Robert: "O odkaze The Cure som nikdy nepremýšľal" - 10/2019 - I.


V súvislosti s vydaním koncertného filmu, "40 Live – Cur?tion-25 + Anniversary", sa spevák The Cure zamyslel nad históriou kapely, nad ich najväčšími hitmi a porozprával nám o chystanom novom albume, s pracovným názvom "Live From The Moon"


Hoci Robert Smith dúfa, že The Cure nebudú nikdy pasovať do žiadnej z kultúrnych oblastí, je si vedomý neobyčajného úspechu, ktorý kapela dosiahla počas predošlých štyroch dekád. "Jedna z najmilších vecí je fakt, že sme schopní vystúpiť ako headlineri Glastonbury festivalu, zahrať v Hyde Parku, prevziať ocenenie Rock´N´Roll Hall Of Fame, no stále sme pritom považovaní za čudákov a outsiderov rocku," povedal v telefonickom rozhovore pre Rolling Stone z Anglicka. "Sme tak v skutočne skvelej pozícii."

"Dlho som premýšľal nad otázkou, "Mali by sme koncert v Hyde Parku zvečniť pre budúce generácie?". To preto, že filmovanie by mohlo celú vec zmeniť,"
povedal Smith. "Keď na ľudí namierite kameru, tak trochu stuhnú a každý má vtedy tendenciu sa viac kontrolovať. Viem, že to znie bláznivo, pretože každý v dave nejakým spôsobom, v určitom momente, filmuje. Ale ostatným som o zámere, že budeme koncert filmovať, povedal až týždeň pred samotnou udalosťou."

Nakoniec je so samotným výsledkom veľmi spokojný a dôvera v Tima Popea, ktorý má na svedomí väčšinu klipov kapely, vrátane legendárneho koncertného filmu "Cure In Orange", so sebou priniesla niečo výnimočné. "Editáciu filmu som kompletne zveril Timovi, inak by sme sa v tom vŕtali až príliš," povedal Smith, ktorý sa namiesto toho radšej venoval, spolu Paulom Crockettom, zvukovej časti filmu (surround mixu). "Až po tom, čo jednotlivé skladby Tim zeditoval, tak sa ma vždy spýtal, "Myslíš, že tieto zábery fungujú? Nemáš pocit, že by sme mali začať s týmto záberom? Nemyslíš si, že si v tomto zábere až príliš skrytý?" A podobne."

Smith sa spočiatku zdráhal poukazovať na výročie kapely, nazýval to "falošnou" udalosťou, nakoľko sa kapela dala v skutočnosti dohromady v roku 1976, ako Easy Cure. Zároveň však tvrdí, že všetko toto zohrávalo svoju úlohu pri vzniku novej nahrávky, albumu s pracovným názvom "Live From The Moon". V rozsiahlom rozhovore pre Rolling Stone sa vždy úprimný spevák nevyhol ani nostalgii, zauvažoval, aký kus cesty kapela za tie roky prešla a rovnako zauvažoval o jeho mieste na tomto svete.

Pri sledovaní koncertu v Hyde Parku sa nedá vyhnúť momentom, kedy sa zahľadíš do toho 65 000-ového davu. Čo cítiš, keď si sledovaný davom? Snažíš sa o očný kontakt so všetkými?
No, mám v podstate šťastie, že som krátkozraký, takže vlastne vidím len niečo veľmi rozmazané. S publikom takých rozmerov sa vlastne ani nikdy o očný kontakt nepokúšam. Také niečo vlastne dokážem počas intímnych vystúpení. Na vystúpení v Southbank Centre, v rámci Meltdown Festivalu, som mal, v tomto smere, až strach, ale v zábavnom zmysle slova, pretože ten dav bol tak blízko, že som sa ho mohol dotýkať. Vtedy človek cíti trochu iný tlak, keď hrá tak blízko k ľuďom, niekedy je to veľmi čudný pocit. A všetko je vtedy aj zložitejšie.

Keď vstupujete na pódium pred obrovský dav, je to ako keby ste hrali predstavenie, takže si vtedy dovolím aj pôsobivejšie gestá, niekedy tak trochu prehnané; samozrejme v porovnaní s mojim zvyčajným, niekedy až mŕtvolným vystupovaním. Ale deje sa to možno len počas prvých dvoch - troch skladieb, kedy sa to snažím všetko absorbovať. Kľúčom k dobrému vystúpeniu je totiž úplne sa v tom všetkom stratiť. Takže počas prvej skladby, obyčajne volíme pomalšiu, sa snažím skoncentrovať, premýšľam o tom, čo chcem dosiahnuť a po zvyšok koncertu na to postupne zabudnem. Takže v úvode koncertu ma vidíte v koncentrovanej polohe, no na konci filmu, po skončení poslednej skladby, je to vlastne len preklikávanie sa späť do reality.

Ja toho veľa na pódiu nepoviem, pretože tam akosi strácam schopnosť komunikovať slovami. Je to veľmi divné. To by som sa musel vrátiť do reality, začať premýšľať o vetných stavbách, ako aj o tom, čo vlastne povedať. Fakt je to čudné. Keď hrám a spievam, som transportovaný niekam inam a robím len to, čo cítim. Pre mňa je vtedy komunikácia s publikom vlastne prekážkou, pretože komunikujem prostredníctvom hudby. Možno to vyznieva hippisácky, ale takto to u mňa fungovalo vždy. Jednoducho mám pocit, že sa v skladbách strácam, ale dúfam, že existuje spravodlivá šanca, že ostatní sa v nich strácajú rovnako.

Nikdy si sa nehanbil, vo svojich skladbách, odhaľovať vlastnú citlivosť, a to už od čias "Boys Don´t Cry". Ako si vlastne objavil túto svoju stránku?
Hrali sme tú skladbu pred pár dňami v Galstonbury a uvedomil som si, že absolútne rezonovala so všetkými tými dúhovými pásikmi a lietajúcimi vecami v dave. Napadlo ma, že to vlastne ukazuje druhú stránku mince #MeToo záležitosti. Jasné, že tam nie je žiadna spojitosť, ale keď som vyrastal, bol na nás vyvíjaný tlak, aby sme sa prispôsobili, aby ste istým spôsobom zapadli do davu. A ako anglický chlapec ste boli vlastne akoby vyzývaný, aby ste nijako svoje emócie neprejavovali. Ale ja som si v prejavovaní vlastných emócii jednoducho v mladosti nemohol pomôcť. Tak som s tým jednoducho niečo urobil. Napadlo ma, "Tak, mám jednoducho v povahe ísť proti všetkému, o čom mi hovoria, aby som to nerobil." Ako v prípade Siene slávy, takže som na pílu zatlačil ešte viac.

Nikdy som prejavovanie vlastných emócii nevnímal ako niečo nepríjemné. Bez toho by som jednoducho nebol schopný pokračovať; bez toho by bol zo mňa pekne nudný spevák. Takže, šlo len o vyjadrenie pocitov.


Po "Boys Don´t Cry" sa kapela preorientovala na viac atmosferické veci. Prečo k tomu došlo?
Keď sme ako trio dosiahli koniec obdobia "Three Imaginary Boys", bol zo mňa už úplne iný človek a chcel som robiť hudobne niečo úplne iné. Ma som pocit, že som to trio prerástol. Chcel som hrať na klávesy a venovať sa iným formám hudby, hlavne tým, ktoré ma v mladosti ovplyvnili. Počúval som ranných Pink Floyd, pretože môj starší brat ich neustále púšťal. Tak som začal po tých nahrávkach opäť pátrať a ponoril som sa do skladieb Nicka Drakea, Pink Floyd a Captain Beefheart. Nepotreboval som viac hrať v triu. Jednoducho to bol prirodzený vývoj a tak sme priberali ďalších členov, čím sa samozrejme obohatil zvuk a veci boli zaujímavejšie. Nikdy som však úplne nestratil zmysel pre 3-minútové popové skladby a myslím, že práve to nám pomohlo v polovici 1980tych rokov, kedy sme prerástli, tak trochu, do impozantnej podoby. Práve popové single nám pomohli prejsť tým, čo by inak bolo príliš pompézne.

Keď už sme pri tom, nestalo sa Ti niekedy pri hraní "Just Like Heaven", že si sa pozastavil a pomyslel si, "Toto je dokonalá pieseň"?
Ale áno, je to jedna z mála skladieb, ktorá tak pôsobí, keď ju hráme pred publikom. Keď spievam, "it´s just like a dream" a Roger začne hrať svoj piáno part, tak sa pozriem na ľudí a všetci sa zrazu pozrú smerom ku klávesom. Je to jeden z tých skutočne nádherných momentov. Keď som tú skladbu napísal, pomyslel som si, "A je to. Už nikdy tak dobrú vec nenapíšem." Spomínam si, ako som povedal ostatným v štúdiu, "Hotovo. Už to môžeme zabaliť." Chvalabohu sa tak nestalo.

Keď Vás začiatkom roka uvádzali do Siene slávy, tak sa virálnym stalo video s moderátorkou večera, ktorá sa Ťa spýtala, či si rovnako z toho všetkého nadšený, ako je práve ona, na čo si jej odpovedal, "keď Vás tak počúvam, ani nie". Čo pre Teba v skutočnosti to uvedenie do Siene znamená?
Bol som prekvapený, pretože my sme už raz nominovaní boli. Neuspeli sme a vtedy som si povedal, "nuž, tak to je". Zrazu to bolo akoby symbolické "a teraz sa vráťme k rock&rollu". Takže som zostal naozaj prekvapený, keď sa mi dostalo, že s veľkou pravdepodobnosťou budeme do Siene slávy uvedení.

A keď sa to nakoniec potvrdilo, malo to všetko hladký priebeh?
Bolo to vtedy trochu zložité, pretože za tých 40 rokov sa v kapele vystriedalo 13 ľudí a oni mohli do Siene uviesť len 10 ľudí. Andy Anderson, ktorý hral s nami, v prvej polovici 1980tych rokov, veľmi krátko, bol vtedy už vážne chorý a nebol by schopný sa toho zúčastniť. Pred samotnou ceremóniou nakoniec aj zomrel. Tak som organizátorom napísal list, kde som im vysvetlil, prečo by mali byť uvedení aj ostatní 3 členovia. Boli predsa súčasťou príbehu a každý, svojim spôsobom, prispel k úspechu. Musím priznať, že ma celá tá situácia nahnevala. Uvedomil som si, že celé je to vlastne iba ich párty, urobia si, čo chcú, ale ja som stále myslel na to, že by mali byť uvedení všetci 13ti.

Takže ešte dva týždne pred ceremóniou som nebol rozhodnutý, či tam pôjdem. Povedal som ostatným, "to je všetko, uvidíme, kto ustúpi". Lenže ostatní na mňa hľadeli s nedôverou, hlavne Simon, ktorý mi povedal, "Ak tam nepôjdeme, tak niektorí z bývalých členov tam pôjdu na vlastnú päsť a ukážu sa tam." Ako by som to potom vysvetľoval napr. médiam. "Mali by sme ísť, veď aj toto sú The Cure. Toto sme my." Hlavne povedal, že by sme v tomto smere mohli uctiť Andyho.

Aj si sa vlastne dočkal odpovede na ten list?
Mal som pocit, že som to napísal zrozumiteľne a jasne som tam vysvetlil, prečo by sme mali byť uvedení všetci, no v odpovedi toho veľa nebolo. Práve to ma vtedy tak nahnevalo, pretože sa nám dostalo strohej odpovede v štýle "Je to na Vás, my sme už rozhodli." Pomyslel som si, "Do riti, akoby sme sa vrátili späť do školy." Jednoducho, je mi jedno, ako my vysvetlíte Vaše rozhodnutie, hlavne mi nehovorte nie. A to je to najhoršie, čo mi môžete povedať. Ale potom, čo som sa ukľudnil a vypočul si Simonov pohľad na vec, súhlasil som.

A nakoniec som aj rád, že sme tam šli, pretože to bola skvelá noc. Strávili sme večer s bývalými členmi kapely, s niektorými sme sa nevideli veľmi veľmi dlho. Znovu sme postavili zborené mosty, jednoducho, hlavne na osobnej úrovni to bol skvostný večer. Takže, hlavne pre kapelu to bola nakoniec skutočne veľká vec.

Prekvapilo Ťa, ako fanúšikovia vnímali skutočnosť, že ste sa do Siene dostali?
Myslím, že som úplne zabudol, čo to po kultúrnej stránke znamená v Amerike. Z britského pohľadu "na tom až tak veľmi nezáleží". Lenže keď dostanete toľko odkazov od ľudí z Ameriky v znení, "Prosím, prosím, prosím, musíte tam ísť. Vy to nechápete, čo to pre nás znamená." A keď sme tam prišli, napadlo ma, "Fúha, pre tých ľudí tuná to naozaj niečo znamená." Bolo to dobré. Rozhodli sme sa správne. A myslím, že nás vrele prijali.


Dožil si sa 60-tky. Aký to bol pocit?
Ja svoj vek nevnímam, skutočne. Nežijem život bežného 60-tnika, tak možno je to tým. Nemám deti. Možno práve to má veľký vplyv na to, že som zabudol, aký starý v skutočnosti som. Uvedomím si to iba vtedy, keď sledujem, ako sa svet rúti do záhuby.

A to vnímaš ako?
Pracovný názov nového albumu je "Live From The Moon", pretože si pamätám na pristátie na Mesiaci. Mal som vtedy 10 rokov a pamätám si, ako som stál vzadu v našej záhrade, s mojou mladšou sestrou a otcom, hľadeli sme na Mesiac a otec nám vysvetľoval, čo sa tam práve deje, že tam boli ľudia. A myslel som si, "no jasné" - skeptik už od detstva. Potom som premýšľal o tom, ako asi bude vyzerať svet o 50 rokov, no a doľahlo to na mňa práve v čase, keď sme sa prehupli do roku 2019, dobrý prúser, nie? To už je vážne 50 rokov od pristátia na Mesiaci? Dosť úbohé, to je fakt.

Kedy si naposledy v sebe živil nádej?
Bol taký krátky moment, na konci rokov 1970tych, pred nástupom Regana a Thatcherovej, kedy si mnoho ľudí myslelo, "Možno sa svet veľmi, veľmi pomaly, začína hýbať správnym smerom." A úprimne, odkedy začali fungovať The Cure, tak je to jeden vytrvalý pokles. Netuším. Nenachádzam odpovede, prečítal som veľa kníh a článkov o príčinách a je mi naozaj smutno, že tá nádej, ktorá zavládla krátko po pristátí na Mesiaci, je preč. Technologické a vesmírne súperenie má oveľa viac spoločného s vojensko-priemyselným komplexom, než si ľudia dokážu uvedomiť.

A čo všetko si o tom čítal?
Nedávno som čítal knihu s názvom "Naživo z Mesiaca", práve podľa nej vznikol pracovný názov albumu. Pojednáva o účasti médii vo vesmírnom závode, ako aj o tajných vesmírnych pretekoch, ktoré získali väčšiu dôležitosť, než tie vesmírne preteky, o ktorých vieme my.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi