NME The Big Read: Robert Smith - 07/2019 - II.


Po triumfálnom návrate na Glastonbury prerušil Robert Smith mediálne ticho a poskytol exkluzívny rozhovor reportérovi magazínu NME, Andrew Trendellovi. Témou boli koncert na Worthy Farm, nový koncertný film a chystaný nový štúdiový album.


Close To Me - kapela bratov

Robert Smith zrejme nepatrí k tým, ktorý debatuje s davom, no často ho môžete vidieť, ako si niečo šepká, prípade žartuje so svojimi spoluhráčmi na pódiu. Je to potešujúce, nakoľko jeho vzťahy s ostatnými z kapely neboli vždy až také jednoduché. "Niekedy mi prídu až príšerné, pretože ľudí z kapely vyhadzujem," povedal o neustálych zmenách v kapele magazínu NME v roku 1995.

The Cure sú jednoducho kapela, ktorej často hrozil kolaps. Nemali také vzostupy ako The Fall, no za tie roky sa v kapele objavilo 13 ľudí, vrátane Smitha a súčasných členov, ktorí spolu fungujú od roku 2012. Zdá sa, že v roku 2019 sú absolútne súdržní. "V kapele vládne skvelá atmosféra a všetci si klikli," povie Smith. "Vôbec po prvýkrát som schopný, na pódiu, komunikovať s ostatnými. Každý z nich je na tom skvele a momentálne je radosť s nimi hrať."

V jednom momente, počas vystúpenia na Glastonbury, pribehol Smith k Reevesovi Gabrelsovi a pogratuloval mu k jeho závratnej hre na gitare ("Po všetkom tom čase som ešte stále užasnutý, ako zakaždým dokáže zahrať iné sólo na gitare v tej istej skladbe," povie Smith.) V inom momente hodil po Simonovi Gallupovi uznanlivý pohľad ("Mne je jasné, prečo na mňa hádže kadejaké ksichtíky, takže mu vždy naznačím, 'Jasné, tiež som si to všimol a bude to v pohode'") Prechádzajú tieto vzťahy aj do súkromného života? Ako to vyzerá, keď si The Cure niekam spolu vyrazia?

"To je trochu zložité," povie Smith. "Odkedy sme začali toto letné turné, tak sme si spoločne vyrazili iba raz a nebolo to nič moc. Na pódiu je to tak intenzívne, že si nemyslím, že by sme potrebovali pokračovať aj mimo pódia. Vlastne sme si vtedy len sadli pri brehu jazera, dali si pivko a len tak, do skorého rána debatili o živote a rôznych veciach."

Ešte stále to dokáže byť drsné?
"Keď si niekam vyrazíme v rôznych kombináciach, tak akosi viete, ako to nakoniec dopadne. Máme kombinácie, kedy si ľudia okolo nás povedia,"To vážne? Nie, ďakujem." Potom sú kombinácie, kedy je to v pohode a ľuďom je jasné, že vydržíme do jednej rána. Ale potom sú aj také kombinácie, kedy ľudia nevedia, či sa vôbec vrátime. Chvalabohu, táto stránka kapely stále existuje. No takisto chvalabohu, že nie každá noc je mizerná."

A ktorá kombinácia je najnebezpečnejšia?
"Bez debaty, ja a Simon."

V skutku, je to práve vzťah Smitha s Gallupom - druhý služobne najstarší člen kapely - ktorý vlastne tvorí základ toho, čím sú The Cure dnes. "Vládne medzi nami skvelá rovnováha," povie Smith. "Vieme sa dohodnúť, má to úroveň a dnes máme z toho väčšiu radosť, než kedykoľvek predtým."

Tak si teda kapelu priblížme ...

Simon Gallup, bassgitara (1979 - 1982, 1984 - súčasnosť)
Robert: "Vnímam to tak, že srdcom The Cure, ako koncertnej kapely, bol vždy Simon a vždy som ho považoval za svojho najlepšieho kamoša. Je skutočne divné, že po všetkých tých rokoch a dekádach fungovania kapely je stále prehliadaný. Neposkytuje rozhovory, nehrá rolu akéhosi môjho doplnku a pritom je absolútne nevyhnutný v tom, čo robíme. Za tie roky sme prešli zložitými obdobiami, ale podarilo sa nám udržať silné priateľstvo, ktoré vzniklo na spoločných zážitkoch z našej mladosti. Keď máte takého kamaráta, obzvlášť tak dlho, tak je to naozaj výnimočné, že sa niečo medzi Vami pokazí. Toľko ste toho spolu zvládli, toľko ste toho spolu zažili, takéto kamaráta predsa nechcete stratiť."

Jason Cooper, bicie (1995 - súčasnosť)
Robert: "Jason je taký šarmantný chlapík. On je bezvýhradne ... aký je protiklad slova náladový? Povedal by som, že spoľahlivý, ale to znie naozaj nudne. Je jednoducho stály. Je to veľmi temperamentný a perfektný bubeník. Hrá na bicie už niekoľko hodín pred nástupom na pódium a niekedy sa stane, že búcha ešte aj po tom, keď z pódia odídeme. To sa máte až chuť spýtať, "Hrali sme celé tri hodiny, to ti ešte nestačilo?" A čo je dôležitejšie, je to jedinečné indivíduum. Na tú chvíľu, na pódiu, je vlastne srdcom kapely."

Roger O´Donnell, klávesy (1987 - 1990, 1994 - 2005, 2011 - súčasnosť)
Robert: "Roger sa za tie roky v kapele objavoval a mizol, takže je tak trochu nestály, ale už sa viditeľne ukľudil. Myslím, že tajomstvom tejto zmeny je vek, ak by som mal byt absolútne úprimný. Vyžiada si to veľmi veľa úsilia, hlavne, keď ste starší, aby ste sa povzniesli nad, často až smiešne veci, ktoré Vás iritujú, pretože Váš pohľad na vec sa časom mení a všetko je relatívne. Nakoniec si uvedomíte, že veľa času Vám už nezostáva. Nemyslim individuálne, ale hlavne pokiaľ ide o kapelu. S prepáčením, srať sa s nejakými hlúpymi dôvodmi nemá význam. Keď ste mladý, viete sa rozohniť, chcete si do každého udrieť a podobne. Ale ak by sa mal takto chovať aj skutočne vyzretý človek, tak by to pôsobilo skutočne nudne."

Reeves Gabrels, gitarista (2012 - súčasnosť)
Robert: "A nakoniec Reeves, ten priniesol do kapely niečo z inej dimenzie. Hral s mnohými ľuďmi, samozrejme aj s Bowiem, no disponuje neuveriteľným rozsahom skúseností, ktoré sú pravdopodobne väčšie, než tie naše. Takisto je Američan a rozčuľuje ho, čo si myslíme. Napr. ak povieme, že Glastonbury je jediný festival, na ktorom záleží, tak nás okamžite zarazí s tým jeho "no moment, chlapci". Pochádza z úplne odlišnej kultúry, ale samozrejme vie, čo je Glastonbury, no takisto vie, je to nie je všetko, ani že by to bola konečná všetkých festivalov."

zdroj: NME



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi