DNA The Cure – 03/2019


The Cure sa, pod vedením Roberta Smitha, vždy zameriavali na umenie, bez profitu, vyjadril sa ex-bubeník kapely, Lol Tolhurst, v súvislosti s ich uvedením do Rock´n´rollovej Siene slávy 2019.


Nebohý Lou Reed a Robert Smith mali toho veľa spoločného, hlavne z pohľadu fanúšika. O Reedovi, ktorý sa v Sieni slávy ocitol 2x, koloval starý vtip: "No viete, necítim sa dostatočne depresívne. Myslím, že si potrebujem vypočuť Lou Reeda." A to isté by mohlo platiť aj v prípade, keď Reeda nahradíte Smithom, ktorý vybudoval dedičstvo na smutných skladbách.

To je len jedna z podobností. Tá ďalšia je o tom, že Reed, ktorý zomrel na zlyhanie pečene, hoci mu ju už predtým raz transplantovali na klinike v Clevelande, strávil celú kariéru odmietaním kompromisov a dodržiavaním vlastných zásad. A to isté platí pre Smitha a každú inkarnáciu kapely, ktorá svoju púť odštartovala v roku 1976 a funguje dodnes.

Robert Smith sa naposledy nechal počuť, že kapela "práve začala, nie dokončila, nahrávanie nového albumu, prvého po 10tich rokoch".

Lol Tolhurst, jeden z pôvodných členov kapely sa zasa svojho času vyjadril v zmysle, že "nech už sa nasledovník albumu "4:13 Dream" objaví kedykoľvek, môžete si byť istí, že to budú The Cure s ich typickým Cure zvukom. Či to bude aj komerčne úspešné, tak tým sa The Cure nikdy netrápili."

Mimochodom, Tolhurst, ktorý nie je súčasťou kapely od roku 1989, keďže ju pre svoje problémy s alkoholom musel opustiť (hoci si s nimi v roku 2011 opätovne zahral), zostáva napriek tomu Smithovi skutočne verný. Veď sa poznajú už od škôlky. A to aj napriek tomu, že sa v roku 1994 ocitli spolu v súdnom spore kvôli autorským právam. Pošramotené vzťahy sú dnes už opäť obnovené a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa Tolhurst pripojí ku Smithovi, spolu s ďalšími šiestimi členmi kapely, na pôdiu brooklynského Barclays Centra, v New Yorku, kde budú The Cure, 29.marca, uvedení do Siene slávy, v rámci Class Of 2019.

Ďalším dôvodom je fakt, že spolu naďalej zdieľajú vášeň pre niečo, čo viedlo kedysi k samotnému založeniu kapely: trvanie na umeleckom úspechu bez ohľadu na zisk a úspech.

"Každý, kto dosiahne väčší úspech, tvrdí, že nikdy nepristúpil na kompromisy a nikdy na nevzdal svojich umeleckých ideálov," prehlásil Tolhurst počas telefonického rozhovoru z Los Angeles "Každý pritom vstúpil do kancelárie nahrávacej spoločnosti s páskou v ruke a požiadal prítomných, aby si to vypočuli. Dokonca aj Morrissey."

"My sme sa "to snažili dosiahnuť" od samého začiatku, kde sme ešte neboli v pozícii, aby sme museli príliš súhlasiť s kompromismi," povedal.

"V prípade prvého albumu sme mali menšiu výhodu - chovali sme sa celkom rozumne," pokračuje Tolhurst, ktorý počas svojho fungovania v kapele hral na bicie a klávesy.

"Každý týždeň sme si vyplatili malú sumu zo zisku a v čase, keď sme sa prepracovali k druhému albumu, sme nahrávacej spoločnosti už nič nedĺžili, takže sme nemuseli robiť nič, čo sme sami nechceli."

Smith, ktorý sa notoricky zdráha poskytovať rozhovory mainstreamovým médiam, nebol v čase tohto interview dostupný. Niet však pochýb, že by s vyššie uvedeným tvrdením súhlasil.

"Napriek majkapu, rúžu na perách, vlasom v štýle "Strihorukého Edwarda", dokonca goth reputácii (ktorú inak neznáša), mal v sebe vždy mladícku etiku pracujúcej triedy," dodal Tolhurst.

"Ale na jeho adresu treba uviesť, že sa vždy práci vyhýbal," pokračuje. "Veľa sme koncertovali a hrali na mnohých miestach. To nám jednoznačne pomohlo a dostali sme sa na umeleckú stranu, kedy sme si mohli dovoliť povedať, "toto robiť nemusíme". Obvzlášť, keď vydavateľstvo prišlo za nami s nejakými požiadavkami."

Bola to práve obozretnosť, ktorú Smith priniesol do kapely, keď ju formoval v anglickom Crawley, a odvtedy ju zdieľa s ostatnými členmi kapely.

"Tie požiadavky vydavateľstva sme vnímali ako možnosť byť dôslední a nekompromisní, čím sme sa mohli sústrediť na tie správne veci," povedal Tolhust.

"Som presvedčený, že vplyv na to všetko mala aj skutočnosť, že sme vyrastali práve v Crawley." Vplyv na to mala samozrejme aj výchova.

"Žili sme mimo hlavného mesta, kde sa samozrejme dialo úplne všetko, ale zasa sme tam nemali až tak ďaleko," povedal. "Žili sme v malom meste, na predmestí južnej časti Londýna."

"Mali sme tak časť sa vyvinúť," poznamenal. "V období, od 16 do 19 rokov, sme až tak veľa nehrali. Čas sme trávili v dome Robertových rodičov, kde sme sa schádzali 3x do týždňa a po večeroch sa učili hrať, premýšľali sme o tom ako chceme hrať, takže až v 19tich sme boli naozaj schopní vystupovať."

"Stále to však malo svoje nedostatky," dodal Tolhurst, ktorý hral na začiatku na bicie, aby neskôr presedlal na klávesy.

"Keď sme začínali, tak Robert každú chvíľu pristúpil ku mne a spýtal sa, "Aká je ďalšia sloha?"," povedal Tolhurst s úsmevom. "A ak si nepamätal text, tak vydal zo seba nejaký zvuk."

"Spomínam si na kopec narážok v Robertových textoch," povedal. "Keď prišlo na konkrétny part, napadlo ma, "to je 12 taktov" a okamžite som čakal na text."

Ak text neprišiel, tak improvizoval, a to v skutočnom rock´n´rollovom štýle. Neskôr to dokonca zopakoval. To, čo publikum považovalo za chybu bol vlastne zámer. Nazýval to "súčasť dramatizácie".

"Povedal som to môjmu synovi, ktorý má inak vlastnú kapelu (Topography)," dodal Tolhurst. "Vždy musíš s publikom nadviazať kontakt, aby malo pocit, že vieš, čo robíš, aj keď to v skutočnosti nevieš. Ak pôsobíš vystrašene, zneistíš aj publikum."

Minimalistický zvuk, ktorý sa šíri celým katalógom The Cure je presne to, čo by sa dalo nazvať kurióznymi koreňmi.

"Myslím, že jediným prirodzeným hudobníkom v The Cure bol pravdepodobne Porl Thompson," povedal Tolhurst. "Mohli ste mu do rúk vložiť akýkoľvek nástroj a na konci dňa už ho zvládal."

Možno Thompson, ktorý sa inak takisto zúčastní ceremónie v Barclays, bol skutočne "jediným prirodzeným hudobníkom", zvyšok kapely však zdieľal spoločnú lásku k hudbe, ktorá tvorila značnú časť DNA The Cure, rovnako ako ich anglický prízvuk.

"Lásku k hudbe sme získali v našich rodinách," poznamenal Tolhurst. "Robertova mladšia sestra je hudobníčka a môj otec zasa zvykol hrávať námornícke pesničky na piáne."

"Hudbou sme boli odjakživa obklopení, ale nie ako dnes, kedy väčšina deciek hľadí do svojich telefónov," povie štýlom starca, ktorý nerozumiem mladším generáciam, no nezdrží sa pritom smiechu. "Hudba je pre nich len sprievodným znakom skúsenosti, v našom prípade však bola hudba samotnou skúsenosťou. Bola našim únikom."

Únikom odkiaľ, to je vlastne samotný kľúč v podstate. Keď písal svoje memoáre, "Cured: The Tale of Two Imaginary Boys", tak fakty vyplávali na povrch. Napísal vtedy Smithovi, že sa cez Google virtuálne poprechádzal po uliciach, kde spolu vyrastali. Prišla stručná odpoveď ... "príď a zastav sa!" ... Títo dvaja sa poznajú od svojich 5 rokov a zakrátko bude aj zo Smitha 60tnik, ku ktorým Tolhurst už patrí.

zdroj: cleveland.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi