy", k čomu sa Smith nechal inšpirovať legendárnymi Bowieho koncertami k albumom "Low" a "Heathen".
Záznamy vystúpení na Meltdown festivale a v Hyde Parku sú však dôkazom nezvyčajne harmonického obdobia v inak turbolentnej histórii kapely a to cítiť aj pri pohľade do budúcnosti.

"Osobne to vnímam tak, že sme sa prepracovali k tej najlepšiej zostave, akou kedy The Cure disponovali," povie Smith s nadšením. "Na pódiu vládne úžasná atmosfére a všetci si medzi sebou jednoducho "klikli". Vôbec po prvýkrát som schopný sa na pódiu s ostatnými rozprávať. Všetci sú spokojní a v takom prostredí je radosť hrať."

Možno aj v dôsledku tejto skutočnosti pôsobí Smith rozumnejšie, často až zlomyselne. Často sa smeje, dokonca sa až podceňuje, obzvlášť keď spomenie moment, kedy po prvýkrát zhliadol svoju tvár v 4K rozlíšení, keď sa zučastnil prvého strihu Hyde Park záznamu. Na svojich spoluhráčov dnes spieva chválospevy, čo napr. v 1980-tych rokoch bolo niečo nemysliteľné a takisto s nadšením rozpráva o svojich nových hudobných objavoch, vďaka ktorým konečne našiel dostatok inšpirácie na dokončenie dlho očakávaného nového albumu The Cure.

Človek pri tomto nadobudne dojem, že skutočná spokojnosť stojí a padá na šéfovi The Cure, ktorý svoju silu, hlavne tú emocionálu, spája so svojim publikom. No spomenuté výročie kapely umožňuje Smithovi zmeniť pohľad na to, čo skutočne znamenajú The Cure, hlavne pokiaľ ide o posun do ich piatej dekády. "Nechcem sa obzerať späť na niečo, pokiaľ to nedokončím," vysvetľuje. "A momentálne na to ani nie som pripravený."

Štyria imaginárni chlapci (očami Roberta)

Simon Gallup (1979-1982, 1985-) "Srdcom The Cure, ako live kapely, bol vždy a naďalej aj zostáva Simon. Vždy bol mojím najlepším priateľom. Je až čudné, že po všetkých tých rokoch je ešte vždy často prehliadaný. Neposkytuje rozhovory, v podstate akoby ani nebol a dokonca ma ani nesprevádza na verejných akciách a pritom pre to, čo robíme, je absolútne nevyhnutný. Prežili sme zopár zložitých období, no za tie roky sa nám podarilo vybudovať veľmi silné priateľstvo, ktoré vlastne vzišlo zo všetkých tých spoločných zážitkov z mladosti."

Jason Cooper (1995-) "Šarmantný chlapík. Je veľmi vyrovnaný a samozrejme perfektný bubeník. Než vyjdeme na pódium, tak búcha niekoľko hodín a niekedy sa stane, že zopár hodín hrá aj potom, čo z pódia odídeme. Ale čo je najdôležitejšie, je to skutočný individualista. Aj preto už nejaký čas plní funkciu srdca kapely."

Roger O´Donnell (1987-1990, 1994-2005, 2011-) "Roger za tie roky niekoľkokrát z kapely odišiel a zasa sa vrátil. Je trochu nestály, ale očividne sa už trochu skľudnil. Myslím, že je za tým vek, teda ak môžem byť až takto úprimný. Ono, čím ste starší, tak stojí stále viac a viac úsilia odosobniť sa od vecí, ktoré Vás rozčulujú, či dráždia, to hlavne preto, že sa mení Vaše vnímanie času a všetko je zrazu relatívne. Nakoniec si uvedomíte, že Vám veľa času nezostáva."

Reeves Gabrels (2012-) "Reeves so sebou do kapely priniesol ďalšiu dimenziu. Hral s mnohými ľuďmi, samozrejme, tým najznámejším bol Bowie, takže rozsah jeho skúseností je obrovský, pravdepodobne väčší, než ten náš. Takisto je Američan, takže nás vie celkom dobre ukľudniť. V kapele tak vládne skvelá rovnováha, vieme si veci skvele vydebatiť a tak je v kapele príjemnejšie, než kedykoľvek predtým"

Tim Pope

"S Robertom sme sa, po prvýkrát, stretli v roku 1981, boli sme obaja tenkí ako prútiky. Bolo to na streche v Soho. Mal na sebe čierne nohavice so zlatými prúhmi na bokoch. Začali sme debatiť o filmovaní videoklipu "Let´s Go To Be", pretože videl moje predošlé práce, ktoré boli trochu "funky" orientované a určite by si iný vybrali k filmovaniu niekoho iného, než mňa. A som si istý, že si to povedal aj on, ale aj The Cure majú na svojom konte niekoľko príšerných videí. Ale zrazu prišiel moment, kedy to medzi nami kliklo. Obaja sme mali príšerný zmysel pre humor a aj vďaka tomu sme spolu vychádzali. Ani vo sne by ma nenapadlo, že o tom bude raz rozprávať takmer o 40 rokov neskôr.
Obaja sme boli rovnakí darebáci. Pokiaľ ide o vizuálny jazyk, vždy som si myslel, že som doslova šitý na mieru každému, s kým som pracoval, či už to bol David Bowie, Iggy Pop, Neil Young, či niekto iný. Evidentne s The Cure fungoval humor. Zdá sa, že som do života The Cure prišiel vo chvíli, kedy bol Robert pripravený na viac humoru, pretože, povedzme si to otvorene, "Faith" a predošlé albumy neboli vôbec humorné.

Asi pre štyrmi, či piatimi rokmi som bol s The Cure na turné v Južnej Amerike. Spomínam si na záver koncertu v Santiagu. Boli asi tri hodiny ráno a Robert sa postavil za bar a začal mixovať koktaily. Oni sú inak všetci vtipálci, žiadni úbožiaci."

zdroj: Uncut, 03/11/2019



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi