1979


Začiatkom januára sa The Cure opäť zavreli do Morgan Studios, kde dokončili svoj debutový album „Three Imaginary Boys“, s ktorým začali písať svoju dlhú hudobnú históriu.


Michael: "Parry sa posadil do kresla, vedľa Hedgesa, tak som si myslel, že sa bude chovať ako producent. Lenže, on bol kedysi bubeník a tak, ako väčšina bicmanov, sa od prvého momentu nahrávania sústredil na svoj obľúbený nástroj a Lolovi neustále vyčítal slabé údery na malý bubon, čo Parry považoval za kľúčovú vec v každej skladbe. Potom to už šlo veľmi rýchlo - ničoho nebolo priveľa, teda okrem hlavnej gitary a Robertových vokálov. A keďže sme tie skladby už hrali veľmi veľa krát, tak sme to všetko nahrali na tretí, či štvrtý pokus. Zvládli sme to všetko skutočne rýchlo. Parry dokonca Roberta presvedčil, aby investoval do gitary Fender Jazzmaster a zosilňovača Roland JC160, čím sa zvuk rozhodne zlepšil."

Presne o mesiac neskôr kapela v Morgan Studios album zmixovali a zároveň odohrali niekoľko koncertov v okolí Londýna.
Robert: "Keďže som v Londýne nežil, tak som o tých miestach vôbec nevedel. Ak som chcel ísť na koncert, tak len do Brightonu alebo Croydonu, nikdy sme sa neobťažovali do Londýna - cesta tam a späť by nás vyšla draho. Samozrejme, že som čítal o kluboch The Marquee, Hope And Anchor a The Nashville, ale nechcelo sa mi veriť, aké boli v skutočnosti - boli príšerné!
V The Nashville sme hrali 9.februára a dostavili sa tam ľudia z Národného frontu, pretože si mysleli, že "Killing An Arab" je o zabíjaní Arabov. Prakticky už na začiatku sa tam strhla bitka. NF inak distribuovali letáky, kde spomínali "Killing An Arab", takže sme to museli verejne poprieť, no singel už aj tak stiahli z rotácii v rádiách."

Počnúc 4.marcom odohrali The Cure štyri nedeľné noci v londýnskom klube The Marquee, kde im postupne predskakovali Joy Division, Local Operator a Scars.

Robert: "Všetci boli príšerní a pódium bolo neustále pod útokom. Na prvý koncert vpustili do vnútra 900 ľudí, hoci kapacita bola 800."

Lol: "Spomínam si, že Iana Curtisa obklopovala veľmi smutná aura. Správa o jeho neskoršej smrti ma nakoniec vôbec nešokovala."

Robert: "Na Joy Division si neviem vôbec spomenúť. V zákulisí toho klubu sa vždy motalo tak 20 ľudí. Ani sme sa na nich vlastne nemohli ísť pozrieť, pretože sme boli príliš nervózni. Potom inak vôbec nechápem, ako mohol Lol vedieť, že bol Ian smutný."

V deň koncertu vo West Runtone (30.marca 1979) bol kapele predstavený obal debutového albumu. Robert bol zhrozený.

Chris Parry: "Prišlo mu to totálne neohrabané, no hlavne bol sklamaný, že to nemal pod kontrolou. Bol som to ja, ktorý navrhol, aby to bolo absolútne nejasné a keď som to chalanom ukázal, tak začal Robert neskutočne nadávať. Len som dodal, "Aj tak to musíme vypustiť", takže sa s tým musel zmieriť.
Môj problém s The Cure bol v tom, že sme boli kapelou bez imidžu, no so silnou hudbou, takže som si pomyslel, "tak to urobme úplne bez imidžu", čo mi prišlo lepšie, než použiť krv, rohy, či pocit úzkosti, čo v tom čase veľmi letelo. Povedal som si, "urobme to totálne chladné, zoberme tri najbežnejšie veci, aké sme schopní nájsť". A namiesto názvov skladieb dajme len nejaké vodítka - jasné, pre programátorov to bol pekný oriešok, ale inak zaujímavý nápad. Ľudí to mohlo sklamať, prípadne to mohli vnímať ako niečo snobské, ale bol to risk a ja som bol pripravený to riziko podstúpiť."

Michael: "Nie, že by sa mi to nepáčilo. Vlastne ma to celkom potešilo, pretože tak vzniklo niečo mystické, že nenavodzovalo pocit snobstva, pretože to bolo až príliš šikovne spracované. Myslím, že Roberta hneval hlavne fakt, že to navrhol niekto, kto nemal s kapelou absolútne nič spoločné, nejaký domáci umelec, a nám to bolo prezentované ako hotová vec."

Lol: "Nechceli sme, aby nás ľudia posudzovali podľa vzhľadu; takže ja som bol vysávač, Robert lampa a Michael chladnička."

8.mája 1979 vyšiel debutový album, "Three Imaginary Boys" ...

Chris: "Kritiky boli vo všeobecnosti veľmi pozitívne, teda až na tú od Morleyho. Sranda, že ak sa mu vôbec niekedy niečo podarilo pre ZTT, tak to bola prvá ponuka od Fiction Records."

Robert: "Reakcie na skladbu "Killing An Arab" boli dobré, dokonca aj Tony Parsons ju nezotrel, čo nás nesmierne prekvapilo. Dostala sa dokonca do rebríčka alternatívnych skladieb, Peel ju hrával takmer každý večer a mňa ani len nenapadlo, že bude mať taký dopad, pretože som si neuvedomil, že by mohla byť vnímaná tak diametrálne odlišne. V tej dobe som počúval kapelu Captain Beefheart, takže som mal pocit, že sa vcelku krotíme ... Keď sme nahrali "Killing An Arab", nik o nás nevedel, bol to singel bez predsudkov, ale keď vyšiel album, už sa o nás zaujímali médiá, ľudia vedeli, aký máme zvuk, ako vyzeráme, čo sa dosť prejavilo. Hlavne vďaka obalu si ľudia mysleli, že všetko, čo s nami súvisí, je bohémske."

Robert s Parrym sa rozholi Morleymu (NME) napísať svoj pohľad na jeho kritiky a v nasledujúcej relácii Johna Peela s The Cure sa Robert rozhodol pozmeniť text skladby "Grinding Halt", čím vznikla paródia na Morlyho - Desperate Journalist.

Robert: "Iritovalo ma, že som s ním v niektorých veciach súhlasil, ale jeho vyjadrenia na obal albumu boli čistým nezmyslom. Napísal, že sme sa síce o niečo snažili, ale nepodarilo sa nám to dosiahnúť, čo podľa mňa nebola pravda. Aktuálne sa mi ten album nepáči, podľa mňa to neznie, ako The Cure. Mnohým sa album páči pre jeho rozmanitosť, ale to je presne to, čo na ňom nemám rád. Mne to príde ako nejaký kompilačný album alebo podobne."

V júni vydáva kapela druhý singel, "Boys Don´t Cry / Plastic Passion".

Chris Parry: "Bolo to 28.júna, v Port Talbot, kedy ma Robert usadil a povedal, 'Pozri Bill, ja netúžim, aby sme boli ako The Boomtown Rats.' To ma rozosmialo a zrazu som pochopil Robertovu osobnosť a toto bol vlastne prvý indikátor toho, čo príde neskôr. Vtedy ma len napadlo, 'Čo tým myslel? Neexistuje predsa možnosť, že by boli ako The Boomtown Rats.' Až neskôr som pochopil, že mi chcel naznačiť, že nechce byť manipulovaný. Postavil som sa k tomu ako ku znameniu vlastnej slabosti, pokiaľ ide o to, ako veľmi bol pripravený prevziať kontrolu nad tým, čo robí a sám som začal premýšľať o tom, kam sa dá táto kapela až dotlačiť. Je veľmi frustrujúce, keď Vám niekto takéto niečo povie, to sa Vám chcel až zakričať, 'Ser na to! Dosiahni to, čo The Boomtown Rats a potom to zmeň. Neodchádzaj skôr, než zistíš, aká je voda hlboká.' Ale vážnosť jeho výrazu a tá obava z toho všetkého, to ma fakt zasiahlo. Bolo mi jasné, že "Killing An Arab" bola trochu zábavná záležitosť, ale "Boys Don´t Cry" bola, podľa mňa, jasná Top10 záležitosť. Úspech nedosiahla iba preto, že nám Polydor hádzal polená pod nohy. Robert bol veľmi sklamaný a mal byť prečo."

1.júla 1979 si The Cure zahrali v The Lyceum, spolu s The Ruts.

Lol: "A boli sme na prvom mieste v playliste. Samozrejme, že za to mohli promotéri, ktorí kašlali na nejakú kompatibilitu, jednoducho chceli len zaplniť priestor a zarobiť."

Robert: "Presne si pamätám výraz tváre Malcolma Owena, speváka The Ruts, keď za nami prišiel do šatne. Mal pocit, že sme sa rozhodli presvedčiť ich fanúšikov, že my sme tí lepší."

Počas júla sa Robert venoval aj iným projektom. Napr. s The Obtainers nahral skladbu "Yeah Yeah Yeah" pre vydavateľstvo Erica Gallupa, Dance Fools Dance.

Robert: "Boli niečo ako acapella. Dvaja chalani, 10 a 11 rokov, hrali na hrncoch a panviciach. Podstrčili mi pod naše dvere kazetu a mne tie skladby prišli brilantné. Prehral som to množstvu ľudí a každý ma žiadal o kópiu, tak som si povedal, že bude lepšie, ak sa vylisuje napr. 100 kusov a za každý by mohli niečo zinkasovať. A tak sme aj urobili. Takto sme nahrali aj Simonovu kapelu, The Magspies, a všetky výlisky sa vypredali. Peel ich dosť často hrával a mne prišli zábavní. Nikdy som si nemyslel, že niečo nahrať, vytvoriť tomu obal a predať to, môže byť také jednoduché."

zdroj: Ten Imaginary Years

>> na pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi