Toto nie je koniec - 10/2019 - II.


Druhá časť exkluzívneho rozhovoru s Robertom Smithom, ktorý poskytol magazínu NME po fenomenálnom vystúpení The Cure na festivale Glastonbury.


Pre Meltdown festival si samozrejme zostavoval aj line-up (Nine Inch Nail počnúc a The Libertines končiac). Čo tie kapely všetky, podľa Teba, spájalo?
To je trochu zložité. Keď sa ma spýtali, či by som bol ochotný byť kurátorom festivalu, ako prvé, čo som si pomyslel, bolo "Tak, a každý deň urobím inak. Každý deň bude mať inú tému." Viete, jeden deň world music, potom niečo iné, jednoducho aby to bola super artová záležitosť. Potom som si to nakreslil a napadlo ma, "To nebude fungovať". Tak som premýšľal ďalej, "Čo by som si tak rád pozrel počas celých 10 dní?" a tak som začal oslovovať všetky svoje obľúbené kapely a čakať, ktorá kývne na účasť.

A všetky súhlasili?
Ako prvých som oslovil The Rolling Stones, keďže som si myslel, že ak získam ich, potom už získam kohokoľvek, lenže oni mi povedali, že už hrajú na Twickenhame. Navrhol som im, nech využijú Meltdown ako "warm-up" koncert, ale povedali rezolútne "nie". V rovnakom čase som oslovil aj Paula McCartneyho, ale ten mal naplánované turné v Severnej Amerike. V ten istý deň som kontaktoval aj Neila Younga, ale on nemal v úmysle prísť do Anglicka a hrať v divadle. Tak som sa rozhodol sústrediť na súčasnejších umelcov a ľudí, ktorých poznám. A to, čo ich všetkých spája, okrem toho, že ich milujem, je, že sú naživo doslova jedineční.

Čiže majú jedinečnú povahu?
Všetci sa môžu hrdiť jedinečnou pódiovou prezentáciou. A čo majú podobné napr. Mogwai a The Libertines? Je ťažké nájsť nejaké spojítko, ale ako jedni, tak aj druhí majú skutočne jedinečnú povahu. Obe kapely, keď vyjdu na pódium, tak musíte uznať, že majú v sebe niečo, čo ste nikdy predtým nevideli. Možno by som mal zostaviť zoznam slov, ktoré budú mať v charakteristike spoločné, ale neviem. Sú to všetko kapely, ktoré som za tie roky zažil na koncertoch a vždy som si povedal, "Super!" Bolo to o tom, ako sa kto prezentoval, nezaujímali ma nahraté albumy, katalóg, či vplyv. Toto parádne sedelo na kapely, ktoré vystupovali v Parcell Room, aj všetkých ďalších predskokanov.

Aké to bolo, zrazu absorbovať toľko novej hudby?
Celé mesiace som trávil počúvaním a sledovaním kapiel, čo ma vlastne priviedlo k túžbe tvoriť novú hudbu, pretože som si s hudbou užil množstvo zábavy. Skutočne ma to dobilo energiou. Nielen ako hudobníka a autora, ale aj ako osobu ako takú. To hlavne vďaka tomu, že som bol obklopený množstvo mladých ľudí plných entuziazmu a nadšenia pre to, čo robia. Niečo z toho sa už zo mňa dávnejšie vytratilo a potreboval som to získať späť.

Množstvo kapiel na Meltdown festivale zahralo covery skladieb The Cure. Nahral si si niektoré z nich?
Mám ich všetky. Na nič z toho samozrejme nemám práva a ani si nemyslím, že by niekto z nich súhlasil s vydaním, ale bol som dojatý. Je to zvláštne, pretože nik, kto starne nemá pocit, že naozaj starne. Lenže potom sa udejú takéto veci a vtedy si človek povie, "Bože, už starnem." Byť obklopený všetkými tými mladými umelcami, to bol pocit, ako keď obrátite LP platňu. Keď spievate piesne, z ktorých niektoré už majú 40 rokov, tak ich ako staré nevnímate, pretože ste uprostred toho všetkého a spievate ich, akoby ste ich práve napísali, lenže potom sa dostanete do prostredie ako Meltdown a napadne Vás, "možno sa naozaj stávam kmotrom."

Užil si si to teda?
Vstúpite do miestnosti a počujete "Óóóch." Poviete si, "To nepatrilo mne". Spomínam si, ako som sa zašiel pozrieť na Bowieho Meltdown. Vstúpil som do miestnosti a on šiel priamo za mnou. A všetci "Óóóch". Na malú chvíľu ma napadlo, "To čo do čerta?", kým som si uvedomil, že to patrilo jemu. Takže tentoraz som mal akoby zjavenie, keď som tam vstúpil. Hovorím si, "To nie som ja, ja nie som ten typ kmotra". Bohužiaľ je to neodvratné. Musíte sa s tým jednoducho zmieriť. Umenie starnutia spočíva v tom, ako reagujete na mladosť.

Na Meltdown festivale ste zahrali aj nové skladby, "It Can Never Be The Same" a "Step Into The Light". Budú súčasťou nového albumu?
Nie, existuje totiž druhý album, ktorý je vlastne prepojený s albumom "4:13 Dream" a ktorý som sa pokúšal vydať k desiatemu výročiu, čiže v minulom roku. Nakoniec však k tomu nedošlo, kvôli iným veciam, ktoré dostali prednosť. Virtuálne je však ten album dokončený. Je to ďalších 13 skladieb z nahrávania "4:13 Dream". Určite to raz vyjde, možno k 13.výročiu, pretože to celkom dáva zmysel. Tie dve spomenuté skladby sú práve z tých, čo zostali "navyše". A hoci ich mám veľmi rád a dokonca boli diskusie, že by sme ich opätovne nahrali v aktuálnej zostave, nakoniec sa všetci zhodli, že bude lepšie sa venovať skladbám, ktoré sme spolu naozaj skomponovali. Obe sa však na chystanom DVD nachádzajú, hoci som jeden verš v "It Can Never Be The Same" zaspieval nesprávne, čo ma naozaj štve, ale už je to tam.

V tomto roku ste takisto odohrali album "Disintegration" v plnej dĺžke. Máte v pláne ho zahrať aj v UK?
To je nepravdepodobné. Dôvod, prečo som súhlasim s livestreamom piateho, posledného koncertu v Sydney Opera House bol práve ten, že sme sa rozhodli s tým albumom už nikde inde nevystúpiť a práve takýmto spôsobom to mohli vidieť všetci. Nick Wickham robí aktuálne strih a reeditáciu, takže ku koncu roka to vypustíme online. V Londýne koncert bude, ale úprimne, budem radšej, keď sa ďalší koncert bude týkať už nových vecí. Myslím, že to bude omnoho zaujímavejšie.

zdroj: nme.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi