Robert pre UnCut Magazine - 11/2019 - I.


Po vystúpení na festivale Glastonbury poskytol Robert Smith interview aj britskému magazínu UnCut, ktorý sa však až príliš podobal na rozsiahly rozhovor, ktorý publikoval magazín NME. Nie je však na škodu si ho prečítať ...


Počas celého koncertu v Hyde Park 2018 niečo zvláštne viselo vo vzduchu, čo sa podarilo zachytiť aj na film. Ako si spomínaš na ten deň?
Robert: V tom období sme ešte o vystúpení na Glastonbury neuvažovali, takže Hyde Park mal byť naším veľkým finále a náš veľký slnečný deň. Tou odozvou sme boli ohromení. Ak to nebolo to najlepšie publikum, pred akým sme kedy hrali, tak to malo k nemu veľmi blízko. Od samého začiatku až do konca vystúpenia. Ten deň sa vlastne kreoval sám: počasie, futbal (Anglicko vtedy na svetovom šampionáte porazilo Švédsko), zoznam účinkujúcich (Interpol, Editors, Ride ...), to všetko bolo doslova dokonalé. Bol to jeden z najšťastnejších dní, aké som kedy zažil.

Čo ten film vlastne vypovedá o The Cure?
Chcel som to poňať jednoduchým a zábavným spôsobom, takže kapela vlastne ani nevedela, že bude filmovaná. Chcel som tak vlastne osláviť 40 rokov nášho spoločného hrania. Nešlo vôbec o nejakú extra vec. Ono to potom samozrejme do takého niečoho prerástlo, ale ak by toho bolo až príliš, kapela by pekne znervóznela. Na druhej strane som to zasa nechcel len tak obísť, pretože by som nechcel raz zažiť situáciu, kedy by som sa obzrel späť s povzdychom, "kiežby sme vtedy niečo urobili". Nemal som ani poňatia, ako to nakoniec dopadne. Až keď som si pozrel Timov prvý strih, až vtedy som pochopil, aká veľká vec to v skutočnosti bola.

Dokonca aj pre kapelu, zvyknutú na vystúpenia v arénach a na veľkých festivaloch, je 65 000 ľudí vcelku veľký dav ...
Ja mám skutočne slabý zrak. Dokonca aj na Glastonbury som bol schopný rozoznať len prvé rady, všetko za tým bola pre mňa len taká ľudská kulisa. Skutočne neviem rozoznať mohutnosť davu. V úvodnej scéne prejde kamera okolo Jasonových bicích a potom uvidíte celý Hyde Park. Keď som tú scénu uvidel, pomyslel som si, "Fúúha, ak by mi vtedy niekto povedal, aký obrovský dav nás tam čaká, možno by som na pódium ani nestúpil."

Tim Pope sa v minulom roku nechal počuť, že pracuje na rozsiahlom dokumente o kapela, s množstvom archívnych záberov a samozrejme s Tvojím sprievodným slovom. Dostane sa z toho niečo na DVD?
Nie. Pôvodne to malo byť súčasťou, ale keď sme si film pozreli spätne, nefungovalo to spolu a nedávalo by to zmysel. Ale pravdou je, že s Timom pracujeme na histórii The Cure. Všetko, čo sme doposiaľ vyprodukovali sme zdigitalizovali, všetky naše vystúpenia, všetko, čo som vlastnil doma v archíve ... Je to len otázka chuti sa v tom začal prehrabávať.

Takže na tom teraz pracuješ?
Momentálne pracujeme na kamerových rozhovoroch a nahrávame sprievodné slovo, no nateraz nie sme rozhodnutí, aký to bude mať výsledný formát. Aktuálne mám predstavu to rozdeliť do štyroch dekád. Hoci v 1970tych rokoch toho po hudobnej stránke u nás veľa nevzniklo, v 1980tych rokoch sme zasa nahrali množstvo albumov ... takže, stále to nemám premyslené. A ani o tom príliš nepremýšľam, pretože sa chcem venovať aj novým veciam, na ktorých aktuálne pracujeme. Takže, v jednom momente som si povedal, "no moment, ako to je akoby sme končili" a my pritom stále nekončíme. Chcem do toho príbehu aktuálne zakomponovať aj to, s čím prídeme najbližšie.

Takže Vás príbeh nechceš napísať dovtedy, kým sa neuzavrie posledná kapitola?
Chcem to aktuálne a potom to zasa pozdržať, kým sa nevrátime. Neznášam ľudí, ktorí píšu svoje autobiografie a stále žijú. Preferujem biografie až po smrti! Viete, ako to myslím. Oni pritom napíšu jednu, potom sa zasa rozbehnú a neskôr dodajú, "Tu je moja biografia, časť druhá." Nenapíšem históriu The Cure z môjho pohľadu, keď ešte stále pracujeme na niečom novom. Aký by to malo zmysel? Je to typ stále prebiehajúceho, amorfného, tekutého projektu, podobne ako to, čomu sa venujeme dnes.

Existujú nejaké mýty o The Cure, ktoré by si chcel rozptýliť?
Nemyslím si, že by to bolo možné! Sú už príliš hlboko zakorenené. Existuje veľa mylných predstáv o kapele. Keď to urobíme my, budú to The Cure z mojej perspektívy. Bude to o tom, ako som vnímal kapelu, to, čo sme urobili, aká bola v tom moja úloha, ako som to urobil a prečo som to urobil.

DVD prichádza s kompletným záznamom vystúpenia kapely na Meltdown festivale. Aký to má súvis s koncertom v Hyde Parku?
Myslím, že sa tie záznamy koncertov navzájom dopĺňajú. Hyde Park, to boli okázalí The Cure a Meltdown bol omnoho intímnejší koncert, ktorý sme odohrali po desiatich dňoch koncertov mojich obľúbených kapiel. Bol som v úplne inom rozpoložení a kapela bola takisto v úplne inej zóne. Zahrali sme zopár menej známych skladieb. Bol to dlhší koncert, oproti vystúpeniu v Hyde Parku, a hrali sme skladby chronologicky, od debutového albumu po súčasnosť a potom zasa opačne.

Ten koncert režisérsky sfilmoval Nich Wickham, ktorý takisto filmoval Vaše koncerty "Reflections" a "Disintegration" v Sydney Opera House. S akou ponukou prišiel?
On pochopil, že to musí byť niečo úplne iné, ako koncert v Hyde Parku. Pokiaľ ide o rozsah, je to menšie a všetko je to založené na detailoch. V porovnaní s Hyde Parkom je to veľmi psychedelická záležitosť. Hyde Park je úplná "kino" záležitosť. Keď vstupujeme na pódium v tom slnečnom kúpeli, môžete vidieť úplne všetko a je to ako "Nieeee!!" Nikdy predtým som nevidel nič v 4K rozlíšené a prvé, čo som uvidel v takom detaile bola moja tvár. V duchu som si povedal, "Môj ty Bože!" Meltdown je viac "umelecká" záležitosť. Ale spolu tie záznamy fungujú, je za tým určitý dôvod, je to dôkaz toho, ako sa kapela vyvíjala a je tam cítiť aj to vlákno, ktorým je kapela pretkaná. Ja to tam vidím, dokonca aj cez niektoré skladby, ktoré by ste normálne spolu radi nemali.

Pre Meltdown si vybral kapely ako Manic Street Preachers, Deftones, MOgwai, NIne Inch Nails a The Libertines. Čo tieto kapely spája?
Okrem toho, že tie kapely zbožňujem, tak ich koncerty sú absolútne jedinečné. Ich prezentácia na pódiu je fantastická. A čo majú spoločné Mogwai a The Libertines? Je ťažké nájsť spojitosť, ale obe kapely majú svoj jedinečný charakter. Obe vstúpia na pódium a zažijete niečo, čo ste nikdy predtým nezažili. Možno by som vedel zostaviť zoznam slov, ktoré ich dokážu spojiť, ale inak neviem.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi