Vlakom do Newcastlu – 07/1987 - II.


Cestou na nahrávanie poslednej epizódy legendárnej britskej relácie The Tube sa Robert Smith stihol porozprávať s reportérom magazínu Spin a spolu sa pozreli na dovtedajšiu históriu kapely.


Skladba "The Lovecats" bola akýmsi priekopníkom šialenstva popu, ktorý mohol kapelu počas nasledujúcich rokov úplne zmeniť. Šikovne tomu dokonca asistoval aj režisér Tim Pope, hlavne vďaka zábavnému videoklipu. Ľudia tak po prvýkrát mohli vidieť roztomilú a koketnú stránku kapely, a tá sa im veľmi páčila.

"Myslím, že táto stránka v kapele vždy bola, no nikdy ju neprezentovali," povedal Pope. "Nikdy ju nezneužívali. Robert vypustil niekoľko pochabých singlov, ktoré však skutočnú tvár The Cure neprezentovali a nakoniec, natočit pochabé klipy k pochabým piesňam nebolo nič zložité."

Prirodzený Popeho vplyv na kapelu bol živený vzájomnými sympatiami medzi ním a Smithom. Bez zbytočný diskusii sa vedeli zhodnúť ohľadne nápadov na videoklipy. V roku 1985 Pope kapelu natlačil do šatníka, v klipe "Close To Me", vo videu "Why Can´t I Be You?" ich navliekol do šialených kostýmov a aktuálne premýšľa o možnostiach pre singel "Catch", ktorý budú onedlho natáčať vo francúzskom Nice, v rezidencii, ktorá sa až neuveriteľne podobá na panské sídlo v Sunset Boulevard. Dodnes tu žije 91-ročná pani, ktorá komponuje jazzové skladby o vikároch a prostitútkach.

"V prípade The Cure sa bez obáv pustím do čohokoľvek a okrem toho, Robert ani netúži po tom, aby vyzeral skvele," dodá Pope. "Aj vďaka tomu sa s nimi dajú točiť skvelé videá. Nie je v nich ani kúsok namyslenosti, tak typickej pre popové hviezdy."

No v roku 1984 by si na umelecký ohlas The Cure vsadil iba málokto, nakoľko si Smithov dvojitý život začal vyberať svoju daň. Alkohol a halucinogény podnietili jeho nevhodné správanie na verejných miestach a zvesti sa začali veľmi rýchlo šíriť. Zrazu sa z neho stal "Šialený Bob", potom "Tučný Bob", schizofrenik, ktorý nahrával počas dňa s The Cure album "The Top", následne sa autom po dialnici presunul na britský vidiek, kde počas noci pracoval s The Banshees na albume "Hyaena". Na obale tohto albumu nájdete fotografiu, na ktorej pôsobí, akoby bol každú sekundu pripravný na odpal zo Zeme. Smith smeroval, bez prestávky, z kopca.

"Asi mesiac som spal priemerne dve hodiny počas noci a samozrejme po celý čas konzumoval alkohol. Opäť som bol na tom psychicky veľmi zle, presne tak, ako v časoch albumu "Pornography". To ti zrazu len prepne a stratíš kontakt s realitou. Stal sa zo mňa odporný, psychicky odporný človek. Dopracoval som sa do bodu, kedy som sa o jednej ráno prebudil a pomyslel si, "A dosť, toto sa musí skončiť." Vtedy som bol s The Cure na turné. Ešte v ten deň som zavolal The Banshees a oznámil im. "Už to nezvládam, potrebujem dovolenku." A doprial som si šesť týždňov oddychu. Ak by sa tak nestalo, hrozil by mi vážny psychický kolaps."

"Takže, aj ja mám svoje hranice a viem, kde sú. Myslím, že ten rock´n rollový mýtus o živote na hrane sú len obyčajné kecy a čo i len trochu inteligentnému človeku by malo byť zjavné, že opitý človek nedokáže urobiť čokoľvek. Nemôžete byť totálne na mol a nahrávať albumy. Síce, ani to nie je úplná pravda, takí The Birthday Party v takom stave dokázali vyprodukovať excelentný album. Ale vo všeobecnosti to možno nie je."


V polovici roka 1985 vystaval "ozdravený" Smith novú zostavu The Cure, s Porlom Thompsonom (gitara), Borisom Williamsom (bicie) a vrátil sa aj "márnotratný syn", Simon Gallup (bassgitara). Smith sa s Gallupom poznali celé roky, mali spoločných priateľov a obľúbené puby. A v jednom lokálnom podniku sa Smithovi podarilo upchať vzniknuté trhliny, čo obaja oslávili obvyklým spôsobom. Do konca roka stihla kapela vydať dva skvelé single, "InBetween Days" a "Close To Me", ako aj úspešný album "The Head On The Door".



Nový dvojalbum, "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" však reprezentuje akýsi ďalší nový štart. V minulom roku si The Cure poupratovali na stole, vydaním kompilácie singlov "Staring At The Sea", spolu s rovnomennou videokompiláciou. Z pohľadu Smitha, nový dvojalbum je "akoby záver toho, čomu sme sa venovali posledných 10 rokov. Mne to príde ako album plný singlov, doslova ako retrospektívny album. Akoby mal v sebe kúsky všetkého, čo sme kedy nahrali, ako aj všetko to, čo mám na The Cure rád. Z iného pohľadu ide o jeden album, ktorý má hodnotu a druhý album, ktorý obsahuje veci, ktoré sme predtým nikdy nevyskúšali."

Cieľom bolo prísť s niečím, čo poteší každého, obzvlášť doteraz váhajúcich Američanov. Kapela sa v júli vydá na turné po Spojených štátoch, keď zostavu doplní hráč na syntezátoroch, Roger O Donnell, ktorého si ukradli od The Psychedelic Furs.

"Máme podporu AOR rádiu," poznamená Parry. "The Cure nie sú práve kapela, ktorú by si programoví riaditelia rádii všímali, ale AOR majú súiné zázemie v Severnej Amerike. Síce vysiela množstvo odpadu, ale aj toto je cesta."

Americkí poslucháči sa však postarali o predaj 60 000 kusov kompilácia "Staring At The Sea", čo je solídny začiatok. Úspech však sprevádzala nepríjemná publicita, ktorú vyvoval úplne prvý singel kapely, "Killing An Arab". Kompilačný album bol vydaný krátko po leteckých náletoch na libijský Tripolis a práve táto skladba sa stala akýmsi propagačným nástrojom niektorých rozhlasových staníc, čo vyvolalo pobúrenie u Americkej Arabskej ligy. Vytvorili petíciu, v ktorej od vydavateľstva Elektra žiadali stiahnutie skladby.

"Vydal som tlačové vyhlásenie, v ktorom som všetko vysvetlil," zaspomínal Smith, "a tam som uviedol, že Elektra môže album z trhu stiahnúť, no nedovolil by som im skladbu z kompilácie odstrániť. Existujú dva druhy vynútenej cenzúry, len jeden sa zdá byť umelecky prijateľnejší, než ten druhý. Takisto som navrhol tú nálepku na obal albumu, kde je vysvetlené, o čom tá skladba v skutočnosti je. Skladbu sme nechali stiahnúť z vysielaní všetkých amerických rozhlasových staníc a keď niečo podobné začalo o pár mesiacov v Kanade, postupovali sme aj tam rovnako."

Napodiv, v rodnej Británii prešla táto skladba bez povšimnutia. "Hrali sme na Aston University a tam sa objavili traja ľudia, ktorí protestovali proti tejto skladbe. Tak sme prišli na pódium a skladbu predstavili ako "Killing An Englishman" a tak to aj zaspievali. Ukázalo sa, že sme odvtedy nemali doma absolútne žiadne problémy."

Ohľadne amerických vyhliadok The Cure zostáva Smith pokojný. Aj keď americké rádia ostali ohľadne produkcie kapely mierne zmätené, samotné americké publikum má od skromnosti ďaleko. Ich nahrávky a vstupenky na koncert sa predávajú rovnako bizarne, ako kedysi v prípade The Beatles vo Francúzsku, rovnako dobre sa predávajú nahrávky a vstupenky po celej Európe a kapela svojimi koncertami spôsobila nedávno výtržnosti v Argentíne a Brazílii. Inými slovami, na nájomné majú peniaze.

"Nie som veľmi materialisticky založený," povie Smith. "Z prvých zarobených peňazí som si kúpil posteľ. A hneď tú najväčšiu, na akú som natrafil. Potom som si kúpil Jeep, no a potom som už netúžil po ničom inom. Pokiaľ mám dostatok peňazí na knihy a jedlo, som spokojný a nič ma netrápi. Ja vlastne ani neviem, akou peňažnou sumou disponujem. Viem však, koľko utrácajú The Cure a tam to mám pod kontrolou. Inak by nás mohol niekto začať okrádať."

(Otázka na Parryho: Má Robert zmysel pre biznis? Parry: "Jasnačka, je to v pohode. Ďalšia otázka?")

Okrem iného, hlavné plánovanie a marketingové rozhodnutia jednoducho nepatria k Smithovmu štýlu. "Ak je niečo v The Cure naplánované, tak sa to nevyhnutne pokazí," povie. "Ak sme aj dosiahli nejaký bod, o ktorý sa snaží väčšina ľudí, tak sme ho dosiahli nevedomky."

Smithova tvrdohlavosť je kuriózna. Nikto nevie presne povedať, prečo je popularita The Cure vo Francúzsku taká masívna, dokonca ani Francúzi nie, keďže sa ho neustále na to pýtajú. Možno je to tým, že si Francúzi radi o sebe myslia, že sami sebe pripadajú logickí, zatiaľ čo The Cure sú na tom opačne. "Je to reakcia mladých ľudí proti tomu, čím by sami mali byť," zamyslí sa Robert. "Majú nás radi, pretože sme čudní."

No a u Američanov sa zdá, že Ťa považujú za gaya, Robert. "To vážne?," spýta sa zdržanlivo, no prekvapene. "To asi preto, že nikto z nich nikdy nevidel Mary. Sme spolu už 13 rokov - 13 homosexuálnych rokov! Neznáša, keď ju niekto fotí. Dokonca neznáša, keď ju so mnou spájajú. Ona ma považuje za svojho priateľa, nie že ona je moja priateľka. A ja zasa preferujem mať priateľku, než manželku. Mary sa ma aj tak nikdy nespýtala na to, či si ju niekedy vezmem."

Smith sa záhadne uškrnie, možno si uvedomil, že tento ich vzťah nemá nikto šancu pochopiť. "A ľudia ma možno považujú za gaya práve preto, že mám k Simonovi veľmi blízko. My si vôbec nerobíme obavy z toho, že sa na verejnosti objavujeme tak, že sa držíme okolo pliec. V skutočnosti nik z kapely nie je gay. Sme len úzko spätá komunita."

"Vlastne je to skôr o tom, že my nerastieme, skôr "klesáme". Vychádza to z každého z nás, myslím to, že sa máme navzájom radi, viac, ako je u iných kapiel zvykom. Nikdy neexistovala zostava, ktorá by dokázala v národnej televízii vystupovať ruka v ruke a k tomu oblečená v kostýmoch."

zdroj: Spin magazine, 07/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi