Robert pre UnCut Magazine - 11/2019 - II.


Po vystúpení na festivale Glastonbury poskytol Robert Smith interview aj britskému magazínu UnCut, ktorý sa však až príliš podobal na rozsiahly rozhovor, ktorý publikoval magazín NME. Nie je však na škodu si ho prečítať ...


Mnohé z kapiel na Meltdowne zahrali aj covery skladieb The Cure. Nahral si ich?
Áno, mám ich všetky. Samozrejme, že na ne nemám práva a ani si nemyslím, že by to chcel niekto vydať, ale bol som dojatý. Je to divná vec, pretože je to také ako keď každý starne, ale vy to na sebe vôbec nebadáte. A potom sa udejú takéto veci a vy si pomyslíte, "Bože, už fakt starnem." To je tá odvrátená stránka toho, keď ste obklopení toľkými mladšími umelcami. Pomyslíte si, "Do riti, už starnem." Keď spievate niektoré tie skladby, ktoré sú takmer 40 rokov staré, tak ich tak staro nevnímate, pretože ste ich súčasťou a vždy sa mi spievajú tak, ako keď som ich práve napísal. Lenže potom sa dostanete do prostredia, ako som spomínal pred chvíľou a napadne Vás, "Možno sa už som mňa fakt stáva Krstný Otec (Godfather)."

Nepríde Ti to stále sureálne, byť oslavovaný takýmto spôsobom?
Vstúpite do dverí a počujete, "Óóóch". Poviete si, "to nepatrilo mne". Spomínam si, ako som sa zašiel pozrieť na Meltdown, keď bol kurátorom David Bowie. Vstúpil som do miestnosti a on prišiel hneď po mne. Všetci zrazu "Óóóch" ... na chvíľu som si povedal, "Čo do riti je toto?", než som si uvedomil, že to patrilo jemu. A odvtedy sa podobných zážitkov desím, ale je to asi nevyhnutné. Treba si na to len zvyknúť. Umenie starnutia spočíva v tom, ako zareagujete na mladosť.

Cítiš často Tvoj vplyv v produkcii mladých umelcov?
Už som to povedal predtým a asi to vyznie povýšenecky, hoci to tak vôbec nemyslím, ale existuje strašné množstvo umelcov, ktorí sa odkazujú na The Cure, no pritom by Vás ani nenapadlo, že by mohli mohli byť The Cure ovplyvnení. Z polovice ide o skutočnosť, že chcú uspieť bez ohľadu na to, čo robia. Práve na tento postoj sa množstvo umelcov odvoláva viac, než na konkrétne albumy. Niekedy zasa umelca prirovnajú k The Cure a ja si pomyslím, "To vážne?" ale potom si uvedomím, ako to vlastne myslia. Ešte stále nás vnímajú ako "alternatívnu kapelu". Môžeme vystúpiť v Hyde Parku, byť headlinermi na Glastonbury a pritom nás stále budú považovať za outsiderov. A práve v takejto pozícii som vždy chcel byť: skutočne veľká kapela, no pritom nik nevie, čo vlastne robíme a o čo vlastne ide.

Povedal si, že mladí umelci z Meltdown festivalu Ťa inšpirovali k ďalšej tvorbe. Čo nám môžeš povedať o chystanom novom albume?
To sa neustále mení. Je to neustály proces. Tri týždne sme strávili v Rockfield śtúdiách vo Walese, začiatkom roka, kde sme sa snažili zachytiť niečo z tej pochmúrnej welshskej nálady. Lenže ako na potvoru tam po celý čas bolo slnečno, čo nás parádne sklamalo. Za celé tri týždne pršalo iba raz, čo bol podľa nás vo Wales národný rekord. Dali sme dohromady asi 17 skladieb a takmer všetky sú v pomalom tempe a pekne tvrdé. Samozrejme, existuje aj kopa ďalších, ale to Vám radšej nebudem hovoriť, pretože by ste hneď reagovali v štýle, "Ale nie!", ale mám predstavu pripraviť až dva albumy, jeden po druhom. Jeden bude rezkejší, ten druhý pomalší, ale s tým rezkejším som si nateraz nie veľmi istý.

Budeme musieť na to všetko ešte dlho čakať?
Zatiaľ som rozhodnutý prísť s tým ešte v roku 2019 a budem dosť zúriť, ak sa to nepodarí. Jednoducho, v určitom momente budem musieť povedať, "hotovo!", inak budeme neustále veci prehrávať, ako sme to robili v minulosti. Aj tak to už lepšie nebude. Nateraz som presvedčený ôsmymi skladbami, ktoré budú tvoriť jadro albumu. Máme pred sebou ešte jedno nahrávacie sedene a potom to uzavrieme.

Od vydania posledného albumu, "4:13 Dream", ubehlo už 11 rokov. Zmenil sa odvtedy Tvoj pohľad na svet?
Osobne si nemyslím, že som sa veľmi zmenil. Jadro môjho ja zostáva stále rovnaké. Mám dobré, ale aj zlé dni. Dnes sa však cítim vyrovnanejší, než pred 10 rokmi. A mám viac skúsenosti s temnejšou stránkou života.

Takže tá temnota formovala Vašu novú produkciu?
Kedysi som zvykol písať piesne o veciach, o ktorých som si myslel, že im rozumiem. Dnes viem, že im rozumiem. Texty tohto chystaného albumu sú, pre mňa osobne, omnoho pravdivejšie. Som úprimnejšie. Možno aj preto je samotný album temnejší a pochmúrnejší. Mám pocit, že chcem robiť niečo, čo presne vyjadruje tú temnejšiu stránku, s ktorou som sa posledné roky stretával - ale myslím, že to ľudí zaujme. Niektoré naše albumy, napr. "Pornography" a "Disintegration", sú takpovediac nemilosrdné. Práve "Disintegration" som odľahčil skladbami ako "Lullaby" a "Lovesong", no myslím, že tento chystaný album je ako "Pornography", pretože neobsahuje žiadnu skladbu, ktorá by celkovú náladu odľahčila.

Nebude potom album menším šokom pre ľudí, ktorí si užívali aktuálne "hitparádové" turné The Cure?
Ak sa ta stane, tak sa odcudzíme tej popovej časti publika, ktorú ešte stále máme. Ale myslím, že fanúšikovia konkrétnej produkcie The Cure si album zamilujú. To je tá dichotómia paradoxu: zamilujú si skutočnosť, že ten album je nemilosrdný.

A ako potom skončia tie "rezkejšie" skladby?
V kapele o tom momentálne vedieme debaty, ale ja som si už dávnejšie uvedomil možnosť vydania ďalšieho albumu. Roger si myslí, že toto bude náš posledný album. Môže byť, ale máme k dispozícii ešte kopec dobrých skladieb, takže nevidím dôvod nasledovať Rogerove myšlienky. Čo s tým, ak nám zostane nevyužitých sedem dobrých skladieb? Bohužiaľ, časy vinylových b-strán sú už preč. Premýšľam o tom, že by sme to všetko vydali v podobe niekoľkých 12". Vydávať veci digitálne, to mi veľmi nevonia. Už som na to starý.

Bude album obsahovať aj skladby "It Can Never Be The Same" a "Step Into The Light", ktoré ste už predstavili naživo?
Nie. Existuje druhý album, ktorý vlastne patrí k "4:13 Dream" a snažil som sa ho vydať k jeho desiatemu výročiu, v minulom roku, ale kvôli istým okolnostiam sa tam nakoniec nestalo. Virtuálne je však dokončený. Je na ňom 13 skladieb, ktoré nám zostali z nahrávania. Pravdepodobne to vydáme k 13.výročiu albumu, pretože je to zjavné. Tie dve spomenuté skladby sú z toho balíka. Hoci sa mi veľmi páčia a dokonca sme diskutovali o tom, že by sme ich v tejto zostave znovu nahrali, nakoniec sme sa všetci zhodli, že by sme sa mali radšej venovať veciam, ktoré vznikli v súčasnosti. Obe sú však už zaznamenané na dvd, hoci som sa v jednom verši, v "It Can Never Be The Same", pomýlil, čo ma dosť naštvalo, ale už to tam je.

V Sydney ste v tomto roku odohrali albumu "Disintegration" v plnej dĺžke. Nemáte plány tak urobiť aj v UK a v Európe?
Je to nepravdepodobné. Dôvod, prečo som súhlasil so streamom piateho večera v Sydney Opera House bol práve ten, že ak by sme sa nakoniec rozhodli to už nikde inde neodohrať, tak by mali všetci šancu to vidieť. Nick to zostrihá, zedituje a ku koncu roka to vypustíme online. Máme v pláne koncert v Londýne, ale úprimne, bol by som radšej, aby nasledujúci koncert už bol postavený na nových veciach. Myslím, že by to bolo ďaleko vzrušujúcejšie.

Keď zídete s pódia, ako dnes vyzerá typické povyrazenie The Cure?
Čo sme odštartovali letné festivalové turné, zažili sme takú spoločnú noc iba raz a bolo to v celku kľudné. Sedeli sme za jedným stolom, popíjali pivo pri jazere a do rána debatili o živote. Ono, ako to vždy celé dopadne a ako dlho sa to pretiahne závisí vždy od kombinácie kapely. Niekedy sa dá dohromady taká kombinácia, že ľudia okolo nás vravia, "To vážne? Prosím, už stačilo!" Potom sa objaví kombinácia, kedy je ľuďom jasné, že všetko bude v pohode a do postele sa pôjde o jednej ráno, no potom je tu kombinácia, kedy nik netuší, či sa vôbec vrátime. Chvalabohu, stále to tá kapela má v sebe. No na druhej strane, chvalabohu, že sa to neprejaví každú noc! :)



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi