Príhovor Trenta Reznora - 03/2019


V piatok 29.marca 2019 uviedli v New Yorku The Cure do Rock´n´rollovej Siene slávy. Ich "sprievodcom" bol Trent Reznor z Nine Inch Nails, ktorý venoval kapele Roberta Smitha niekoľko uznanlivých slov, na ktoré bol sám hrdý.


Dobrý večer. Som Trent Reznor. Dnes večer sme tu preto, aby sme vzdali uznanie a rešpekt jednej z okamžite rozpoznateľných a zvukovo jedinečných kapiel 20.storočia. Dnes večer vstúpia The Cure do Rock & Rollovej Siene slávy.

Vyrastal som v malom meste, v malom americkom meste. Aby som bol presný, v Mercer, v Pennsylvánii, kde nebolo nič k videniu, okrem kukuričných polí. Bola to "primitívna" doba, pred príchodom internetu, ktorý znehodnotil krásu umeleckej formy. Dokonca to bolo doba pred MTV. V rádiu sa nedalo nič počúvať. Nedalo sa nič robiť, iba snívať a unikať.

Keď som odišiel z domu, nastal čas pre nástrahy veľkého mesta. V mojom prípade mesta Cleveland. To bolo v polovici 1980tych rokov a vďaka možnosti naladiť si vysokoškolské rádia explodovala moja hlava s neobmedzenými možnosťami. Bol to môj krst vo svete alternatívnej a undergroudovej hudby. A jeden z najdôležitejších aspektov tejto prívalovej vlny novej hudby bol moment, kedy som po prvýkrát počul The Cure.

Táto kapela ma okamžite zasiahla. Prvý album, ktorý som od nich počul, bol "Head On The Door". Nič podobné som nikdy predtým nepočul. Tá temnota, ktorú som dovtedy cítil len vo svojej hlavne, sa ku mne zrazu vracala cez reproduktory a to ma totálne dostalo. Akoby tá hudba bola písaná práve pre mňa. Celý dovtedajší život som bojoval s pocitom, že nezapadám a nepatrím nikam - tak je to vlastne dodnes. Lenže keď som si ten album vypočul, zrazu som sa cítil spojený, už som sa viac necítil sám. To je jedna z vecí, ktoré som v sile hudby objavil ako jedinečné a výnimočné.

Nešlo len o zvuk, slová, či prezentáciu - to všetko bolo ukotvené tým najkrajším nástrojom - hlasom Roberta Smitha. Hlas schopný takého rozsahu emócii, od prejavu hnevu, smútku a zúfalstva, po krásu, slabosť a radosť. Možno to vyznie naivne, no kým som nepočul "Head On The Door", tak som si neuvedomoval, že by bolo možné písať o tak rozdielnych a hlbokých myšlienkach, no dokázať to v kontexte úspešných piesní, ktoré sa dokonca mohli hrať v rádiu, to bola doslova vnútorná výzva.

Tak, či tak, počúval som ten album nonstop, kým som ten vinyl nezodral a neskôr som sa prepracoval k ich skorším nahrávkam. Čakal tak na mňa skutočne bohatý a dôležitý katalóg.



Skupina, z ktorej neskôr vznikli The Cure, sa sformovala v roku 1976, v anglickom zapadákove, v malom mestečku Crawley, ktorého všetci obyvatelia snívali o úteku. Boli to štyria imaginárni chalani: Robert Smith, Lol Tolhurst, Michael Dempsey a Pearl Thompson, ktorí boli elektrizovaní ako explóziou punkovej vlny, ktorá sa rozbiehala iba v pár míľ vzdialenom Londýne, tak aj psychedelickým rockom z Ameriky, do ktorého sa postupne zaľúbili.

Po niekoľkých zmenách v zostave a vytvorení akejsi nadčasovej verzie post-punku a new vawe, sa kapela v roku 1980 prezentovala ako jedna z kapiel, ktorá by mohla definovať hudbu, postoj a vzhľad pre ďalšie desaťročie.

Spevák, gitarista a skladateľ Robert Smith, bassgitarista Simon Gallup a bubeník Lol Tolhurst položili troma klasickými albumami - "Seventeen Seconds", "Faith" a "Pornography" - základy niečoho, čo sa neskôr udomácnilo ako gothický, či alternatívny rock.

Kým sa ostatní snažili naskočiť na vlak s novým zvukom, ktorý pomohli The Cure uviesť do hudobného sveta, oni už smerovali na nové pastviny. Robert bol ochotný ukázať svetu, že by mohol urobiť viac, než byť monochromatický. Nahral sériu skladieb, z ktorých sa stali ohromné hity po celom svete a dodnes sú považované za klasiky. Za svoju 40-ročnú kariéru nahrali 13 albumov, ktoré sú dôkazom ich nezmenenej sily a umeleckej predstavivosti.

Napriek náročnej hudbe, ktorá sa zaoberá najťažšími témami, ich vplyv bol obrovský. Patrili k tomu najlepšiemu, nezáležalo na tom, koľko miliónov nahrávok predali, ani na tom, že boli základom pre žánry ako post-punk, new wave, goth, alternative, shoegaze a post-rock. Mnohokrát za posledné štyri dekády boli súčasťou módnych trendov, ale aj mimo nich, až skončili v pozícii, kde samotnú módu prekročili. A možno by držali krok s dobou aj v roku 2019, ale o toto im nikdy nešlo. Ich odhodlanie boriť hranice hudobné a umelecké, ako aj tvoriť nadčasovú hudbu, nebolo vždy odmenené žiarivými recenziami v médiách. Nikdy však nezlyhali v priťahovaní vášnivých, inteligentných a lojálny fanúšikov, ktorí vždy poznali pravdu: The Cure sú jednou z najunikátnejších, najbrilantnejších, najsrdcervúcejších vynikajúcich rockových kapiel, aké kedy svet poznal.

Vcelku pochopiteľne sa väčšina hudobníkov snaží odlíšiť od starostlivo kultivovaných persón, či už viac alebo menej. Môžem Vám však povedať, že Robert Smith patrí k tým najunikátnejším osobám - 100% autentický Robert Smith žije 100% autentický život Roberta Smitha. A túto zásadu použil pri vytvorení úplne vlastného sveta. Je to zvuk, je to pohľad na vec, atmosféra, estetika ... a to všetko majú fanúšikovia k dispozícii kedykoľvek po tom zatúžia. Je to svet pre každého, kto kedy sníval o úteku.

V tomto momente by som to mal povedať naplno. Myslím, že je úplne správne priznať, že som bol, povedzme, rozpoltený, pokiaľ išlo o existenciu určitých slávnostných udeľovaní cien. Možno som mal vo zvyku spochybňovať ich motiváciu, dokonca s určitou dávkou cynizmu. Spomínam si, ako som si raz dokonca povedal, okrem iného, ako môžem brať takéto slávnosti vážne, keď otvoria dvere X, Y a Z a neuznajú The Cure? No nie tak dávno mi zazvonil telefón a dozvedel sa niečo, čo som nečakal. No a dnes som tu. Povedzme, že som nikdy "nežral" vlastné slová tak, ako dnes večer ...

Dnes s absolútnou radosťou pozývam na pódium pána Roberta Smitha a The Cure!!!

zdroj: cleveland.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi