1978 - II.


20.septembra 1978 zašli The Cure do Morgan Studio 4 a počas jedinej noci nahrali 5 skladieb: "Killing An Arab", "10:15 Saturday Night", "Fire In Cairo", "Plastic Passion" a "Three Imaginary Boys"


Lol Tolhurst: "V tom čase som stále pracoval, takže som musel simulovať, že som ochorel. Povedal som im, že mám vred na zadku! A čo čert nechcel, fakt sa mi potom urobil!"

V októbri The Cure predskakovali na dvoch koncertoch kapele Wire, v londýnskom klube Polytechnic.

Robert: "Samozrejme, že boli ďaleko lepší, než my. Normálne som bol z toho zdesený. Používali biele osvetlenie, boli oblečení v čiernom a bielom, ale hlavne ich hudba bola tvrdá, dramatická a veľmi energická, takže som okamžite zatúžil zmeniť náš smer, hlavne, aby sme boli tvdrší, pretože v porovnaní s nimi sme boli taký malý slabý odvar. Čo si spomínam, tak sme boli veľmi nervózni, pretože toto bol vlastne náš prvý poriadny koncert a k tomu sme cestou domov nabúrali dodávkou do múru tak, že sme si takmer poodsekávali hlavy. Jasné, že sme sa na druhý deň nemali ako dostať do Londýna. Nakoniec nás tam hodil kamoš Phil, z Horley, ktorý mal dodávku. Tá sa nám však pokazila, tak sme museli čakať na niekoho, kto to opravil, takže sme prišlo totálne neskoro a Wire už naplno hrali. Spýtali sme sa ich, či môžeme vystúpiť po nich, čo im však prišlo ako nejaký trik a povedali rázne nie. Bill vtedy doslova zúril. Povedal nám, 'Toto robiť nemôžete, ľudia Vás jednoducho odmietnu bookovať'."

Chris: "Nebol som z toho nadšený. Zašli sme teda do pubu na druhej strane ulice, kde začali rozprávať o tom, ako to chcú robiť na profesionálnej úrovni a chcú mať za to aj zaplatené. Súhlasil som a dohodli sme sa asi na 25 librách za týždeň. Povedal som si, 'Kašlať na to, a prečo nie?' Zasa som raz urobil veľké rozhodnutie pod vplyvom alkoholu!"

Michael: "Ja a Lol sme stále pracovali. Ja som bol vrátnik v ústave pre duševne chorých a Lol odišiel zo školy a sliedil po možnostiach, kde by sa zamestnal ako lekárnik - veľa peňazí sme z toho samozrejme nemali, výhodou však bolo, že kopec pracovného času sme mohli venovať tvorbe pre kapelu."

12.októbra 1978 sa opäť vrátili do Morgan štúdii a nahrali ďalšie skladby pre svoj debutový album.

Robert: "Nahrávali sme nepretržite dva dni a dve noci, domov sme odišli až 14-teho, o ôsmej ráno. Niektoré z tých skladieb skončili úplne inak, ako sme pôvodne chceli, no vtedy sme produkčnú stránku nemali pod kontrolou. Bill to chcel produkovať po svojom, čo ma až desilo, a mal pri sebe ešte Mike Hedgesa, štúdiového inžiniera. Chcel mať pri sebe niekoho mladého, bez predsudkov. Veľakrát sme sa povadili. Chceli sme produkciu, akú sme predstavili na našich demách, veď vďaka nim s nami Parry podpísal zmluvu. Bol však neustúpčivý, keďže to celé platil a tým pádom nás mal na lopatkách. Páčili sa mi "Killing An Arab" a "Boys Don´t Cry", no napr. "Object" som neznášal. Veď sme si to všetko urobili po svojom a Parry bol stále pre nás outsiderom, ktorý jednoducho prišiel a všetko si zobral. Myslím, že Hedges bol na našej strane. Robil akéhosi uzmierovača a moderátora absolútne jedinečným spôsobom!"

Chris: "Mal som, ako producent, jasnú predstavu - boli traja, ale radšej, než ich nechať znieť ako kvinteto, napr. The Jam, chcel som to zvukovo úplne inak, neuchopiteľné, priesvitné, odhalené až na kosť. Páčili sa mi texty, takisto Robertov hlas a bol som presvedčený, že po všetkom tom punkovom odpade by ľudia mohli chcieť niečo viac tajomnejšie. Chcel som im dať The Cure, moje vydavateľstvo, možnosť anonymity, než že by boli ďalším marketingovým, trojakordovým produktom. Mal som proti Robertovi výhodu. Mal som úplne jasnú predstavu, on nie. Prešli sme mnohými hádkami - bol nevrlý a moja vznetlivosť bola na tom vtedy ďaleko horšie, než vtedy, takže som sa často cítil dotknutý. Vtedy som si často vravel, 'Seriem na to, aj bey nich mám dosť problémov. Prečo nevidia, že chcem pre nich to najlepšie?'."

Mike Hedges: "Kapela vlastne nevedela, o čo ide. Pre každého bolo to všetko úplne nové, mimo Chrisa. Robert vedel, čo chce, nevedel to však vyjadriť. Použili sme minimum technológii. Chcel jednoducho použiť svoju Top 20 gitaru, ktorá stála 20 libier a lacný HH zosilňovač, vo svetle skreslenia asi ten najhorší."

Chris: "Kvôli tomu zosilňovaču sme sa raz dlho do noci vadili. Jemu sa páčil ten zvuk, čo bolo v pohode, lenže v niektorých skladbách to jednoducho nefungovalo, napr. pri sóle v "Three Imaginary Boys" som už škrípal zubami. Rovnako sa nechcel vzdať svojej 20librovej gitary, to som si už pomyslel, 'Ježiši a ja tu investujem prachy do albumu a tu tento darebák si odmieta vypočuť moje argumenty'.
Kľudne sme mohli mať Kinksy-Stonesy zvuk, ale na medzinárodnej scéne by to veľmi nefungovalo. Bolo mi jasné, že všetok ten punkový odpad sa nedostane ďalej, ako po hranice Británie, takže som povedal, 'Fájn, ak chcete byť punkovou kapelou, so všetkou tou pompéznosťou, čo nakoniec aj budete, ak sa nezbavíte toho lacného haraburdia, kľudne pokračujte. Ale potom Vás vyšmarím aj z vydavateľstva'. Ak mal Robert pocit, že som ho mal na lopatkách, tak mal vlastne pravdu. Ale mal som aj iné problémy. Dostať z nich skutočný pódiový výkon bolo veľmi ťažké, pretože Lol bol veľmi náladový bubeník a mohol hrať dobre iba ak sa dobre cítil. Dempsey nehral vôbec dobre a keď ten album počúvam dnes, mám pocit, že je doslova hrozný."

Po koncerte s The Young Bucks v Harrow Road (25.10.1978) nastúpili opäť do štúdia, kde nahrávali celú noc.

Robert: "To bol ten koncert, na ktorom sa Bill rozhodol, že by sme mali zmeniť aj náš imidž. Predtým nám vravel, že by sme sa mali viac ukazovať a my sme si pomysleli, 'To už zachádzal priďaleko, keď sa dožaduje, aby sme vyzerali inak'. Vrátili sme sa však do štúdia, Demsey bol dosť sklamaný, parádne sa opil, pritom on nikdy predtým nepil. Nebol schopný hrať, ale inak bol v pohode. Ja som zúril, neustále mi niečo vravel a my s Lolom sme hrali úplne mimo rytmus!
Tam sa zasiali semená pochybností - Bill s tým všetkým mohol trochu počkať. Jediná výhoda bola, že sme dostali nejaké peniaze, aby sme si na seba niečo kúpili."



Chris: "Dempey vyzeral ako trkvas a aj som mu to povedal. Ja som mal v sebe ohromnú dôveru a vieru v kapelu a oni stále vyzerali príšerne, úplne hnusne. Samozrejme, že sa mi páčil ich názor, že štýl nie je ich cesta, ale len do momentu, kedy sa Dempsey obliekol do menčestrákov, dal si babkin sveter a pôsobil ako šteňa. Robert zasa často nosil ten svoj kabát a pôsobil dosť nevýrazne. Lol zasa nosil nohavice, biele tričko, topánky, briadku ... napadlo ma, 'Vyzerajú ako raňajky pre psa! Hudba je super ale vyzerajú naprd'."

Michael: "Robert na to kašlal. Možno si kúpil nejaké topánky alebo niečo podobné, ja som si kúfil nejaké príšerné handry. Jediný imidž pre nás bola koženná bunda, ktorú nosili chuligáni. Lol sa toho nejako chytil a začal tiež takú nosiť. Po ňom to urobil aj Robert."

V novembri predskakovali The UK Subs v Moonlight klube, vo West Hampstead.

Robert: "To bola až k posratiu skvostná noc. Oni zosobňovali všetko, čo som nenávidel na punkovej kultúre. K tomu to aj tak boli starí rockeri. Príšerné! Pamätám si, ako prišli a zahlásili, 'héj, kámo, musíme použiť vaše vybavenie'. Ja na to, "nemôžeš mi hovoriť kámo, píše sa rok 1978!" Ale inak to bola parádna noc, vcelku agresívna."

Na konci novembra odohrala kapela niekoľko koncertov s Generation X a po koncerte vo Watford sa rozhodli prespať u Parryho doma.

Robert: "Čo si spomínam, tak sme dorazili do High Wycombe sa nejaký chlapík sa nás spýtal, či používame osvetlenie. Tak som mu len odvetil, že by sme radi, pretože nás inak nik neuvidí. A následne padla otázka, či chceme použiť aj PA a keď som mu povedal, že rozhodne áno, zaznelo, "dobre, tak ?25". Spýtal som sa, že či je to všetko a mal som pocit, že keď použijeme osvetlenie a PA, že nám za vystúpenie zaplatí iba 25 libier. Pozrel na mňa trochu čudne a mne zrazu docvaklo, že on nás kasíruje! Okamžite som mu povedal, že nemáme žiadne peniaze, iba 15 libier na benzín a veci, aby sme mali na cestu domov. Ale on nie, že ak nemáme 25 libier, tak nebude ani osvetlenie, ani PA. Tak som mu povedal, že v poho, tak to nepoužijeme. Mali sme so sebou dve Yamaha A40 krabice, ktoré sme v puboch využívali namiesto PA systému, tak sme ich použili ako monitory, ja som mal HH mixing konzolu, ktorú som ovládal z pódia a z publika mi vždy niekto signalizoval, či treba ubrať bassy alebo vokály. A na obe strany pódia sme umiestnili dve obyčajné lampy a tak sme hrali.
Mac a Nigel, chalani, ktorí mali na starosti osvetlenie a zvuk pre Generation X, boli nadčení z našej reakcie na toho chlapíka a na ďalšom koncerte v Northampton Cricket Club nám navrhli, aby sme použili ich techniku úplne zadarmo."

Mac: "Prišli mi ako milí chalani. Tu a tam som sa mrkol na ich produkciu, ale spočiatku mi neprišla veľmi brilantná."

Robert: "Mac bol rovnako starý, ako môj starší brat a prišiel nám celkom zábavný. Nigel bol zasa rád, že sa s niekým mohol porozprávať o Hendrixovi a Nickovi Drakeovi."

V decembri 1978 oslavovali The Cure vydanie ich prvého singla „Killing An Arab / 10.15 Saturday Night“, pod hlavičkou vydavateľstva Small Wonder, keďže Polydor to nebol schopný vydať do Vianoc. Vylisovalo sa 15 000 kópii.

Chris: "Bolo to niečo úplne iné, než to, o čom by som bol presvedčený, že by sa punkerom páčilo. Dalo sa však na to pogovať, čo bola pre punkerov výhra, no chcel som k tomu pritiahnúť aj iných ľudí, takých, ktorí čítajú hudobnú tlač, sú hudobne aktívni. Bolo mi preto jasné, že sme museli prísť so správnou plagátovou kampaňou. Využil som služby dizajnéra Billa Smitha, bol síce svojrázny, ale pre to obdobie úplne správny. Samozrejme, že to Robertovi nebolo po chuti, vedel som to, no netrápilo ma to. Chcel som, aby sa jednoducho sústredil na hudbu. Mal množstvo dobrých skladieb, no obával som sa, že sa na ne nedostane alebo sa na scéne objaví niekto, kto to bude robiť ešte lepšie. Hovoril som si, ‚Táto kapela si sama seba užíva až príliš; nedávajú tomu tú správnu váhu, chýba im obsah a neuvedomujú si, čo majú v rukách‘. Takže som zobral tvár toho starca, prerobili sme ju tak, aby vyzerala naštvanejšie a rozvešali plagáty po Londýne."

Robert: "Reakcia bola úžasná, V jednu minútu sme boli nikým, ďalšiu z nás bolo noví Existencionalisti. V prípade „Killing An Arab“ je to však o tom, že je to len jeden z referenčných bodov našej kariéry, no kľudne by to mohol byť míľnik. Nechápem to, ale keď majú ľudia predstavu o typickom zvuku The Cure, tak toto by tomu mohlo zodpovedať. Lenže, to sa týka tej konkrétnej éry. Je dobré, že sme sa tomu zvuku vzdialili, pretože by nás to mohlo nakoniec zničiť."

22.decembra 1978 odohrala kapela hneď dva koncerty. Jeden na párty Upjohn Pharmaceuticals v Crawley a za ním v londýnskom klube Music Machine.

Robert: "Môj otec tam pracoval a urobil všetko možné, aby nás tam presadil ako kabaretnú kapelu. Bola to celkom dobrá sranda, nedostalo sa nám žiadnych reakcii! Hrali sme asi 25 minút, boli sme totálne spití a odtiaľ sme šli autom ako blázni do Londýna, kde sme trčali dve hodiny pred klubom, pretože vyhadzovať nám neveril, že sme predskokani hlavnej hviezdy večera – The Pirates."

Rok 1978 ukončili The Cure koncertom v londýnskom Marguee Club-e.

zdroj: Ten Imaginary Years, 1988



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi